- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Zámok podľa zamestnancov ukrýva desivé tajomstvá, ktoré sme sa pokúsili odhaliť.
Čierňava, ktorá sa vznáša nad Bojnicami, sa v stotine sekundy premení na hotovú katastrofu. Prudký lejak a silný vietor bičujú do okeníc majestátneho zámku, akoby ich chceli vytrhnúť z pántov. Veže zahalené v šere noci každú chvíľu ožiaria monštruózne gigantické blesky.
„Už by tu pomaly mali aj byť, či nie?“ spýta sa Vojtech a hodí pohľad na svojho kolegu – ďalšieho herca prezlečeného za strašidlo. Ten len znechutene pokrčí plecami. Dvojica sprievodcov si čakanie na hostí prihlásených na nočnú prehliadku kráti siahodlhou konverzáciou. Počas toho, ako sa rozprávajú v modrom salóne, sa z veže starého hradu ozve zvonenie pevnej linky. Telefóny takýmto spôsobom prepájajú celý hrad, aby personál spolu mohol komunikovať.
„Žeby konečne prišli? Choď to, prosím, zdvihnúť,“ poprosí Vojtech kolegu, aby išiel vybaviť očakávaný hovor. Dvojica sa totiž dohodla s vrátnikom, že keď hostia prekročia brány zámku, oznámi im to s dostatočným predstihom. Musia sa totiž stihnúť nachystať na strašidelnú prehliadku.
Vojtechov kolega vystupuje po zalomenom schodisku na tretie poschodie a potichu pritom nadáva na to, prečo nie je sprístupnený aj telefón na druhom poschodí. „Vždy to musí byť zamknuté! Na prvom poschodí telefón nefunguje a namiesto toho, aby sa využíval ten na druhom, človek sa nachodí ako magor...“ hromží.
Len čo sa dostane k telefónu, zvonenie stíchne. Aj tak k nemu pristúpi, vytočí vrátnicu a čaká. Keď sa v slúchadle ozve vrátnikov hlas, zavalí ho otázkami: „Už sú tu? Máme ísť na svoje pozície?“
Vrátnik na druhom konci linky sa nestačí čudovať. „Nie, prečo?“ spýta sa herca. Ten mu vysvetlí, že aj s Vojtechom počuli zvoniť telefón. „Muselo sa nám to zdať. Čakáme ďalej, volaj, keď tu budú,“ zavesí.
Keď sa vráti do modrého salónu za Vojtechom, povie mu, že vrátnik nevolal. Len čo začnú znovu debatovať, telefón sa rozozvučí znovu. Tentoraz ho ide zodvihnúť Vojtech. Keď dorazí do miestnosti, telefón zmĺkne. Rozhodnutý nenechať nič na náhodu, vytočí vrátnika, ktorý mu vysvetlí, že ani teraz nevolal.
Akokoľvek sa to Vojtechovi zdá divné, za múrmi zámku zažil už všeličo nevysvetliteľné, a tak sa to snaží ignorovať. S ďalším účinkujúcim začnú vtipkovať, aby odľahčili napätú situáciu. Smiech ich však rýchlo prejde, lebo znova začujú zvonenie pevnej linky. Zazvoní najprv na treťom poschodí, potom na druhom a nakoniec aj na konci chodby, na ktorej sa nachádzajú.
„Žeby už niekto opravil aj tento telefón?“ obaja herci, zvedaví a napätí, idú telefón skontrolovať. Zatiaľ čo do okeníc stále narážajú ťažké dažďové kvapky, za múrmi hradu je ticho. Okrem vŕzgania parkiet pod ich váhou a zvonenia telefónu nepočuť nič. Keď stoja v blízkosti pevnej linky, zvonenie je natoľko hlučné, až im trhá uši.
Vojtech pristúpi k telefónu a zodvihne ho. Slúchadlo je hluché. Jeho vydesený kolega urobí tri kroky dozadu. „Čo sa deje?“ spýta sa ho Vojtech. Kolega len s otvorenými ústami ukáže na napájací kábel pevnej linky. Nie je zapojený v zásuvke. Visí z komody.
Toto je len jedna z mnohých historiek, ktoré zažil na Bojnickom zámku Vojtech Bartko, režisér hradných podujatí a hier. Tvrdí, že hoci sa to odohralo pred dvadsiatimi rokmi, na pocit, keď zodvihol hluchý telefón, nikdy nezabudne.
„Mnoho ľudí si o Bojnickom zámku na základe rozloženia jeho veží myslí, že je akýsi prijímač či vysielač v kontakte s vesmírom. Hoci som moderný muž a riadim sa ráciom, priestory zámku sú naozaj v niečom zvláštne,“ tvrdí režisér s tým, že ľuďom sa tu až príliš rýchlo menia nálady a emócie. Dokonca tu podľa jeho slov v minulosti organizovali aj rôzne duchárske seansy.
Vojtechovo rozprávanie nás utvrdilo v tom, že sme na správnej adrese, ak chceme zažiť nezabudnuteľne desivú noc. Najkrajší slovenský zámok má totiž aj svoju tajomnú stranu, ktorú sme sa už tradične rozhodli preskúmať tak, že sme za jeho múrmi strávili noc.
Zámok z rozprávky
Do Bojníc dorazí naša posádka krátko po štvrtej hodine popoludní. Len čo odparkujeme v hradnej priekope, prekvapí nás sneženie. Hoci nie sme na sneh v apríli zvyknutí, potešíme sa. Veď čo môže byť krajšie než noc na zámku za takéhoto počasia?
Z rozprávkových predstáv o príjemnom večeri nás vytrhnú len konverzácie s hradnými zamestnancami. Hoci nám nechcú povedať nič konkrétne, každý, s kým prehodíme niekoľko slov, nás ubezpečí, že zámok má v noci svoju „jedinečnú“ atmosféru.
Náš sprievodca Richard Perniš nás krátko potom, ako sa zvítame, vezme do časti zámku, v ktorej budeme ubytovaní. Potešíme sa, keď zistíme, že miestnosť je vyhriata. Neprekáža nám ani to, že staré plynové kachle prilepené na stenu našej izby neskutočne hučia. Teplo, ktoré nám dávajú, je totiž luxus, aký sme na iných hradoch doposiaľ nemali.
Okrem toho, že nám Richard ukáže, kde budeme spať, dohodne si s nami aj nočnú prehliadku hradu. Podľa jeho slov začneme o siedmej večer a skončíme najskôr niekedy po desiatej. Keďže máme pred sebou veľa času, využijeme ho na pokojnú večeru. Predpokladáme totiž, že zvyšok noci taký pokojný nebude.
Nočná prehliadka
Keď začneme spoločne s Richardom prehliadku, na nádvorí hradu je už šero. Turisti odišli ešte pred niekoľkými hodinami a na zámku sme len my, náš sprievodca a vrátnik. Hoci sme dnes večer „VIP“ hostia, Richard začne rovnakým výkladom ako v bežné dni.
Hneď na začiatku jeho rozprávania sa dozvedáme, že hrad pochádza z roku 1113, keď podhradie opisujú v Zoborskej listine. V tom čase však podľa jeho slov existoval iba stredný – pôvodný hrad. Jeho kamenná podoba vznikla až počas 13. storočia. Posledná rekonštrukcia zámku sa datuje do roku 1888. Práve vďaka nej dostal súčasnú neogotickú podobu.
Richard nám okrem iného prezrádza, že hoci si s Bojnickým zámkom každý spája Pálfiovcov, hrad mal aj iných majiteľov. Vlastnil ho napríklad aj Matúš Čák Trenčiansky či Matej Korvín. Viac než predošlí majitelia zámku nás však zaujalo to, že je postavený celý na vode.
„Predpokladáme, že stredný hrad tu existuje už od nejakého 8. storočia, pričom podľa nás vyrástol na travertínovej skale. Ide o skalu špeciálnu tým, že vznikla alternatívnym spôsobom, a to hromadením vody a rôznych materiálov. Doslova vyrástla zdola nahor,“ priblíži Richard.
Šepoty aj vŕzganie
Keď sa z nádvoria presunieme do jednej zo 182 miestností hradu, poprosíme Richarda, či by nemohol zhasnúť svetlá. Pre lepšiu atmosféru totiž chceme hradom prechádzať potme, len s baterkou.
Zatiaľ čo nám sprievodca veľmi zaujímavo a podrobne rozpráva o všetkých exponátoch, za našimi chrbtami sa objavia ďalšie dve postavy. Richard nás predstaví a my zisťujeme, že ide o režiséra rôznych hradných podujatí vrátane legendárneho festivalu duchov a strašidiel Vojtecha Bartka, ktorý si so sebou priviedol spoločnosť, dramaturga podujatia 1888. Okrem toho, že režíroval spomínané podujatia, strávil podľa Richardových slov na zámku veľmi veľa času a má nám čo povedať k hradným legendám aj k nevysvetliteľným aktivitám za jeho múrmi.
Vojtech spoločne s nami prechádza z miestnosti do miestnosti a počúva Richardov výklad. Prvýkrát prehovorí pri realistickej makete hradu.
„Ako môžeme vidieť, hrad je už kompletne prebudovaný a obstavaný. My sa práve nachádzame v priestore pôvodného hradného múru, ku ktorému boli pristavané ďalšie budovy a časti. Tým, ako sa budovalo, vznikali v strednom hrade rôzne štrbiny. Dodnes dokonca existujú rôzne miestnosti medzi schodiskom a vežou, do ktorých sa nedá normálne vojsť, iba poklopom v podlahe,“ ukazuje Vojtech na makete.
Podľa jeho slov práve štrbiny a skryté miestnosti môžu vytvárať na zámku ilúziu, že tu počuť hlasy, šepoty, vŕzganie či kroky. „Keď sa tu v noci prechádza človek sám, atmosféra zámku je neskutočná,“ poznamená Vojtech.
Čierna pani
Ako postupujeme ďalej zámkom, Vojtech sa pristaví pri komode v miestnosti s fascinujúcim vitrážovým oknom. Začne spomínať, že keď tu v jeden studený večer asi pred pätnástimi rokmi chystali nočnú prehliadku, zažil niečo veľmi zvláštne.
„Keď som sem vošiel zo zimnej záhrady – tak ako my teraz –, medzi komodou a dverami stála maličká žena. Bola veľmi nízka, nemala ani meter a pol. Odetá bola v čiernych jednoduchých šatách a spod čierneho závoja, ktorý je zahaľoval tvár, trčala len sinavá brada,“ zaspomína si režisér s priznaním, že sa vtedy veľmi vyľakal.
Tvrdí, že hoci sa snažil nájsť racionálne vysvetlenie svojej vidiny, nešlo to. Najprv uvažoval, že to mohla byť jeho kolegyňa, ale nakoniec zistil, že ona v tom čase ešte nebola v tejto časti zámku.
„Keď som sa o tom neskôr rozprával s dávnymi zamestnancami múzea a s Bojničanmi, zistil som, že aj oni videli podobný prízrak. Opisovali ho rovnako ako ja, pričom tvrdili, že určite išlo o čiernu paniu,“ dodáva Vojtech s tým, že práve legenda o čiernej panej je jednou z najstarších bojnických legiend. Fascinujúce je podľa jeho slov aj to, že jej duch sa údajne nezjavuje len na hrade, ale chodí aj dole do mesta. Pri iných poverách sa totiž duchovia väčšinou viažu iba k uzavretým priestorom.
Na čiernu paniu Vojtech nadviaže, aj keď sa ocitneme v hradnej kaplnke vybudovanej v 17. storočí. Podľa jeho slov bola v dávnej minulosti zasvätená Panne Márii, ale neskôr, za grófa Pálfiho, bola prestavaná a zasvätili ju svätému Jánovi Kapistránskemu.
Podľa Vojtechových slov je veľmi zaujímavé, že je v kaplnke vyobrazená svätica Alžbeta Durínska, ktorá podľa legendy pomáhala obyčajným ľuďom. Domnieva sa, že je to práve preto, lebo už počas poslednej prestavby kaplnky gróf Pálfi poznal známu poveru o čiernej panej.
Údajne išlo o ducha ženy, ktorý sa zjavoval vždy krátko pred nejakou tragickou udalosťou. Či už to bola smrť, požiar, alebo niečo iné, čierna pani sa objavila a rukou ukázala tým smerom, kde sa stane tragédia.
„Keďže bol Ján Pálfi kresťan, vedel, že vo vysvätenom priestore nemôže byť vyobrazenie nejakého ducha či prízraku, keďže je to proti viere. Hľadal vraj atribút, akým spôsobom by dokázal dostať čiernu paniu do zámockej kaplnky, pričom jej pripodobeninou má byť práve Alžbeta Durínska,“ vysvetlí Vojtech s tým, že sa na zámku pred prestavbou nachádzala i maľba pôvodného hradu, nad ktorým sa vznášala čierna pani.
Bojničania podľa neho na čiernu paniu verili aj na začiatku 20. storočia, a to tak
intenzívne, že ju začali považovať za dobrého ducha a modliť sa k nej. Celá táto legenda
podľa jeho slov vznikla omnoho skôr, ale v roku 1888 sa potvrdila, pretože za zvláštnych
okolností zhorela vrchná časť bojnického námestia.
„Hovorí sa, že večer krátko predtým, ako vznikol požiar, sa zjavila čierna pani. Videl ju vraj muž, ktorý sa vracal z panskej krčmy. Čierna pani ukazovala na ľavú stranu námestia. Samozrejme, on sa zľakol a utiekol domov. Nikomu o čiernej panej nepovedal a do rána zhorela polovica námestia Bojníc,“ objasnil Vojtech.
Krídlo mŕtvych
Vojtechove strašidelné historky vo mne na tmavých chodbách vyvolávajú nepríjemný pocit. Pohľadom skúmam každý kút každého salónu a snažím sa pripraviť na to, odkiaľ na mňa vyblafne silueta ženy odetej v čiernom. Cítim v sebe napätie skrížené so zvedavosťou, nie obyčajný povrchný strach.
Keď vyšliapeme na druhé poschodie starého hradu, Vojtech sa zastaví pri zelenom salóne. „Ak človek vojde do miestnosti a zacíti kvetinovú vencovú vôňu, môže v zrkadle uzrieť dámu v ružových šatách.“ Doteraz vraj neprišli na to, o koho môže ísť. Jediné, čo o nej vedia, je, že sa nikdy nezjavuje priamo, iba v odraze.
Čím dlhšie sa túlame zámkom, tým viac sa ma zmocňuje nepríjemný pocit. Eskaluje, keď sa dostaneme do zadného krídla druhého poschodia, kde podľa našich sprievodcov nonstop počuť rôzne vzdychy či kroky.
Vojtech nám prezradí, že najnegatívnejšou osobou v histórii hradu bol istý Peter Póky. Podľa jeho slov išlo o lakomého kastelána, ktorý sa zbláznil a začal sa považovať za majiteľa hradu. „Uveril svojej predstave, že ak dá zabiť svojho pána, bude vlastniť hrad. Dokonca sa o to aj pokúsil, keď si najal nájomných vrahov, aby zabili Jána Korvína.“
Nakoniec však prišlo aj na Pókyho. Nový kráľ ho v roku 1496 odsúdil za pokus o vraždu svojho pána a dal ho popraviť na námestí lámaním na kolese a rozštvrtením. „Veľa ľudí tvrdí, že v tejto miestnosti po ňom niečo zostalo, dokonca vraj aj stretli zvláštnu postavu muža v plášti a klobúku,“ dodá režisér.
Údajne práve medzi týmito stenami mnohí návštevníci aj zamestnanci niekedy začujú mužský hlas, ktorý volá ich meno. „Vojtoo,“ zašepká režisér svoje meno do mŕtvolného ticha nočného zámku a mne po chrbte prebehnú zimomriavky. To však ešte nie je to najhoršie, má totiž aj vlastné vysvetlenie, prečo sa väčšina paranormálnych aktivít môže diať práve v tejto časti hradu.
Duchárske seansy
Miestnosť, ktorá sa nachádza za „hovoriacou miestnosťou“, nazývajú erbová sieň. Zamestnanci však dôverne poznajú aj jej inú prezývku – „brána do sveta mŕtvych“. V 90. rokoch, keď sa podľa Vojtechových slov Festival duchov a strašidiel na hrade ešte len začínal, jeho koncept vyzeral inak ako dnes.
„Okrem strašidelných prehliadok pre klasických návštevníkov tu organizovali aj rôzne diskusie a prednášky na tému paranormálnych aktivít či dokonca seansy. Jedna z nich sa údajne udiala práve tu, kde sa médium pokúšalo vyvolať ducha Pálfiho. Vraj sa nepodarila, ale niečo tu zostalo. Čo je však horšie, podľa svedkov seansy duchov iba privolávali, nič také ako ich odvolanie sa nestalo,“ doplní Vojtech s tým, že ide o najčudnejšiu miestnosť v zámku, do ktorej sa mnohí návštevníci boja vôbec vkročiť, a to bez toho, aby poznali jej históriu.
Šokovaný z jeho slov už necítim len rešpekt, ale aj istú dávku strachu. On však v rozprávaní pokračuje: „Keď vystriete ruky a s otvorenými dlaňami obídete popri stene kruhovú miestnosť dookola a zacítite buď nevysvetliteľne intenzívny chlad, alebo teplo – niečo tu s nami je,“ len čo dohovorí, začnem vystierať ruky, keď sa po dlhom čase ozve sprievodca Richard a preruší ma:
„Pred troma týždňami som to chcel skúsiť s istou skupinkou návštevníkov. Vtedy sa ozval jeden malý chalan – mohol mať asi šesť rokov – a povedal mi, že ten chlapec v rohu miestnosti si neželá, aby sme to robili,“ dodá Richard s tým, že neskôr sa dozvedel od jeho otca, že mu pred pol rokom zomrela mama a je na takéto veci citlivý.
„Položil si mu aj kontrolnú otázku?“ spýta sa Vojtech sprievodcu. Richard mu v sekunde odvetí: „Áno, mal zelené šaty.“ Nechápavo sledujem ich konverzáciu a čakám na vysvetlenie. „Veľa ľudí tu videlo aj chlapca v zelených šatách, ktorý vyzerá, akoby pochádzal z prelomu 15. a 16. storočia. Je to asi dvanásťročný malý blondiak s veľmi, ale veľmi nepríjemným úsmevom,“ osvetlí mi situáciu Vojtech s tým, že si tohto ducha raz údajne aj nechcene dotiahol domov.
Dotyk ducha
„No vyskúšaš si to teda s tými rukami?“ vytrhne ma Vojtech z desivých myšlienkových pochodov. Pomaly sa odhodlám, vystriem ruky a ešte pomalšie začnem krúžiť okolo stien miestnosti. Každý môj krok je opatrný. Mám strach z toho, čo ucítim a či niečo vôbec. Kladiem nohy jednu pred druhú, keď zrazu na ľavej ruke ucítim neskutočne intenzívne teplo. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Chcel by som vykríknuť, ale zostávam ticho.
Na podporu sa za mnou s predpaženými rukami vyberie aj Vojtech, ktorý mi dá razom za pravdu. „Áno. Tu je teplo, cítim to aj ja. Zvláštne je to, že sa nachádzame rovno pred okenicou, čiže by tu mal prefukovať studený vzduch,“ poznamená. Šokovaný z toho, čo som práve zacítil, sa ledva dokážem sústrediť na jeho slová.
„Prosím, poďme už odtiaľto,“ prehovorí zrazu dramaturg, o ktorom sme doteraz ani nevedeli, že je tu s nami. Bola to jediná veta, ktorá z muža za tento večer vyšla, ale neskutočne pravdivá.
Spoločne sme zaradili spiatočku pripravení opustiť starý hrad. Ako sme kráčali smerom ku schodisku, zrazu som zacítil, akoby priamo cezo mňa prešiel studený vánok. Okenica bola naľavo odo mňa, ale studený vzduch, ktorý ma ovial, narazil do mojej hrude. „Ja som niečo zac...“ chcel som sa otvoriť skupine, ale nakoniec som stíchol. „Čím menej nad tým budem rozmýšľať, tým skôr zabudnem,“ pomyslel som si s tým, že hľadať vysvetlenie je strata času.
Len čo opustíme starý hrad, Vojtech aj so svojou spoločnosťou sa s nami rozlúči so slovami: „Mohol som si veľa vecí len predstaviť. Racionalita mi je prirodzená. Niekedy sú však emócie silnejšie než rozum.“
Pálfiho slzy
Ďalej hradnými chodbami blúdime už iba so sprievodcom Richardom. Zaujímavá prehliadka sa stáva ešte zaujímavejšou, keď narazíme uprostred hlbokej tmy na jemné svetlo vychádzajúce spod zatvorených dverí. Richard len nonšalantne okomentuje situáciu, akoby sa nič zvláštne nedialo: „Vidíte, toto je divné, tu sa nemá čo svietiť. Do tejto časti zámku sa bežne nechodí. Naposledy tu bol konkurz na festival strašidiel pred niekoľkými mesiacmi.“
Moje srdce sa opäť roztlkoce ako v erbovej sieni. Ešte väčší strach mám zo záveru našej prehliadky, ktorá sa skončí v Pálfiho hrobke. Na počudovanie, je v nej pokoj. Pýtam sa teda Richarda na údajné slzy grófa, ktoré vytekali z jeho sarkofágu a pred desiatkami rokov spôsobili doslova ošiaľ medzi fanúšikmi nadprirodzena.
Sprievodca mi vysvetlí, že Pálfi bol po smrti umiestený v hornej časti sarkofágu, a keďže jedna z platní, ktoré ho ho držali, praskla, začali z neho vytekať telesné pozostatky. „Vznikla dokonca legenda, že ide o Pálfiho slzy za bojnickým oltárom, keďže toto všetko sa začalo v čase, keď bol ukradnutý. Vytekanie symbolicky prestalo, keď sa oltár vrátil do Bojníc,“ doplnil Richard krátko predtým, ako sme sa rozlúčili a popriali si dobrú noc.
Nepokojná noc až do rána
Prehliadka zámku bola dlhšia, ako sme plánovali, a tak sme do izby dorazili až krátko pred polnocou. Unavení na smrť sme zaľahli do postelí, dúfajúc, že si aspoň trochu pospíme, ale márne. Hlučné gamatky vydávali také hlasné zvuky, akoby nám niekto pri hlave štartoval motorovú pílu. Keď som konečne zaspal, podchvíľou som sa strhol zo spánku s veľmi divným a nepríjemným pocitom. Takýmto spôsobom som napoly prebdel a napoly prespal noc.
Z Bojníc sme sa rozhodli pobrať domov okolo siedmej hodiny ráno s nezabudnuteľnými zážitkami, ale aj s mnohými otázkami. Čo je však najlepšou správou, je to, že zažiť nefalšovanú a strašidelnú atmosféru zámku môžeš aj ty, konkrétne v termínoch 28. apríla až 1. mája a 5. až 8. mája, keď tu bude podujatie venované duchom a strašidlám nesúce názov 1888.
