„Aj tie najhoršie búrky sme museli prečkať v stane. Blesky nad nami lietali celé hodiny. Dokonca pred nimi šprintom do lesa utekali aj kravy, ktorým je to väčšinou úplne jedno,“ hovorí pre Refresher Anna Lašanová.
Začínali pri Čiernom mori a skončili na portugalskom pobreží. Manželia Matúš a Anna Lašanovci prešli pešo Európu cez hory – celkovo 6 330 kilometrov, 274-tisíc výškových metrov, a to všetko len za niečo vyše sedem mesiacov.
Matúš je lekár, turista, dokumentarista a fotograf. Manželku Annu, pôvodom Poľku, stretol na jednej zo svojich mnohých diaľkových trás. Odvtedy cestujú spoločne. V súčasnosti dokončuje knihu z ich tritisíc kilometrov dlhého putovania okolo Islandu a čoskoro začne pripravovať text a fotografie ku knihe z prechodu Európou.
Ako dlho už tvoríte pár a kedy ste spolu začali zdolávať takéto trasy?
M.: Prvýkrát sme sa stretli na prechode Te Araroa Trail na Novom Zélande 13. novembra 2018. Začali sme presne v rovnaký deň, no Anna bola o čosi rýchlejšia a tritisíc kilometrov dlhú trasu dokončila o mesiac skôr ako ja. (úsmev)
Stretli sme sa ešte raz na samotnom konci a odvtedy sme spolu ako pár. Obaja sme boli skúsenosťou z Nového Zélandu nadšení, a tak pre nás bolo prirodzené hľadať nové výzvy. Od 13. novembra 2019 sme manželia a s dlhými trasami neplánujeme tak skoro skončiť.
Ako vám napadlo prejsť Európu cez hory?M.: Keď sa povie diaľková turistika alebo „thru-hiking“ (prechod diaľkových trás od začiatku po koniec v jednej sezóne), väčšina ľudí si predstaví americkú Pacifickú hrebeňovku, novozélandskú Te Araroa alebo ďalšie známe traily. Naprieč Európou nevedie žiadna oficiálna skutočne horská diaľková trasa a pri pohľade na mapu nám napadlo, že by nemal byť problém uskutočniť to. Prejsť nielen krajinu, ale aj celý kontinent by bola zaujímavá výzva.
A.: Tento plán sme mali v hlave už pár rokov, no počas covidu ho bolo nemožné uskutočniť. Nebolo to len o výzve, ale aj o tom, že nás baví cestovanie a na nohách sa jednotlivé krajiny spoznávajú najlepšie. Tešili sme sa na európsku rozmanitosť od Balkánu až po Španielsko.
Ako ste sa na ňu pripravovali? Mali ste trasu podrobne naplánovanú alebo ste šli štýlom „pôjdeme a uvidíme“?
M.: Príprava bola veľmi jednoduchá. Čo najčastejšie sme sa snažili chodievať na prechádzky do lesa. Mali sme pripravené okruhy od 20 do 35 kilometrov, ktoré sme sa snažili prejsť dva- až trikrát za týždeň, ako dovolili pracovné povinnosti.
A.: O prípravu samotnej trasy som sa starala hlavne ja. Pripravila som pre nás základ, ktorého by sme sa mohli držať. Tie najlepšie veci však vždy objavíme väčšinou až na mieste, a preto si v tomto nechávame určitú slobodu.
Museli ste si na tento zážitok našetriť? Ako ste to mali vyriešené s prácou?
A.: Cestujem a pracujem na rôznych pozíciách už takmer 15 rokov. Nerobí mi problém opustiť prácu a hľadať si neskôr ďalšiu. Tentoraz to bolo trochu iné, lebo Matúš je lekár, a tak je viazaný o čosi viac. Od zamestnávateľa dostal neplatené voľno, no ak by ho nedostal, šli by sme napriek tomu.
Turistika – šport pre každého. Toto sú dôvody, prečo si ju zamiluješ
13. apríla 2024, 9:00
M.: Je to o prioritách a pre nás oboch bolo prioritou ísť. Nemáme žiadne finančné záväzky vo forme hypotéky, lízingu či splátok ani žiadny majetok. (úsmev) Samozrejme, že sme odkladali všetko, čo sa dalo. Neprekáža nám uskromniť sa v „normálnom“ živote. Mať len to, čo skutočne potrebujeme, nás naučili aj samotné cesty.
Koľko ste si našetrili a koľko reálne minuli?
M.: Toto je otázka, za ktorú pravidelne dostávame nenávistné komentáre a na ktorú odpovedám nerád. Verejnosť vidí diaľkovú turistiku ako absolútny low-cost, lebo spíme v stane. Pravdou je, že väčšina diaľkových trás na svete má podľa prieskumov priemerné náklady na úrovni tisíc eur na osobu na mesiac a je to aj náš prípad. A to na všetkých trasách, ktoré sme doteraz prešli.
Náklady na prejdenie známej americkej PCT (Pacific Crest Trail, v preklade Pacifická hrebeňovka, pozn. red.) sú podľa prieskumu na úrovni osemtisíc dolárov. To je približne rovnaká suma ako pre nás na trase, ktorá je o tretinu kratšia. Je jednoducho iné ísť von na týždeň a zbaliť si všetko do batoha a iné žiť vonku viac ako pol roka.
Na čo na takýchto trasách míňate najviac peňazí?
M.: Je to v podstate dlhodobý atletický výkon, pri ktorom telo spáli pokojne aj 500 až 900 kalórií za hodinu a my sme chodili v priemere vyše 12 hodín denne. Najväčšia položka je teda bez pochýb strava, a to napriek tomu, že sme sa v reštauráciách mimo Balkánu nestravovali.
Časť peňazí šla na občasné ubytovanie. Nemalé náklady stáli aj vitamíny, minerály a ďalšie doplnky stravy, bez ktorých to tak dlho pri jednotvárnej strave nejde. Ďalšou položkou sú náhrady rozpadnutej výbavy na trase. Trápili nás napríklad poškodené karimatky alebo roztrhané bundy, ktoré sme museli riešiť okamžite.
Ako vaše telo reagovalo prvé dni? Po akom dlhom čase si zvyklo na každodennú záťaž?M.: Tým, že sme sa snažili trénovať čo najviac, to nebolo až také zlé. Pri práci sa však, samozrejme, nedá trénovať na sto percent. Zo začiatku boleli trochu nohy a nemohli sme ani zďaleka prejsť toľko čo na konci, ale vedeli sme, že stačí, aby sme boli trpezliví.
A.: Je veľmi dôležité nebyť príliš ambiciózny a neprepáliť to hneď na začiatku. Ak to človek preženie, ľahko dochádza k zraneniam. Šli sme vždy len toľko, na koľko sme sa cítili, a keď sme boli veľmi unavení, jednoducho sme si dali deň voľna.
Mali ste počas cesty nejaké zranenia alebo iné zdravotné problémy?M.: Jediným zdravotným problémom bol covid v Rakúsku, ktorý nás zložil na týždeň, a to tak, že sme sa nemohli ani pohnúť. Rakúsko bolo v lete jedným z „hot spotov“ a stačil nám jeden výlet na nákup. Zachránili nás kamaráti, u ktorých sme vyležali to najhoršie – sami ho prekonali len pár dní pred nami –, a na zvyšok sme sa presunuli do penziónu.
A.: Najviac sme sa obávali, ako naše telo bude reagovať na návrat. Práve sme boli v Alpách a stúpania boli veľmi náročné. Našťastie sme to zvládali aj po chorobe v dobrom tempe.
Koľko ste priemerne denne prešli kilometrov a nastúpali výškových metrov?M.: Ak počítame len dni chôdze, šli sme v priemere 32,5 kilometra a 1 405 metrov stúpania denne. Sú to pre nás zatiaľ najvyššie čísla, aké sme na akejkoľvek diaľkovej trase dosiahli.
Ako ste mali vyriešenú stravu?M.: V podstate stačí vedieť, kde je ďalší obchod a či bude v deň nášho príchodu otvorený. Podľa toho nakúpime a zbalíme sa do batohov. Vždy máme čosi málo navyše pre prípad núdze a nebránime sa ani teplej polievke na chate, ak nestojí toľko čo ubytovanie.
Je veľmi dôležité na takto dlhej trase nehladovať. Spálené kalórie treba dojesť čo najkvalitnejšími surovinami a nezabúdať na doplnky v podobe soli, magnézia a vitamínov.
A.: Presne vieme, koľko a ako často jeme, a podľa toho je ľahké pripraviť nákup aj na niekoľko dní. Máme raňajky, dva obedy, večeru a pomedzi to niekoľko tyčiniek. Raňajky sú typicky nejaké sladké pečivo alebo orechy. Obedy sú spojené s prestávkou a väčšinou si pripravíme chlieb so syrom alebo šunkou. Večerali sme takmer výlučne kuskus so syrom a niekedy s olivovým olejom. Tyčinky podľa chute. Ak cítime, že sme hladní, pridávame množstvá.
Ak ste stále jedli viac-menej rovnako, nemali ste už po čase niektorých jedál plné zuby?
M.: Sú veci, ktoré môžeme jesť do nekonečna. Napríklad kuskus so syrom alebo ovsené vločky. Tie sme z jedálnička vynechali len preto, že sa ich ráno nikomu nechce variť. Skúšali sme to na raňajky s orechmi a tie nemôžeme vidieť dodnes. Podobne sme na tom s lacnými konzervami drveného tuniaka.
Ako rýchlo ste zodrali topánky? Mali ste náhradnú obuv a oblečenie?M.: Je veľmi dôležité mať čo najľahší batoh, počíta sa každý gram. Samozrejme, je nutné nájsť aj rovnováhu medzi váhou a bezpečnosťou. Pre vlastnú bezpečnosť však náhradné tričko nepotrebujeme. Jediné oblečenie, ktoré sme mali na výmenu, bola spodná bielizeň a ponožky.
Zodrali sme päť párov topánok. Najviac sme v nich prešli 1 600 kilometrov. Na diaľkovú turistiku využívame ľahkú bežeckú obuv a sme s ňou veľmi spokojní, aj keď sa musí častejšie meniť. Keďže sme šli naprieč Európou, nebolo ťažké si ju jednoducho dať poslať v balíku z domova.
Kde ste spávali?
M.: Kde to šlo. Najčastejšie v stane, ale máme radi aj horské chaty a úplne najviac útulne a bivaky. Samozrejme, niekedy je nutné vynaložiť istú dávku kreativity, hlavne keď je počasie zlé.
V Pyrenejach sme počas jedného extrémne veterného večera prichádzali už potme k útulni, no ukázalo sa, že neexistuje. Museli sme zísť do neďalekého lyžiarskeho strediska, a keďže sa stan nedal postaviť, museli sme improvizovať. Skončili sme na verejných záchodoch. Steny boli z plechu a celú noc to nimi triaslo, až sme si mysleli, že ich odnesie.
Aký bol najkrízovejší moment, ktorý ste zažili?M.: Tento rok boli mimoriadne silné búrky spôsobené teplom. Niekoľkokrát sme ich museli prečkať v stane, a to bolo celkom intenzívne. Našťastie nás nikdy nezastihli na príliš exponovaných miestach.
A.: Niektoré sa nad nami točili aj celé hodiny s bleskami, ktoré jednoducho neprestávali. Dokonca pred nimi šprintom do lesa utekali aj kravy, ktorým je to väčšinou úplne jedno. (úsmev)
Stretli ste na ceste aj nejaké divoké zvieratá?
M.: Keď sme si postavili prvú noc stan, celý večer sme počúvali zavýjanie vlkov. Sami máme prvé noci strach, keďže na pevné steny a bezpečie domova sa zvyká veľmi ľahko a bol to pre nás dosť drsný návrat do divočiny.
V Bosne a Hercegovine a na hraniciach Kosova a Severného Macedónska sme stretli medveďa, ale všetko prebehlo bez problému. Veľkým zážitkom bola jelenia ruja v Pyrenejach, keď sme na svahoch mohli priamo pozorovať súboje jeleňov aj naháňanie jeleníc. Bol to aj neskutočný akustický zážitok.
Ktorá časť trasy bola podľa vás najkrajšia?M.: Každá časť mala čosi špeciálne, len ťažko by sme vyberali jedno miesto. Napríklad Alpy mali najkrajšie štíty a ľadovce, Pyreneje na jeseň úžasné farby, Centrálny masív vo Francúzsku nádherné lesy a stromy, na Balkáne boli skvelí ľudia a zašité miesta, aké sa na Západe len ťažko nájdu… Nevieme vybrať jedno. Podľa nás majú všetky miesta niečo do seba, len im treba načúvať a nehľadať, čo tam nie je.
Boli ste spolu každý deň. Nemali ste už po nejakom čase ponorku?M.: Sme radi, keď sme spolu. Niekedy si okolie užívame sami pre seba, nemusíme sa vždy rozprávať. Ale keď chceme, vieme napríklad aj pol dňa nadávať na politiku. Každý deň je iný. Aj my sa niekedy pochytíme, ale keďže to nikdy nie sú zásadné veci, na druhý deň sa im už často zasmejeme.
Anna, si vraj prvá žena, ktorá zdolala Európu takýmto horským spôsobom. Aké si mala pocity pred prejdením tejto trasy?
A.: Nebola to moja prvá prejdená diaľková trasa, a tak som približne vedela, na čo mám. Nemala som žiadne pochybnosti o tom, že to obaja fyzicky zvládneme. Naopak, nevedela som sa dočkať, kedy už pôjdeme. Viac ako pol roka v prírode je pre mňa sen. Vždy sa môže čosi prihodiť, ale načo sa tým zaťažovať vopred? Diaľková turistika je často o hľadaní riešení a ísť domov je málokedy to najlepšie.
Ako ste sa cítili na konci, keď ste to úspešne zvládli, a čo bolo prvé, čo ste urobili po príchode domov?
M.: Pocity na konci boli neskutočné, bolo to neuveriteľné dobrodružstvo od samého začiatku. Fyzicky sme sa cítili až do konca výborne. Nemáme žiadne bolesti ani iné chronické problémy, ktoré by sme so sebou ťahali. Ak by to bolo možné, pokojne by sme sa otočili a šli naspäť, na to nám bohužiaľ neostával čas. (úsmev) Ani po príchode domov sme ho veľa nemali. Stretli sme sa s rodinou a utekali späť do práce.
