S herečkou Gabrielou Marcinkovou sme sa stretli na pľaci, kde sa nakrúca obľúbený rodinný seriál Pán profesor, ktorý vysiela vždy v pondelok večer TV Markíza.
Herečka v rozhovore pre Refresher prezradila okrem iného aj to, či sa aj mimo nakrúcania správa ako jej seriálová postava – učiteľka Klaudia, čo by robila, keby nebola herečkou, alebo to, či sa cíti komfortnejšie v divadle alebo na filmovom pľaci.
V seriáli Pán profesor hráte učiteľku, ktorá sa snaží žiť usporiadaný život, je poctivá a slušná, chce byť ukážková a má jasné zásady. Bolo pre vás ťažké vžiť sa do podobnej roly alebo ste sa v tom tak trocha našli?
Bolo to pre mňa úplne prirodzené. Tak ako reaguje ona, by som pravdepodobne reagovala aj ja. Samozrejme, pre potreby komediálneho žánru sú niekedy reakcie viacerých postáv trochu zveličené. Ale v zásade je mi sympatická tým, aká je a ako sa správa.
Čo môžu diváci čakať od tretej série a vášho vzťahu so Samom (stvárňuje ho Tomáš Maštalír)? Čo už môžete prezradiť?
Môžem prezradiť, že do príbehu vstúpi ďalší muž.
Ktorý to, predpokladám, všetko zamotá.
Presne tak. Avšak vlastne ani netreba, pretože so Samom si to ešte skôr celkom slušne zamotali aj sami.
Takže to bude niekto, koho Samo už pozná?
Áno, poznajú sa.
Zlí chlapci vedia zamotať hlavu, ale najlepšie je rýchlo si ju odmotať, lebo pre bežný život je predsa len praktickejšie nájsť si niekoho zodpovedného.
Samo je už v seriáli váš podriadený, keďže ste boli povýšená na post zástupkyne riaditeľa. Môže aj toto istým spôsobom skomplikovať váš vzťah?
Môže. Predsa len isté správanie oceňujete z pohľadu kolegu, ale len čo ste nadriadená a zrazu to máte celé viesť a korigovať všetky jeho „spontánne akcie“, ktoré zorganizuje, je to nepríjemnejšie. Už to totiž musíte riešiť vy.
So Samom stvárňujete úplne odlišné charaktery postáv. On hrá rebela, čo kašle na pravidlá, a vás to chtiac či nechtiac priťahuje. Je to aj v živote tak, že protiklady sa priťahujú a „zlí chlapci“ vedia zamotať hlavu tým, povedzme, slušnejším?
Zamotať hlavu asi áno, ale najlepšie je rýchlo si ju odmotať, lebo pre bežný život je predsa len praktickejšie nájsť si niekoho zodpovedného. No čaro seriálu Pán profesor určite spočíva aj v tejto kombinácii hlavných hrdinov a v tom, ako im všetci držíme palce napriek tomu, že tam vidíme čoraz viac povahových a názorových nezhôd.
Ako sa vám nakrúca s Tomášom Maštalírom?
Je veľmi príjemný a vtipný kolega, takže je mi s ním počas nakrúcania dobre. V mojej momentálnej situácii špeciálne oceňujem to, ako je vždy pripravený a práca sa – aspoň nie našou vinou – nezdržiava. A som najmä veľmi vďačná za tie situácie, ktoré tam môžeme hrať. Sú totiž rôznorodé, pestré. Veselé, no tiež tragické. V ich vzťahu je to všetko pekne pozliepané.
Aký je režisér Martin Kazimír, s ktorým ste spolupracovali ešte na študentských filmoch z VŠMU?
Mne sa veľmi páči, ako nás vedie. Nenápadne sa nás snaží doviesť k svojej predstave, rešpektuje náš názor, a čo je pri formáte tohto druhu tiež veľmi podstatné, je nám spolu dobre a veľa sa nasmejeme. Nakrútenie tretej série nám trvalo 70 dní – takmer pol na pol to mali rozdelené s druhým režisérom Matúšom Libovičom a v jednom aj druhom prípade to bol pre mňa príjemne strávený čas.
Ako vnímate súčasnú generáciu tínedžerov? Sú podľa vás skutočne takí ako v seriáli alebo ešte horší?
Priznám sa, že vôbec neviem, pretože nepoznám žiadnych. Jedine týchto, čo sú s nami na pľaci. I keď to už je taká veľmi špecifická skupina. Sú to totiž ľudia, čo už precestovali svet, sú zodpovední, spoľahliví. Sú to profesionáli. Zároveň sú milí. Skutočne sa tu zišla taká skupina ľudí, pri ktorých by som nemala pocit, že s touto generáciou je niečo zle.
Jasné, že mi je ľúto všetkých, ktorí o stužkovú prišli. Je mi celkovo ľúto všetkých vecí, o ktoré sme prišli počas posledných dvoch rokov.
V tretej sérii má byť jeden diel venovaný obľúbenej udalosti maturantov – stužkovej. Čo vravíte na to, že posledné dva roky prevažná väčšina štvrtákov stužkovú ani nemala z dôvodu protipandemických opatrení?
Jasné, že mi je ľúto všetkých, ktorí o stužkovú prišli. Je mi celkovo ľúto všetkých vecí, o ktoré sme prišli počas posledných dvoch rokov. Napríklad ani moja takmer dvojročná dcéra nemohla chodiť na ihriská, do detských kútikov, do divadiel. Možno by som ju zobrala aj na niektoré kultúrne akcie.
Ale na druhej strane, je to všetko neporovnateľné s tým, čo sme mohli zažiť, keby sa tie lockdowny nezaviedli a ľudia by nedodržiavali žiadne opatrenia. Môžeme sa napríklad baviť aj o tom, že je nepohodlné nosiť rúška alebo keď sme zatvorení doma, ale stále tu ide o to, že chránime ľudské zdravie a životy. Nikto totiž nevieme predvídať, ako by sme priebeh ochorenia či jeho následky po prekonaní zvládli. Nehovoriac o možnosti, že nákaze vystavujeme naše okolie.
Ako vy spomínate na svoju stužkovú?
Spomínam si, že veľká časť našej triedy ju vôbec nechcela mať. Boli skôr za to, že pôjdeme na nejaký výlet. Nakoniec sme ich predsa len prehlasovali s tým, že ju spravíme, a dokonca som ju zorganizovala ja. Vymýšľala som program, plány a podobne. Neviem síce, kde sa vo mne nabrala toľká sila a odhodlanie to robiť... Asi sa vo mne prebúdzalo moje nové ja.
Rozhodla som sa tam dokonca spievať, čo vôbec neviem. To vystúpenie bolo ešte s jednou kamarátkou a tá mi následne povedala – Gabi, si strašne šikovná a talentovaná, ale toto už nikdy nerob (smiech). Mala som v sebe očividne viac odvahy, než som si myslela, že mám.
Prešiel by som teraz k otázkam, ktoré sa týkajú len herectva. Ako prvé by ma zaujímalo, kde sa cítite „najviac doma“. Je to v divadle, televízii alebo na filmovom pľaci?
Určite film a seriál. Je to asi tým, že v posledných rokoch sa tomu venujem viac. Aj preto, že som bola tehotná a mala som doma malé dieťa. Divadlo je nepohodlné v tom, že sa hráva večer, čo nie je práve ideálny čas, keď máte deti. Vtedy to bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné, dnes by som si možno vedela z času na čas predstaviť účinkovanie v nejakých divadelných hrách.
Mám rada návraty do divadla, ale predsa len prirodzenejšia mi je kamera. Tiež mám pocit, že čo sa týka prejavu v divadle, mám sa ešte čo učiť. Sú totiž herci, ktorí sú prirodzene dostatočne výrazní, majú silný hlas, vedia obsiahnuť to veľké pódium, a sú zase takí, ktorým viac sedí a vyhovuje minimalistický prejav. To je aj môj prípad. Čiže divadlo je pre mňa skôr výzva v tom, aby som sa cítila prirodzene a zároveň aby bol môj prejav adekvátny veľkosti priestoru.
Robíte medzi týmito troma druhmi herectva nejaké rozdiely? Napríklad váš kolega Robert Roth hráva len vo filmoch či v divadle, lebo seriály sú preňho kraviny a zdajú sa mu podradné.
Aj v divadle sa občas robia kraviny a naopak, sú tiež seriály, ktoré sa robia dobre. Závisí to najmä od toho, aký materiál dostaneme. Súhlasím, že divadlo je v niečom poctivejšie. Človek tam skúša dva mesiace predtým, než sa postaví pred diváka, a je to preto viac v rukách hercov. Pri filmoch či seriáloch je tá príprava iná, herec sa pripravuje viac-menej sám doma.
A my herci sme v tomto smere skôr akýmisi bábkami v tom zmysle, že už následne nijakým spôsobom nezasahujeme do procesu strihania či celkovo postprodukcie. Ale treba povedať, že aj v divadle existuje najvyššia autorita a tou je režisér. Môžeme s ním diskutovať, ale konečné rozhodnutie o tvare divadelného či filmového diela je v jeho rukách. Pre mňa je tu však ešte stále dosť veľký priestor na tvorivosť, či už sa bavíme o divadle, alebo seriáli.
Minimálne to je skúsenosť navyše.
Áno. Ale to ma zároveň mrzí, lebo už aj počas môjho štúdia na VŠMU to niektorí spolužiaci brali tak, že si idú do televízie len tak niečo rýchlo privyrobiť, že idú jednoducho hrať nejakú kravinu. Avšak v mojom prípade to bolo tak, že aj keď nakoniec šlo o nejakú kravinu, či už v televízii, vo filme alebo v divadle, vždy som mala akúsi prirodzenú tendenciu tomu veriť a vkladať do toho nádej, že to bude super. To mám vlastne doteraz. Akurát sa pritom viackrát popálim, ak film či seriál nedosiahne úroveň mojich predstáv.
Aký typ postavy vám najviac sedí a aký typ by ste si chceli vyskúšať?
Veľmi rada by som si zahrala konečne niečo negatívne. Nejakú zákernú postavu. Vyslovenie až také stelesnenie zla. Pretože tých dobrých a spravodlivých mám za sebou už veľa a mám ich síce rada, no predsa len toto by bolo niečo iné, nové a bola by to výzva.
Čím by ste boli, keby ste sa nestali herečkou?
Farmaceutka. Bola by som pani magistra v lekárni. Bola som prijatá na farmáciu, aj som sa tam už videla. S herectvom som to mala tak, že to bol môj sen, ktorý som chcela skúsiť, ale nedávala som tomu veľkú nádej. Nemyslela som si, že na to mám odvahu, talent či cieľavedomosť, aby som to dotiahla do úspešného konca, respektíve, aby som sa vedela neskôr presadiť. No nakoniec to vyšlo a prijali ma na VŠMU. Farmácia mala byť akási istota v tom, že sa tam stačí len učiť a mala by som v tom byť dobrá. Nebola to vec talentu, ale výdrže. A výdrž mám.
Máte za sebou množstvo česko-slovenských filmovo-televíznych projektov. Na ktorý spomínate najradšej?
Každý z nich pre mňa predstavuje výnimočný zážitok v niečom inom. Často spomínam na svoj prvý film, ku ktorému som sa dostala ešte predtým, ako som reálne začala študovať na VŠMU. Vtedy volal nášmu profesorovi Martinovi Hubovi 91-ročný český režisér Jiří Krejčík s tým, či náhodou nepozná taký a taký typ herečky. Následne mi pán Huba cez prázdniny zavolal, že sa mám prísť do Prahy ukázať pánovi Krejčíkovi.
Neviem, akou náhodou to vyšlo, ale počas prvého ročníka štúdia herectva som zároveň nakrúcala v Prahe spôsobom, ktorým sa už dnes netočí. Veľa sme skúšali, každý obraz bol rozdelený na nekonečné množstvo záberov a tie sme ešte opakovali desiatky ráz, kým nebol režisér spokojný. Tam som sa v rámci herectva naučila asi najviac. Rada však tiež spomínam na Dôverného nepriateľa, veľmi som tomu filmu verila.
Bola mi zverená hlavná postava, ktorá takmer vôbec nezliezla z obrazu, čo pre mňa tiež bolo v istom zmysle výzvou. A hoci ten film dopadol dobre a mal úspech, ostali tam isté nedotiahnuté veci, ktoré kritickí recenzenti veľmi rýchlo vypichli. No radosť mi spravila aj komédia Šťastný nový rok, prednedávnom sme dotočili pokračovanie. Mala dobrú návštevnosť a bola som rada, že kolektív, ktorý som si tak obľúbila, sa dočkal úspechu a že ľudia šli do kina na takú pozitívnu vec zo slovenskej produkcie.
Šťastný nový rok 2 je celkom očakávaným filmom, ktorý má prísť do kín v decembri. Aké bolo nakrúcanie s režisérom Jakubom Kronerom? Pôsobí ako nádejný, odvážny tvorca, čo sa nebojí tvrdého a uštipačného humoru. Spolupracovali ste spolu aj na seriáloch Milenky či Kuchyňa.
Jakub je stopercentne pripravený, čo sa týka vizuálnej stránky filmu či seriálu, hereckú časť necháva väčšinou na nás a usmerňuje nás len veľmi citlivo a decentne. Veľmi sa mi páči jeho pripravenosť z hľadiska záberov – s kameramanom presne vedia, čo sa ide točiť. Znie to ako samozrejmosť, ale nie vždy to tak funguje.
Ako si spomínate na spoluprácu s brazílskym režisérom Fernandom Meirellesom? Nakrúcali ste spolu film 360 z roku 2011.
Je to svetová kapacita. Spomínam naňho ako na milého pána, ktorý bol na pľaci so svojou rodinou, pričom jeho syn tiež pracoval na filme, myslím ako runner – pár rokov po nakrúcaní som si s ním ešte občas písala, vymieňali sme si tipy na literatúru. Fernando bol výnimočný najmä v tom, aký mal prehľad v každej zložke filmu. Bolo vidno, že celý štáb skutočne poctivo pracoval, a on bol na všetkých príjemný a milý.
Nebol to ten typ režiséra, čo si potrebuje budovať autoritu tým, že je prísny a že hľadá chyby, ale vyslovene chválil každého na pľaci, našiel si preňho čas a povzbudzoval ho. Pamätám si na jeden deň, keď sa šiel ráno previezť na bicykli po Viedni a zrazu sa mu jedno miesto zapáčilo tak, že sa rozhodol, že v ten deň nebudeme nakrúcať na lokáciách, ktoré boli dohodnuté, ale na tom mieste, ktoré práve objavil.
Zdalo sa mu lepšie a výstižnejšie na danú scénu. Tak sa rýchlo vrátil na pľac a nadšený volal produkcii s tým, akú má víziu. Ľudia, čo to mali na starosti, teda museli jednu lokáciu zrušiť a druhú zabezpečiť, aby sa na nej mohlo nakrúcať. Všetko sa však podarilo a točili sme tam, kde chcel.
Ako na vás pôsobil herec Jude Law? S tým ste sa tiež stretli počas nakrúcania Meirellesovho filmu.
Áno, stretli sme sa na jednom fotení vo Viedni a potom sme boli na jednej spoločnej večeri. Kolegyňa Lucia Siposová s ním točila aj jeden obraz. Bol milý, prišiel sa nám prihovoriť, pýtal sa, ako sa cítime, keďže to bol prvý deň nakrúcania. Z tohto letmého kontaktu sa javil ako príjemný človek, respektíve hviezda, ktorá vie, ako sa má správna hviezda správať. To napríklad znamená aj pozorne voči ostatným, menej hviezdnym kolegom či štábu.
V roku 2012 ste sa objavili na zozname najkrajších tvárí sveta a predbehli ste v rebríčku také mená ako Jessica Chastain, Melanie Laurent či Scarlett Johansson. Pamätáte si ešte, ako ste reagovali, keď ste sa to dozvedeli?
Najskôr mi zavolal nejaký novinár, čo hovorím na to, že som predbehla Scarlett Johansson. Nechápala som, v čom som ju predbehla. Povedal mi o tom rebríčku, no ja som vôbec nevedela, že taký rebríček existuje. Zrejme to nevedel nikto na Slovensku, pokým som sa v ňom neocitla (smiech). Myslím, že o pár rokov neskôr doň zaradili aj Vicu Kerekes. Poviem vám však, ako si predstavujem, že to celé funguje.
Nejakí páni v Amerike si sadnú k počítačom, nahádžu do toho zoznamu niekoľko slávnych celebrít a potom si povedia, že kvôli objektivite by bolo fajn tam zaradiť aj niekoho z nie až takej známej krajiny. A tak tam zaradili Slovensko. Naťukajú do vyhľadávania slovo herečka či speváčka a podľa toho už niekoho vyberú. Keďže som v tom čase robila na zahraničných projektoch, našli ma na jednej fotke a tú tam šupli. Bola to, myslím si, skôr náhoda. Mali asi len potrebu zaradiť tam niekoho zo stredu Európy.
Momentálne sa nachádzame na mieste, kde sa nakrúca Pán profesor, a ste tu s malým päťmesačným synčekom. Aké náročné pre vás je skĺbiť prácu a rodinný život s deťmi?
Čaká ma už len zopár dní nakrúcania a potom mám voľno. Teda tú takzvanú materskú dovolenku, tentoraz už úplne naplno. V každom prípade to, že som si všetko takto naplánovala, že som tu aj s malým, bolo dosť odvážne. No moja predstava mi, priznám sa, vyšla, dokonca nad očakávania. Jednoducho som už túžila po druhom dieťati.
Mala som pocit, že je ten správny čas dopriať našej Eme súrodenca. Tiež som si vravela, aká som už stará a že čím skôr to bude, tým lepšie (smiech). Skúsila som to naplánovať tak, aby som stihla natočiť všetko, kde som sa už sľúbila – teda druhú a tretiu sériu Pána profesora, film Matky a film Šťastný nový rok 2. Doteraz ďakujem – ani neviem komu –, že to takto vyšlo.
Momentálne počas toho, ako točím, je na pľaci s malým Jakubom moja kamarátka, opatrovateľka. Môj muž je zase s našou dcérou, prípadne chodí k babkám. No je to rôzne. Niekedy je aj tu so mnou alebo s Martinom na koncerte. Myslím však, že sú všetci spokojní, a to je hlavné.
Váš manžel Martin Mihalčín takisto pôsobí v umeleckej sfére, je hudobník. Je dostatočne tolerantný v rámci vášho povolania? Ako napríklad prežíva vaše filmové romániky, prípadne milostné scény? Pozerá sa na to, či to radšej nechce vidieť?
Povedzme, že občas privrie očko (smiech). Obaja si uvedomujeme, že to patrí k mojej práci, a som mu veľmi vďačná, že to rešpektuje. Vie sa na to pozrieť s nadhľadom a odosobnene, aj keď občas je to náročnejšie. Ale čoskoro „vyrastiem“ z týchto postáv, stačí počkať pár rokov a už budem hrávať iba matky (smiech).
Ako ste zvládli obdobie covidu, najmä lockdowny? Chýbala vám práca herečky alebo vám práve vyhovovalo, že ste mali viac času na rodinu?
Vyhovovalo mi to. Mala som veľké šťastie, že koronakríza nijako nezasiahla moju rodinu. Ani zdravotne, ani finančne či existenčne. Prvú vlnu sme strávili v Prešove, kde nám program vypĺňala jedenapolročná dcéra. Počas druhej vlny som už bola tehotná, čiže v jednom aj druhom prípade som mala dôvody na radosť. Bola som skôr taký pozorovateľ v diaľke. Divák, ktorý však vidí, že kopu kamarátov to zasiahlo a majú to ťažšie.
Čo si myslíte o súčasnej situácii na Slovensku? Spoločnosť je polarizovaná, aký máte názor na vakcináciu, ste za alebo proti?
Nevidím do toho tak ako lekári či imunológovia a rovnako ma štve, že ako bežný občan dostávam úplne protichodné informácie o tom, či to je správne alebo nie. No prikláňam sa k tomu, že očkovanie zachránilo veľmi veľa životov, aj čo sa týka iných chorôb v minulosti. A rozhodla som sa veriť a dôverovať oficiálnym odporúčaniam v tom, že vakcíny sú bezpečné a je to jediná cesta k tomu, aby sme mohli žiť slobodnejšie a zároveň sa vzájomne chránili.
Čo ma však mrzí ešte viac ako neochota dať sa zaočkovať, je podľa mňa vedomé zavádzanie politických autorít a šírenie hoaxov o nebezpečnosti testovania či očkovania len z dôvodu získania politických hlasov. Samozrejme, je dobré informovať o nežiaducich účinkoch vakcinácie, ale zároveň dodávať, že bez očkovania by niektorí jedinci mohli dopadnúť horšie, prípadne by ich mohli trápiť následky aj po prekonaní covidu.
