Nemám deti. Možno by som deti mala, ak by bolo s kým. Možno ich ešte budem mať, ak bude s kým, no osobne by som na túto možnosť veľa nestavila.
Niektoré ženy v mojom veku si už gúglia o mrazení vajíčok či hľadajú spôsob, ako počať bez nutnej účasti otca po oplodnení. Je to v poriadku, no ja to nerobím.
Vždy som chcela mať deti. Nikdy som špeciálne nepremýšľala prečo – bola to skôr automatika ako nádych a výdych. Lenže nestretla som nikoho, komu by som tie deti chcela porodiť. Potenciálny otec si dával načas a mňa začala chytať panika. V istom bode nasledoval stres, hanba a pocit zlyhania, že neplním základnú životnú úlohu – mať deti.
Ako novinárka som sa dokonca bála, že na mňa nejaký politik v priamom prenose vytiahne obľúbenú manipulatívnu otázku: Pani redaktorka, máte deti? Prehrávala som si v hlave vymyslený dialóg – ako ma spochybní, lebo nie som matka, neplatím škôlky, obedy, nemením plienky, nemyslím na budúce pokolenia, proste jeho skvelé návrhy nedokážem pochopiť...
Čo poviem ľuďom? Čo poviem sklamaným rodičom? S kým budem tráviť Vianoce, keď budem mať 60? Okolo mňa sa ľudia ženili a vydávali, ja som sa budila v strede noci a rátala: Ak niekoho stretnem, rok trvá, kým ho normálne spoznám, ale po roku je na svadbu a dieťa skoro, ideálne treba tri roky... Nestíhaš, dopr*ele, nestíhaš!
Trvalo dlho, kým mi napadla pozoruhodná otázka: Chcem mať vôbec deti?
