V Česku je jednou z najvýznamnejších „protigenderových“ organizácií radikálne kresťanské Hnutie Za život (Hnutí Pro život), ktoré vystupuje ako „prorodinné“. Redaktorky českého Refresheru sa ich stúpencov a stúpenkýň opýtali, aké názory zastávajú.
„Hybaj, děvče, ukliď, navař,“ znejú v sobotu 15. apríla slová českej detskej pesničky tiahnuce sa z reproduktorov na pražskom Klárove.
Po svätej omši sa tu pomaly zhromažďujú ľudia, ktorí o hodinu a pol chcú vyraziť na Národný pochod za život, akciu organizovanú „antigenderovým“ Hnutím Za život.
Hnutie Za život však za posledné roky zmenilo stratégiu. Počas pochodov už účastníci a účastníčky nenosia veľké biele kríže symbolizujúce nenarodené deti a zmizli aj drastické vizuály mŕtvych plodov a moralistických hesiel o smrti. Hnutie sa presunulo k pozitívnejším naratívom o zdravej – podľa nich teda heterosexuálnej – rodine.
Hnutie sa tak síce ako na Klárove, tak počas Národného pochodu za život s cieľom priblížiť sa čo najväčšej časti ateistického Česka prezentuje zmierlivejšie a s menším dôrazom na katolícku vieru, aj naďalej však stojí na ultrakatolíckych radikálnych postojoch.
Prečo?
Za rastúcou popularitou „antigenderových“ hnutí je mnoho faktorov. Politická vedkyňa Eszter Kováts uvádza ako jeden z možných dôvodov strach z „cudzích síl“ (napr. EÚ, OSN, WHO), ktoré krajinám „niečo vnucujú“. Do toho sa môže podľa nej premietať aj fakt, že termín „gender“ sa obvykle z angličtiny neprekladá a môže tak v jazyku pôsobiť ako votrelec.
Poľská feministická spisovateľka Agnieszka Graff potom za nárastom antigenderových tendencií vidí „relatívnu nestabilitu našich demokracií, obrovskú frustráciu a nespokojnosť s ekonomickou situáciou, slabosť ženských a LGBT hnutí a rastúcu silu nacionalistických hnutí“.
Najefektívnejšou cestou, ako týmto hnutím porozumieť, je hovoriť s ľuďmi, ktorí sa k nim hlásia. A to sme na národnom pochode Hnutia Za život aj urobili. Kládli sme otázky ženám aj mužom rôzneho veku. Čo pre nich znamená „pre život“? A boli by za úplný zákaz interrupcií aj v prípade znásilnenia?
Bohuslava: Znásilnenie interrupciu neospravedlňuje
Mladá žena, ktorá sa nám predstavuje ako Bohuslava Winogrodzka, na sobotňajšej akcii Hnutia Za život dorazila z Viedne s malým synom a manželom Poliakom. Na zhromaždeniach sa zúčastňujú odmala, teda podľa jej slov tu bola „určite dvadsaťkrát-dvadsaťjedenkrát“.
„Som tu, pretože považujem za dôležité zmeniť myslenie dnešnej spoločnosti. Každé dieťa má právo narodiť sa. Hnutie Za život pre mňa predstavuje osvetu a možnosť pre ženy, ktoré prechádzajú nejakou ťažkou situáciou v tehotenstve. Chápem, že rozhodnutie nechať si dieťa môže byť pre niekoho ťažké, ale je to to jediné správne,“ hovorí nám. Bábätko, ktoré drží v náručí, sa medzitým snaží zmocniť nášho diktafónu.
Na otázku, či vníma toto rozhodnutie ako „jediné správne“ vo všetkých prípadoch bez výnimky, odpovedá jasné „áno“. „Existujú situácie, keď žena nedokáže dieťa vychovať, ale v takom prípade je možná adopcia. Nikdy však podľa mňa nie je správne ono dieťa zabiť. V prípade znásilnenia nesie vinu páchateľ, prečo za to teda má pykať dieťa?“ dodáva Bohuslava.
„A nepyká za to potom tá žena, keď musí donosiť nechcené dieťa?“ pýtame sa v reakcii na to. Dostáva sa nám opäť jasne vymedzenej odpovede: „Tá pyká dvakrát. Raz pri znásilnení a druhýkrát v prípade, že by išla na interrupciu. Vedomie toho, že zabila vlastné dieťa, vlastnú krv, ktoré by si potom so sebou niesla celý život – tá výčitka by bola podľa môjho názoru omnoho väčšia, než keby prežila tých deväť mesiacov.“
Oponujeme jej, že znásilnenie je jednou z najviac traumatizujúcich skúseností v živote a v prípade plošného zákazu interrupcií by sa tehotná ocitla v bezvýchodiskovej situácii. „Nemyslím si to,“ hovorí Bohuslava a otázku obracia na nás. Pýta sa, či sme niekedy boli tehotné.
„Ja túto skúsenosť mám a aj v prípade znásilnenia, keď by dané dieťa človek nechcel, si počas tehotenstva predsa k nemu vytvorí veľký vzťah. Cíti ho, vie, že v ňom žije. Naozaj si nemyslím, že by dieťa malo niesť chybu svojho otca. A znovu hovorím, že žiť s výčitkou by pre danú ženu bolo oveľa ťažšie. To sa v spoločnosti vôbec nespomína – naopak, hovorí sa, že interrupciou sa všetko vyrieši, zabije sa dieťa a ide sa ďalej. Ale pozrime sa napríklad na postabortívny syndróm, ktorým následne trpí viac ako 90 % žien po interrupcii,“ dodáva Bohuslava.
Na argument, že postabortívny syndróm je súčasťou propagovaného diskurzu Hnutia Za život a v skutočnosti môže ísť o depresiu, ktorá rovnako môže ženu postihnúť vtedy, keď je nútená porodiť nechcené dieťa, sa Bohuslava usmieva. „Naozaj si nemyslím, že sa interrupciou niečo vyrieši. Nemyslím si ani to, že by človek mohol mať depresie preto, že porodí nechcené dieťa,“ odpovedá vyhýbavo.
„A ak dieťa žena naozaj nechce, stále má možnosť dať ho na adopciu. Čaká naň celý rad rodín, ktoré nemôžu mať dieťa prirodzenou cestou,“ dodáva mladá žena. Na otázku, či ona sama premýšľa o adopcii dieťaťa, bez váhania hovorí: „Áno.“ S manželom to majú v pláne aj napriek tomu, že môžu mať „vlastných biologických“ potomkov.
S faktom, že s plošným zákazom interrupcií nedochádza k výraznému zníženiu počtu interrupcií, len sú neskôr menej bezpečné, Bohuslava súhlasí. „To je samozrejmé. Ženy, ktoré ich chcú podstúpiť, tak idú niekam inam. V takom prípade by sme sa museli baviť o tom, akým spôsobom nastaviť povedomie spoločnosti tak, aby ženy prijali za svoje, že podstúpiť interrupciu je zlé. Myslím si, že už len tým, že niektoré štáty zakážu potraty, to ukazuje postoj danej spoločnosti,“ hovorí Bohuslava a ako príklad uvádza americký Texas. Dodáva, že takýto zákaz možno donúti ľudí o rozhodnutí podstúpiť interrupciu viac premýšľať.
Či by nebolo vhodné iné riešenie ako zamedzenie prístupu k bezpečným interrupciám, v dôsledku čoho ročne zomrú desiatky tisíc žien ročne po celom svete, Bohuslava hovorí, že by „debata v takom prípade musela začať úplne niekde inde“. „Je pre mňa ťažké definovať začiatok, ale mohol by ním byť napríklad predmanželský život. Som toho názoru, že keby žili ľudia naozaj čisto do svadby, tak by nemuselo dochádzať k interrupciám. Podľa môjho názoru mnoho žien podstúpi interrupciu, pretože ich napríklad odmietne partner. Keby žili v manželstve, taký dôvod by nemali,“ hovorí a dodáva, že debata by sa tak mala otvoriť napríklad vzdelávaním mládeže v sexuálnej oblasti.
„Práve! Ako hovoríte – nebolo by lepšie najprv otvoriť debatu o sexuálnej výchove ako plošne zakazovať interrupcie?“ skúšame sa pýtať ešte raz.
„Ja si myslím, že nie. Stále je tu dieťa, ktoré má právo na život. Bolo by to, samozrejme, pekné, keby sme sa dostali do stavu, kedy by ľudia žili tak dobre, že by táto potreba nebola, ale do takého bodu sa spoločnosť ťažko dostane,“ hovorí a dodáva: „V tejto chvíli sme v momente, keď bojujeme o životy tých detí. Bolo by pekné začať skôr, ale to nezachráni deti, ktoré majú umrieť teraz.“
Rozhovor s Bohuslavou končíme otázkou, či právo na život nenarodeného dieťaťa je podľa jej názoru nad právom ženy slobodne rozhodovať o svojom tele. Ešte než stačíme otázku dokončiť, mladá žena nám skáče do reči: „Rozhodne.“
„Podľa môjho názoru sa predsa už slobodne rozhodli, ak pominieme znásilnenie, mať intímny vzťah. Predsa s tým išli do toho, že existuje riziko otehotnenia. Ak sa to stane, nemôžem svoju ,vinu‘ hodiť na to dieťa. Nemôžem ho predsa zabiť. Ľudia často argumentujú tým, že majú právo na svoje telo – ale keď sa pozriete napríklad na moje dieťa, to predsa nie je moje telo,“ dodáva.
Oponujeme, že jej syn je už narodeným dieťaťom, nie plodom v bruchu. Podľa nej sa však „človek stáva človekom od počatia“. Ako sama hovorí, jej postoj vychádza z viery, v ktorej bola vychovávaná. Vraj to však nie je tak, že by bezmyšlienkovite prijala názory svojich rodičov. K vedomiu, že je „na správnej ceste“, došla sama dospievaním a kritickým myslením.
Pavol a Jozef: Porodiť nechcené dieťa je menej radikálne ako potrat
Pavol a Jozef, ktorí momentálne študujú v Prahe, ale pochádzajú zo Slovenska, dorazili s cieľom vyjadriť svoje presvedčenie, že každé dieťa má právo na život.
Znamená právo na život podľa nich zákaz interrupcií?
Pavol sa zamýšľa. Po chvíli odpovedá, že áno. „Je to dosť komplikované. Ale pokiaľ tam nie sú komplikácie, nie je ohrozený život matky, dieťa nie je postihnuté, tak som za zákaz interrupcií.“
„Dieťa s postihnutím nemá právo na život?“
Čo sa dočítaš po odomknutí?
- Kto z podporovateľov Hnutia Za život by bol za plošné zákazy interrupcií.
- Či je interrupcia po znásilnení „hriech“.
- Ďalšie príbehy a hlbokú sondu do myslenia účastníkov pochodu.
