Nemám deti. Možno by som deti mala, ak by bolo s kým. Možno ich ešte budem mať, ak bude s kým, no osobne by som na túto možnosť veľa nestavila.
Niektoré ženy v mojom veku si už gúglia o mrazení vajíčok či hľadajú spôsob, ako počať bez nutnej účasti otca po oplodnení. Je to v poriadku, no ja to nerobím.
Vždy som chcela mať deti. Nikdy som špeciálne nepremýšľala prečo – bola to skôr automatika ako nádych a výdych. Lenže nestretla som nikoho, komu by som tie deti chcela porodiť. Potenciálny otec si dával načas a mňa začala chytať panika. V istom bode nasledoval stres, hanba a pocit zlyhania, že neplním základnú životnú úlohu – mať deti.
Ako novinárka som sa dokonca bála, že na mňa nejaký politik v priamom prenose vytiahne obľúbenú manipulatívnu otázku: Pani redaktorka, máte deti? Prehrávala som si v hlave vymyslený dialóg – ako ma spochybní, lebo nie som matka, neplatím škôlky, obedy, nemením plienky, nemyslím na budúce pokolenia, proste jeho skvelé návrhy nedokážem pochopiť...
Čo poviem ľuďom? Čo poviem sklamaným rodičom? S kým budem tráviť Vianoce, keď budem mať 60? Okolo mňa sa ľudia ženili a vydávali, ja som sa budila v strede noci a rátala: Ak niekoho stretnem, rok trvá, kým ho normálne spoznám, ale po roku je na svadbu a dieťa skoro, ideálne treba tri roky... Nestíhaš, dopr*ele, nestíhaš!
Trvalo dlho, kým mi napadla pozoruhodná otázka: Chcem mať vôbec deti?
Samu ma to prekvapilo. Dovtedy som vychádzala z nemennej pravdy, že všetci po deťoch túžiť budeme. Tak predsa funguje príroda, evolúcia, hormóny... Tik-tak. Až vtedy mi došlo, že to tikanie až tak veľmi nepočujem, o mrazení vajíčok si nič negúglim a ani sa nehádžem do prvého možného vzťahu s nádejou na počatie. Je to zlé?
To, čo tu píšem, môže byť pre niekoho vrcholne nezodpovedné. Slovenky predsa rodia málo, kto bude robiť na naše dôchodky? Migranti?! Ja si však nezodpovednosť predstavujem inak.
Dnes už, našťastie, nerátam, koľko mám času. A je mi ľúto, že som rátala de facto celý život. Mala by som ho oveľa šťastnejší, ak by som si dôležité otázky položila skôr.
A dá sa to vôbec? Veď od malička kŕmime bábiky, počúvame frázy typu „raz budeš mať vlastné deti...“ a plány na potomstvo sú témou každej rodinnej oslavy. Chcieť dieťa je predpoklad, o ktorom sa nediskutuje, len sa naň tlačí.
To, čo tu píšem, môže byť pre niekoho vrcholne nezodpovedné. Slovenky predsa rodia málo, kto bude robiť na naše dôchodky? Migranti?! Ja si však nezodpovednosť predstavujem inak. Počať dieťa je často tá ľahšia časť. Vychovať z neho vyrovnaného človeka je už o inom. Občas to nezvládnu práve tí, ktorí ostatných do plodenia tlačia.
Neviem, či chcem deti. Viem však, ako mi prospela možnosť položiť si slobodne túto otázku. V nejakom bode to prípadne spravte aj vy – ženy aj muži. Položte si ju úprimne a nenechajte za seba odpovedať svoje okolie. Vaša odpoveď sa môže rokmi a s partnermi meniť a drvivá väčšina z vás zrejme dospeje k slovu ÁNO. No myslite na to, že ktorákoľvek odpoveď je správna, ak vďaka nej prežijete šťastnejší život.
