Prečítaj si silný príbeh rebelov z anglického Birminghamu, ktorí koncom 70. rokov ovládli heavymetalovú scénu, pričom výrazne ovplyvnili módu danej doby. Vydali 18 albumov a dodnes vypredávajú haly.
Vzlety aj pády, odchody aj návraty, skryté tajomstvá a pretvárky, závislosť, odvykačky, súdne procesy, šokujúce odhalenia, vytriezvenie s diablom na pleci, smrtka čakajúca na správnu chvíľu či milión zážitkov, na ktoré sa nedá zabudnúť. Ich cesta bola plná prekvapení a zradných odbočiek, kde číhalo mnoho nástrah.
Bez ohľadu na to, už vyše päťdesiat rokov dávajú fanúšikom na pódiu presne to, čo chcú počuť. Ich šou sú stále rovnako úderné, ich hudba nesmrteľná. Judas Priest sú dodnes právom označovaní za heavymetalových bohov vďaka svojej skladbe Metal Gods, ktorá sa objavila na kultovom albume British Steel z roku 1980. Z ich koncertov odchádzajú ľudia prepotení a vyčerpaní, akoby zabehli maratón, no zároveň nadšení a spokojní, lebo zažili niečo, čo sa pravdepodobne nebude opakovať.
Hlas silný ako hurikán a ostrý ako britva, praská z neho všetko sklo naokolo. Gitarové dvojhlasy, ktoré robia z poslucháčov závislých otrokov, poetické texty, ktoré okamžite strhnú a prinútia zamyslieť sa. Do toho reťaze, policajné čapice, čierne okuliare, vybíjané opasky, kožené bundy a nohavice, biče, motorky… Partia z drsného Birminghamu bola neprehliadnuteľná. Kde sa objavila, pútala pozornosť. Netrvalo teda dlho a vybudovala si nesmierne veľký zástup fanúšikov.
Zarytí, prepnutí metaloví maniaci
„Naši fanúšikovia boli presne to, čo sme chceli – zarytí, prepnutí metaloví maniaci,“ povedal s odstupom času v dokumentárnom seriáli Behind the Music spevák a frontman kapely Rob Halford. Bol zároveň gayom, ktorý sa dlhé roky skrýval v heavymetalovom mačovskom svete plnom drsných chlapov s rozzúrenými tvárami, v ktorom bolo ešte stále tabu rozprávať o homosexualite. Nikoho podobné veci nezaujímali. Ľudia sa chceli zabávať, rebelovať, robiť neporiadok a „headbangovať“ v prvých radoch na koncertoch s pivom v ruke.
Ako sa začal príbeh legendárnej kapely? Halford, paradoxne, nebol jej pôvodným členom. Ešte pred ním stál za mikrofónom Al Atkins. Práve ten spolu s Brunom Stapenhillom (basgitara), Johnom Partridgeom (bicie) a Johnom Perrym (gitara) založil kapelu v roku 1970. A ako píše Ultimate Classic Rock, Stapenhill kapelu pomenoval podľa piesne Boba Dylana The Ballad of Frankie Lee and Judas Priest.
Skupinu hneď na začiatku postihla nečakaná tragédia, keď John Perry zomrel pri automobilovej nehode. Nahradil ho síce Ernie Chataway, no kapela z Birminghamu v tejto zostave dlho nevydržala a rozpadla sa. Atkins sa následne pripojil ku kapele Freight, kde hrali gitarista Kenneth Downing, basgitarista Ian Hill a bubeník John Ellis, pričom navrhol, aby prevzali názov Judas Priest.
Po ďalších zmenách v zostave sa čoskoro pripojil brat Hillovej priateľky, spomínaný spevák Rob Halford, ktorý predtým pôsobil v kapele Hiroshima, odkiaľ do Judas Priest pritiahol aj bubeníka Johna Hincha. Títo dvaja s kapelou prvýkrát odohrali koncert v roku 1974, teda v tom istom roku, keď skupina vydala svoj debut s názvom Rocka Rolla. „Pohodová“, no zároveň nevýrazná a jemne klišéovitá bluesrocková nahrávka však zanikla medzi omnoho údernejšími albumami známejších zostáv. Zlom prišiel až s albumom Sad Wings of Destiny z roku 1976, ktorý bol hudobne výrazne tvrdší, náladovo ponurejší a temnejší.
Zmena imidžu a vznik prvých hitov
Hudobníci jasne pochopili, že potrebujú zmenu a najmä progres. S príchodom ďalšieho gitaristu sa otvorili možnosti, čo okamžite využili krásnymi dvojhlasmi a dynamickými sólami. Aj vďaka rýchlejšiemu tempu bolo konečne cítiť tú správnu energiu, pričom zostave neboli cudzie ani pomalšie a atmosférické balady, ako napríklad Dreamer Deceiver. Vedeli teda aj spomaliť.
Na ďalšej údernej nahrávke Sin After Sin (1977) bolo jasné, čo kapele najviac sedí a akým smerom sa bude uberať. Mohutnejší zvuk či ťahavé a prenikavé vokály Halforda (jeho rozsah bol bezkonkurenčný) sa postarali o príchod nových fanúšikov. Bolo to aj vďaka citeľnému vplyvu ich kolegov, akými boli napríklad Led Zeppelin, Deep Purple či Black Sabbath. Vznikli nezabudnuteľné hity ako Sinner alebo Dissident Aggressor.
To pravé korenie však priniesol až album Killing Machine (1978), s ktorým prišla aj zmena outfitu (tá spravila revolúciu v celom metalovom svete, keďže zrazu každý chcel vyzerať ako Judas Priest – či už šlo o iné kapely, alebo o fanúšikov). Kapela vedela, že potrebuje mať silné živé vystúpenia s premyslenou šou a musí sa odlíšiť imidžom.
Kožené oblečenie s kovovými doplnkami (cvočkami a reťazami) od vrchu po spodok či príchod Halforda na pódium na motorke Harley-Davidson sa stali bežnou súčasťou koncertov. Chytľavá skladba Hell Bent for Leather dnes patrí medzi najznámejšie hity Judas Priest, Running Wild na koncertoch stále dostáva do varu, rovnako ako aj Evil Fantasies.
Na prahu smrti
Nasledujúce 80. roky boli pre vývoj metalu nesmierne dôležité, v rámci žánru išlo hádam o najplodnejšie obdobie. Heavy metal si zároveň získal komerčné uznanie, vďaka čomu prišli nové možnosti, avšak aj obrovský tlak a zodpovednosť. Ako povedal Halford v roku 2017 v podcaste The Rock Brigade, aj on spolu s ostatnými hudobníkmi vyvažoval stres, rýchlosť doby a požiadavky zo strany vydavateľstiev drogami. Tie ho však podľa jeho slov takmer zabili.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo robieval Halford v drogovom opojení a prečo takmer zomrel.
- Prečo Rob Halford odišiel v roku 1992 z kapely.
- Aký nepríjemný súdny proces kapela absolvovala a či ho nakoniec vyhrala.
- Kedy a ako sa Halford priznal verejnosti, že je homosexuál.
- Prečo svoju orientáciu dlhé roky skrýval.
- Ako na jeho vyjadrenie reagovala metalová komunita.
- Ako opísal Halford stretnutie s Freddiem Mercurym.
