Popoluška, O perníkovej chalúpke, ale aj iné rozprávky boli pôvodne horory. O aké brutálne scény sme ako deti boli ukrátení?

Spomínaš si ešte na Červenú čiapočku či Janka a Marienku, ktorí zablúdili do perníkovej chalúpky? Keď sme boli deti, rodičia tieto rozprávky čítali pred spaním azda každému z nás. V minulosti to však bolo úplne inak. Dospelí si ich rozprávali medzi sebou, až keď ich potomkovia tvrdo spali. Prečo? Lebo neboli pre detské uši.

Príbehy, ako je napríklad ten o Popoluške či Loktibradovi, naši predkovia nepovažovali za rozprávky. Práve naopak, boli to strašidelné príbehy plné násilia a krvavých scén. Ako však pre Refresher prezradila etnologička Katarína Nádaská, napriek ich brutalite mali veľmi hlboký morálny a mravný apel.

Rozhodli sme sa zistiť, čo týmito brutálnymi príbehmi ľudia v minulosti sledovali a prečo boli v spoločnosti obľúbené. Etnologička nám vysvetlila, kedy a prečo sa pretvorili na detské rozprávky, a rozdiely medzi pôvodnými príbehmi a tým, ako ich poznáme dnes, ukázala aj na konkrétnych príkladoch.

Páčia sa ti články, v ktorých sa venujeme rôznym zaujímavým a netradičným témam, pátrame po histórii či navštevujeme miesta opradené legendami? Chcel by si ich na našom webe vidieť viac? Ak áno, môžeš nás podporiť tým, že sa pridáš do klubu Refresher+, vďaka ktorému ti ich môžeme pravidelne prinášať.

Klenot, ktorý najprv bavil dospelých, neskôr deti

Na Slovensku máme „klenot“ v podobe ľudových rozprávok, ktoré ako prvý zozbieral a vydal spisovateľ a evanjelický kňaz v jednom Pavol Dobšinský. V pôvodnej zbierke sa pri každej z rozprávok uvádza meno človeka, ktorý ju zozbieral, ako aj informácia, z akého regiónu pochádza. Nájdeme v nej preto viaceré mená známych aj menej známych národných „budičov“.

Odporúčané

Strávil som desivú noc na oravskej šibenici, kde popravovali najhorších zločincov: horšie pocity som zažil len v Osvienčime 26. júla 2024 o 9:30

Ide o príbehy zozbierané z celej krajiny, pričom sa zachovali dodnes. Samozrejme, už sú upravované a prepísané do moderného slovenského jazyka. Ak ti ich niekedy rodičia čítali pred spaním a dnes máš pocit, že to bol riadny horor, mal by si vedieť, že z Dobšinského rozprávok v novších vydaniach je výrazne vypustená práve brutalita a krv, ktorú pôvodné vydanie zbierky obsahovalo.  

„Je potrebné uvedomiť si, že v minulosti boli tieto príbehy určené pre dospelých. Nikdy to neboli rozprávky v pravom zmysle slova, ktorých cieľová skupina sú deti,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská s tým, že pôvodne sa rozprávali najmä počas tzv. stridžích dní, čiže v zimnom období od Kataríny do Lucie, alebo počas fašiangov, keď si nimi ľudia krátili kolektívne páranie peria.

Etnologička tvrdí, že skôr než začneme morálne hodnotiť obsah týchto príbehov „dnešnými meradlami“, musíme si uvedomiť, že ľudia mali v minulosti odlišne nastavené kritériá vnímania života a smrti.

„Napríklad smrť bola v 19. storočí i staršom období úplne bežná. Ľudia sa rodili aj zomierali v domácom prostredí. Týkalo sa to aj detí, ktoré bežne zažívali uhynutie domácich zvierat bez nejakých väčších problémov,“ dodala etnologička. V súčasnosti pochovávame psíky na cintorínoch, a keď niekomu zomrie domáci miláčik, je to trauma pre celú rodinu, pričom naši predkovia mali na to odlišný pohľad.