Pozreli sme si filmový portrét dirigentky Lydie Tár.
Musí byť geniálny hudobník nevyhnutne dobrým človekom? Dokáže jeho úžasná hudba ospravedlniť všetko zlé, čo kedy spravil? Mali by sme jeho hudbu ignorovať, pretože systematicky ubližoval a ničil životy druhým? Dokáže a mal by vlastne tieto dve veci človek úplne oddeliť? Aj tieto otázky otvára americký režisér Todd Field (In the Bedroom, Little Children) vo svojej najnovšej snímke Tár.
Priprav sa však na to, že odpovede už nechá na teba. A nečaká ťa práve príjemné premýšľanie. Field nakrútil znova film, ktorý sa nepozerá ľahko. Nielen preto, že rozpráva v tom najpomalšom tempe, ale aj preto, že ťa bude systematicky rozkladať na márne kúsky a pohrávať sa s tvojimi očakávaniami či emóciami až do posledných sekúnd.
Tár je ponurou melancholickou baladou o manipulácii, vnútorných démonoch v každom z nás aj o sile hudby. Ide o depresívny a znepokojivý portrét psychicky chorej dirigentky Lydie Tár (Cate Blanchett). V Berlíne diriguje prestížny nemecký orchester, pripravuje vydanie knihy a uvedenie Mahlerovej Piatej symfónie, ktoré má byť vrcholom hudobnej sezóny.
Popritom sa snaží niečo zložiť, no má tvorivú krízu. Hoci navonok pôsobí vyrovnane, silne a sebavedome, v súkromí trpí neistotou, skrýva mnoho temných tajomstiev, máva nočné mory, stráca pojem o realite a všetky problémy ignoruje. Všetko skomplikuje jej deštruktívna túžba po mladej ruskej čelistke Olge (Sophie Kauer).
Precitneme spolu s postavami
Zatiaľ čo Lydia je vždy počas spoločných skúšok v siedmom nebi a rada by ich vzťah posunula ďalej, najlepšie do spálne, Olga prefíkane provokuje a chce sa na jej pleciach vyšplhať čo najvyššie bez toho, aby k niečomu muselo dôjsť. Lydiu navyše dobehne minulosť a poškodí jej reputáciu natoľko, že sa musí s orchestrom rozlúčiť. To nedokáže zniesť a ponára sa do ešte väčšej depresie.
Todd Field ukázal už vo filme Little Children (2006), že dokáže bravúrne pracovať s charaktermi a citlivo aj empaticky zobraziť prirodzené ľudské neresti. Chyby, ktoré postavy v jeho filmoch robia, chápeme, pretože ani my nie sme dokonalí a pretože aj my sme často rozmýšľali rovnako ako ony. Zatiaľ čo v spomenutej snímke sa inšpiroval knižnou predlohou a scenár písal spolu s jej autorom, Tár je jeho sólovým scenáristickým debutom. A skutočne cítiť, ako rokmi vyzrel.
Field precízne skúma zraniteľnosť svojich postáv, ich obranné mechanizmy, stavy a reakcie, až ich nakoniec stavia pred zrkadlo, pred ktorým nevyhnutne precitnú a divák spolu s nimi. V snímke Tár až vedecky zobrazuje príbeh človeka, ktorý ignoruje okolie a myslí iba na seba, no vo vnútri si obhájil dôvody. Odpoveď je jednoduchá, no ťažko sa ju chápe. Pretože hudba je vyššia moc, ktorá nás všetkých prežije a ktorá bude vyvolávať neopísateľné emócie a inšpirovať nás aj stáročia po našej smrti.
Úžasná Cate Blanchett
Ak nie si vyslovene hudobník či milovník hudby, pravdepodobne si túto snímku až tak neužiješ. Ak máš k muzike skôr neutrálny vzťah, no si aspoň fanúšikom filmového umenia, oceníš úžasné citlivé spracovanie, úchvatné kamerové kompozície, skvelý strih, zvukový dizajn a ohromujúci výkon Cate Blanchett.
Nieže hrá, ona čaruje. Napriek tomu, že s herectvom začala ešte v deväťdesiatych rokoch, práve tu predvádza jeden z vôbec najsugestívnejších výkonov v kariére. A ak nezíska tento rok Oscara ona, už naozaj nevieme kto. Jedného získala ešte v roku 2014 za drámu Blue Jasmine, no tentoraz si ho zaslúži asi najviac z dokopy štyroch nominácií v kariére.
Nie je náhoda, že Blanchett za rolu Lydie Tár ocenili už na festivale v Benátkach, na Zlatých glóbusoch a na britských cenách BAFTA. Vo Fieldovej snímke si kradne celú scénu iba pre seba, pričom po jej boku stáli špičkoví kolegovia ako Mark Strong, Noémie Merlant alebo Nina Hoss.
Tár nás ohúril všetkým, body mu uberá jedine až príliš pomalý úvod a prehnane dlhá minutáž. Ak si náročný divák a máš rád artové filmy, budeš nadšený. My preto nemáme nad čím váhať. Novinke Todda Fielda udeľujeme deväť bodov z desiatich.
