Vedci v talianskom vedeckom periodiku Neurologia opisujú, že muž videl, počul a cítil všetko naopak. Niekedy sa mu ľudia javili hore nohami, inokedy prichádzali z opačnej strany.
Nedávno publikovaná talianska štúdia opisuje jeden z najzvláštnejších prípadov poškodenia mozgu v histórii. Incident sa odohral ešte v roku 1938 počas španielskej občianskej vojny. 25-ročného vojaka, v štúdii označeného písmenom M, strelili na fronte do hlavy. Keď sa prebudil, ocitol sa akoby v zlom sne.
Vedci v talianskom vedeckom periodiku Neurologia opisujú, že muž videl, počul a cítil všetko naopak – napríklad ľudí, ktorí prichádzali spredu, videl prichádzať zozadu. Slová a čísla bol schopný čítať aj prevrátené, a to bez toho, aby si jeho mozog všimol akýkoľvek rozdiel. Niekedy dokonca videl ľudí hore nohami.
Tento bizarný súbor symptómov dopĺňalo napríklad aj to, že pacient dokázal zistiť čas na náramkových hodinkách z akéhokoľvek uhla, farby sa mu niekedy zdali „odlepené“ od predmetov, prípadne mal príznaky farbosleposti alebo namiesto jedného objektu videl tri.
Operácia nebola nutná
Pacienta M skúmal 50 rokov španielsky neurológ Justo Gonzalo Rodríguez-Leal. Počas vojny ho navštevoval vo vojenskej zdravotníckej nemocnici Godella vo Valencia. Ich vzťah pokračoval až do lekárovej smrti.
Vojakovi guľka prestrelila hlavu, ale aj napriek veľkému poraneniu si nevyžadovala chirurgický zákrok ani inú špeciálnu starostlivosť. V rodinnom archíve Justa Gonzala sa našli spisy, kde neurológ písal: „Keď ho postrelili, asi na dva týždne upadol do bezvedomia. Keď sa prebral, uvedomil si, že takmer stratil zrak. Pravým okom niečo videl, ale ľavým okom nič.“ Neskôr sa mu na pravom oku zrak obnovil.
Ukázalo sa, že pacient mal úplne zničenú časť mozgu, ktorá sa nazýva angulárny gyrus. Ide o centrum neurónových sietí, ktoré hrajú dôležitú úlohu v procese vizuálno-priestorového vnímania a spracovávania zmyslov. Poškodený bol aj intraparietálny sulcus na povrchu temenného laloka, ktorý zas ovplyvňuje pohyby končatín, hlavy a očí.
Prekvapivé bolo, že pacient dokázal zvládať každodenný život bez väčších ťažkostí. Pomohli mu stratégie a mechanizmy, pomocou ktorých sa vedome naučil zameriavať pozornosť na konkrétne podnety.
Prípad pomohol objasniť fungovanie mozgu
Justo Gonzalo vydal už v 40. rokoch 20. storočia prvé štúdie s novými poznatkami, ktoré nadobudol pri skúmaní tohto fascinujúceho prípadu. Začiatkom roka 1952 vydal rozšírenú verziu svojej teórie o dynamike mozgu, v ktorej opísal, ako veľkosť a lokalita poškodenia ovplyvňujú funkcie mozgu.
Dovtedy lekári vnímali mozog ako súbor „malých škatuliek“, pričom keď sa s jednou škatuľkou niečo stalo, došlo ku konkrétnemu deficitu. Tieto teórie však nedokázali vysvetliť to, čo sa stalo pri pacientovi M, a tak Gonzalo začal vytvárať svoju teóriu dynamiky mozgu, čo sa rozchádzalo s vtedajšími poznatkami.
Gonzalo identifikoval tri syndrómy: centrálny (narušenie viacerých zmyslov), paracentrálny (ako centrálny, ale s nerovnomernými účinkami) a okrajový (postihujúci mozgové dráhy zamerané na špecifické zmysly). Toto rozdelenie významne prispelo k tomu, čo vieme o mozgu dnes, a neurológ si za ňu vyslúžil prestíž a uznanie.
Ako konštatujú talianski vedci v štúdii, v dnešnej dobe klinických skúšok nemajú takéto konkrétne prípady až takú veľkú hodnotu. Po stáročia však boli stavebnými kameňmi vedeckého poznania, od ktorého sa vedci odrážajú aj dnes.
