Ako dopadla novinka slovenského režiséra Petra Bebjaka?
Je fascinujúce sledovať vývoj tvorby režiséra Petra Bebjaka v priebehu posledných rokov. Ukázal nám, že vie s ľahkosťou nakrútiť filmy či seriály vyslovene pre masy (Čiara, Trhlina, Slovania, Za sklom) aj komorné artové balady (Čistič, Správa či miniséria Herec).
Jeho temný, surový a až depresívny krimitriler s názvom Tieňohra, založený na skutočnom príbehu, spadá jednoznačne do druhej kategórie. Bebjakovi je tentoraz úplne jedno, či sa zapáči masám. A presne vtedy, keď mu to je jedno, sú jeho diela najlepšie a najsilnejšie. Keď nekalkuluje. Keď je jednoducho úprimný a svoj. Práve táto „komornejšia línia“ mu vždy sedela viac, je mu prirodzenejšia.
Príbeh o pomste a láske až za hrob
Z jeho novinky cítiť akúsi autentickú ľudskosť. Človečinu, ktorou tak vynikali staré česko-slovenské filmy. Vďaka nej si vedeli získať srdcia divákov. Ak dáš filmu Tieňohra šancu, nebudeš sa stále nervózne mrviť na sedadle a každú chvíľu čakať nejakú akciu, ale naopak, dáš mu čas, budeš dávať dobrý pozor a precítiš ho, vráti ti to dvojnásobne.
Rozpráva mozaikovitý príbeh o pomste, nenávisti, bolesti, odpustení či láske až za hrob. Hlavným hrdinom je štyridsaťročný záchranár Jan Kavka (Milan Ondrík), ktorý sa vyrovnáva so smrťou manželky Evy (Dominika Morávková-Zeleníková). V náročných časoch mu pomáha kamarát Michal (Hynek Čermák). Jan začne znova trénovať v jeho boxerskom klube, aby prišiel na iné myšlienky. Práve tam sa spriatelí s osamelou čudáčkou Gretou (Leona Skleničková).
Nemôže však spávať a prahne po spravodlivosti. Najradšej by vlastnými rukami uškrtil Evinho vraha, agresívneho narkomana Stránskeho (Jan Jankovský), ktorý je vo väzbe, no hrozí, že ho pustia pre nedostatok dôkazov. To nemôže dopustiť.
Budeš prekvapený
„Celý život je jeden veľký boxerský ring,“ vraví vo filme Michal Janovi. A hoci ho hlavný hrdina za tento výrok vysmeje, predsa len je v ňom kus pravdy. Prijímať rany sa človek musí naučiť. Postupne. Ide o zdĺhavý a neľahký proces. Jan je však bojovník. A má jasný cieľ, ktorý je iný, než sa na prvý pohľad zdá. Nepovie o ňom ani svojim blízkym, ani divákom. Všetko sa však v správnom čase dozvieme.
Už po prvých minútach budeš prekvapený z toho, čo uvidíš, pretože nič podobné Bebjak nikdy predtým nenakrútil. Úvod je priam úchvatný. Bez opisov a vysvetľovania sme vtiahnutí do deja a pomocou detailov musíme dekódovať, čo sa to vlastne na obraze deje.
Atmosféra je temná, drsná a až vyslovene nepríjemná. Hneď je jasné, že nepôjde o rozprávočku či lacnú, plytkú báchorku, ale o vážny film, ktorý zobrazuje krutosť života v tej najčistejšej podobe. Bebjak sa konečne nebojí naplno šokovať a vyvolávať u diváka poriadne zimomriavky.
Fantastický Milan Ondrík
Hlavnou devízou filmu je, že je skvele napísaný (o scenár sa postarala Vendula Bradáčová) a má aj veľmi dobrú dramaturgiu. Ponúka nám len to podstatné, vyhýba sa vate. Žiadnu scénu nevidíme zbytočne. Aj keď by sa nám to tak mohlo zdať, neskôr zistíme, že mala svoj význam.
Dynamická ručná kamera Martina Žiarana u diváka vytvára pocit, akoby bol priamo na mieste. Vo vypätých situáciách je tak akoby ďalšou postavou, ktorá však nemôže nijako ovplyvniť dej. Jemný hudobný leitmotív Avishaia Cohena zase delí príbeh na pomyselné kapitoly (akoby predznamenáva, že sa udeje niečo dôležité), no zároveň odľahčuje ťaživú atmosféru.
Tento leitmotív má dôležitý význam, keďže Cohenova skladba má názov Remembering. Pôsobí tak jasne nostalgicky a odzrkadľuje emócie hlavnej postavy. V tej sa strieda hnev, pocit viny, úzkosť, ľútosť, ale aj strach. Milan Ondrík, ktorý postavu stvárnil, je fantastický. V rámci slovenských hercov patrí medzi úplnú špičku a potvrdzuje to každým filmom.
Z Jankovského ide strach
V Tieňohre dostáva Milan Ondrík priestor naplno ukázať, čo je v ňom. Rola zlomeného, labilného, sebadeštruktívneho a pomstychtivého manžela mu skvele sadla a vžil sa do nej stopercentne. Všetci herci však robia svoju prácu na výbornú, pričom z Jana Jankovského ide doslova strach vždy, keď sa objaví na obraze.
Bebjakov najnovší film štýlovo pripomína tie najoriginálnejšie diela americkej nezávislej kinematografie 90. rokov, ale tiež neskoré, vyslovene artové hrané snímky Marka Škopa či Ivana Ostrochovského. Istú podobnosť vidno aj so sugestívnou drámou Môj pes Killer, ktorú režírovala Mira Fornay.
Jediné, čo možno Tieňohre vyčítať, je, že v druhej polovici mierne stráca tempo (kompenzuje to však vydareným a emotívnym finále). Dojem z filmu trocha kazí aj nedôveryhodné zobrazenie niektorých scén, opäť najmä v druhej polovici filmu. V každom prípade ide nepochybne o ďalšiu výbornú drámu, ktorú Peter Bebjak priniesol na plátna kín, preto Tieňohre dávame osem bodov z desiatich.
