Osem nových dielov sa postaralo o vlnu spokojnosti, ale aj kritiky zo strany fanúšikov.
Po dvoch rokoch čakania sa fanúšikovia Zaklínača dočkali nových dielov. A rovno si povedzme, že ich kvalita sa výrazne zvýšila. Cítiť to naprieč všetkými aspektmi produkčných hodnôt – od kvality kostýmov, hereckých výkonov, počítačových trikov cez dizajn príšer, kvalitnejšiu réžiu a strih až po celkovú vizuálnu prezentáciu a koncept. Avšak je prakticky isté, že seriál si užiješ viac, ak si vôbec nečítal knihy.
Druhá séria sa totiž radikálne odkláňa od knižných poviedok a ságy, takže sa v nej udeje množstvo udalostí, scén a dialógov úplne inak ako v knihách, respektíve v knihách vôbec nie sú. Tieto zmeny si budeme detailne rozoberať v samostatnom článku, no vedz, že niektoré sa aj podarili. Väčšinou však ide o zmeny, ktoré znížili príbehovú kvalitu kníh.
Skvelým príkladom je hneď prvá epizóda s Nivellenom. V knižnej poviedke sa Geralt a Nivellen nepoznajú. Geralt aj čitateľ sú spočiatku voči postave chladní, keďže dôvod jeho prekliatia sa dozvedáme hneď a až postupne zisťujeme, že Nivellen sa zmenil a začal vo svete konať dobro, takže si zaslúži druhú šancu.
Seriál to celé obrátil, najprv z Nivellena urobil starého dobrého Geraltovho kamoša a nakoniec v divákoch vyvolal pocit, že si zaslúži to najhoršie. Tvorcovia vôbec nezachytili význam poviedky. Aspoňže epizóda bola skvelo zahratá a bola v nej aj dobrá akcia.
Zďaleka však nešlo o najväčšiu zmenu. Yennefer je v podstate celú sériu neschopná čarovať, čo nevnímame ako dobrý nápad. Poslúžilo to síce ako základ príbehu v jeho druhej polovici a hlavne emotívny a motivujúci dôvod na to, prečo sa rozhodla ochraňovať Ciri (ide o úplne inú situáciu než v knihách, no táto zmena sa nám zdá dobrá, keďže pozitívne zmenila dynamiku medzi Ciri a Yen), ale z celkového hľadiska to otupilo postavu Yennefer.
