Úsmev na tvári a v ruke za chrbtom nôž. Vrahyňa Esther je späť.
Leena Klammer patrí medzi najnebezpečnejšie pacientky v estónskom Saarne Institute. Je výnimočne inteligentná a agresívna, pričom svoje prednosti využíva na to, aby manipulovala s okolím. Práve kvôli osobe Leeny do psychiatrickej liečebne prichádza odborníčka, ktorá sa jej má prioritne venovať.
Jej prvý deň v práci sa však skončí úplne inak, ako si predstavovala. Miestni zamestnanci zistia, že Leena nie je vo svojej izbe. V priestoroch psychiatrickej liečebne sa tak rozozvučia sirény, uzatvoria sa všetky východové cesty a chodby sa ponoria do tmy, ktoré osvetľuje neustále blikajúce červené svetlo.
Naša redakcia čitateľom pravidelne prináša recenzie k najnovším filmom. Prácu redaktorov môžeš podporiť členstvom v klube Refresher+.
Prvé stretnutie s vrahyňou je fantastické
Leena nie je obyčajné dievča. Ako sme sa dozvedeli v napínavej prvej časti, má viac ako tridsať rokov a jej detský výzor je zapríčinený zriedkavou hormonálnou chorobou. Práve preň trpí komplexami z toho, že ju väčšina dospelých mužov nedokáže milovať. Svoj hendikep však vie využiť na to, aby sa votrela do priazne rodín, ktoré ju považujú za nevinnú mladú slečnu.
V jednotke sme taktiež zistili, že sa jej v minulosti podarilo utiecť zo Saarne Institute a zabiť množstvo ľudí vrátane rodiny, ktorá ju prichýlila. Nie je preto žiadnym prekvapením, že sa film v úvode zameral práve na jej útek.
Tvorcovia pomocou rôznych uhlov kamery a využitím detských dablérok docielili, aby 25-ročná herečka Isabelle Fuhrman vyzerala stále ako dieťa. Treba povedať, že pozorný divák si to veľmi ľahko všimne (dospelejšiu tvár hlavnej predstaviteľky ani netreba zdôrazňovať) a spočiatku to môže pôsobiť rušivo. Na druhej strane by však film Sirota bez vynikajúcej Fuhrman nemal jednoducho zmysel, a tak sme nad touto chybičkou krásy mávli rukou.
Prvotný stret nastupujúcej doktorky s Leenou je skutočne atmosférický. Nová zamestnankyňa si nebezpečnosti pacientky nie je vedomá natoľko ako divák, ktorý zatína ruky v päsť a čaká, či na ňu zaútočí, alebo ju nechá žiť. Pohľad na blikajúcim svetlom ožiarenú tvár hrozivej Isabelle Fuhrman je odzbrojujúci. Ako fanúšikovia prvej časti sme boli v prvých minútach jednoducho nadšení. Kiežby to tak zostalo aj naďalej.
Utiecť z liečebne by dokázalo aj dieťa
Na malý moment sme dokonca prestali rozmýšľať nad amatérsky zabezpečeným ústavom, kde sa môžu agresívni pacienti pohybovať, ako sa im zachce. To sa však onedlho zmenilo. V nasledujúcich scénach vidíme, že bezpečnostné opatrenia v Saarne Institute sú minimálne a zamestnanci by za svoju „kvalitne“ vykonávanú prácu nemali poberať ani brigádnickú mzdu.
Útek Leeny na slobodu je tak síce akčný, krvavý a vôbec diváka nenudí, ale nemá v sebe ani štipku uveriteľnosti a je plný scenáristických barličiek. Filmári jednoducho potrebovali, aby sa dostala von, a tak ju tam pretlačili za každú cenu. Bodka. Má s tým snáď niekto problém?
Napínavé odhaľovanie pravdy o stratenej dcére
Leena si na slobode vygoogli nezvestné dievčatá a hľadá nejaké, ktoré by sa jej podobalo. Zo dňa na deň sa z nej tak stáva Esther. Keď sa rodičia štyri roky strateného dieťaťa dostávajú k svojej milovanej, za ktorú sa vydáva Leena, sú spočiatku radosťou bez seba.
Aj keď sa však malá vrahyňa snaží, ako sa len dá, jej krytie sa začne pomaly rozplývať. Na to, že by jej identitu odhalili už pri lekárskej prehliadke, ktorá by bola pri roky nezvestnom malom dievčatku úplnou prioritou, asi radšej ani nemyslíme.
Chybovanie je ľudské. Mýlia sa scenáristi aj vrahovia a „nová Esther“ je napriek svojej prefíkanosti takisto iba človek. Pri každom jej prešľape tak cítime napätie a premýšľame, kedy jej rodina, psychologička alebo vyšetrovateľ odhalia pravdu. Tá prišla skôr, než sme si mysleli. To, čo však nasledovalo po nej, nás výrazne sklamalo.
Zvrat, ktorý všetko zmenil... k horšiemu
Aby sa neopakoval príbeh jednotky, scenáristi museli prísť s niečím novým, originálnym a odzbrojujúcim. Postupnú manipuláciu rodiny a ich neskoršie vyzabíjanie teda rovno vylúčili. Treba uznať, že twist, s ktorým vyrukovali, bol pomerne rýchly a skutočne neočakávaný. Vďaka nemu sa stal Orphan: First Kill brutálnejší, adrenalínovejší, ale zároveň menej psychologický s chýbajúcou hororovou atmosférou.
Bohužiaľ, hlavná pointa bola postavená na veľmi nelogickom správaní sa jednej z hlavných postáv. V jej prípade si určite množstvo divákov ihneď povie, že takto by sa v skutočnosti nezachoval nikto.
S tým, že film začal byť v jednom momente veľmi pritiahnutý za vlasy, však prišla aj väčšia dávka humoru a možnosť začať držať palce záporáčke. V určitom bode je už len na divákovi, či prijme hru scenáristov a vypne mozog. Môže sa bez premýšľania zabávať na tom, ako Esther zápasí so svojím okolím, alebo bude nostalgicky spomínať na jednotku, v ktorej skvelo gradovalo napätie a uveriteľnosť bola väčšiu časť stopáže na skutočne vysokej úrovni.
I keď si film zvolil približne v polovici cestu odľahčeného trileru s čiernym humorom, ani vtedy nebol taký zábavný, ako by sme čakali. Bizarných podrazov od Esther mohlo byť viac a pokiaľ sa už chceli tvorcovia miesto napätia a atmosféry zamerať na vzájomné útoky a spory, mohli pritlačiť viac na pílu.
Zdalo sa, akoby sami filmári miestami nevedeli, či chcú ísť cestou zábavy alebo serióznosti. Aj preto záverečných desať minút pôsobilo priam neúmyselne smiešne a pre hlúposti vedľajších postáv sme chtiac-nechtiac museli nadržiavať vrahyni Esther.
Pre všetky menované chyby nemôžeme ísť s hodnotením vyššie ako na päť bodov z desiatich. Film nás v kine síce celkom bavil, zákernú Esther milujeme, ale vysoko nepravdepodobný zvrat a jeho pokračovanie obrátili celé smerovanie Siroty naruby.
