Gabriela Marcinková: Zlí chlapci vedia zamotať hlavu, ale najlepšie je rýchlo si ju odmotať

Herečka v rozhovore pre Refresher prezradila okrem iného aj to, či sa aj mimo nakrúcania správa ako jej seriálová postava – učiteľka Klaudia, čo by robila, keby nebola herečkou, alebo to, či sa cíti komfortnejšie v divadle alebo na filmovom pľaci.

V seriáli Pán profesor hráte učiteľku, ktorá sa snaží žiť usporiadaný život, je poctivá a slušná, chce byť ukážková a má jasné zásady. Bolo pre vás ťažké vžiť sa do podobnej roly alebo ste sa v tom tak trocha našli?

Bolo to pre mňa úplne prirodzené. Tak ako reaguje ona, by som pravdepodobne reagovala aj ja. Samozrejme, pre potreby komediálneho žánru sú niekedy reakcie viacerých postáv trochu zveličené. Ale v zásade je mi sympatická tým, aká je a ako sa správa.

Čo môžu diváci čakať od tretej série a vášho vzťahu so Samom (stvárňuje ho Tomáš Maštalír)? Čo už môžete prezradiť?

Môžem prezradiť, že do príbehu vstúpi ďalší muž.

Ktorý to, predpokladám, všetko zamotá.

Presne tak. Avšak vlastne ani netreba, pretože so Samom si to ešte skôr celkom slušne zamotali aj sami.

Takže to bude niekto, koho Samo už pozná?

Áno, poznajú sa.

Zlí chlapci vedia zamotať hlavu, ale najlepšie je rýchlo si ju odmotať, lebo pre bežný život je predsa len praktickejšie nájsť si niekoho zodpovedného.

Samo je už v seriáli váš podriadený, keďže ste boli povýšená na post zástupkyne riaditeľa. Môže aj toto istým spôsobom skomplikovať váš vzťah?

Môže. Predsa len isté správanie oceňujete z pohľadu kolegu, ale len čo ste nadriadená a zrazu to máte celé viesť a korigovať všetky jeho „spontánne akcie“, ktoré zorganizuje, je to nepríjemnejšie. Už to totiž musíte riešiť vy.

So Samom stvárňujete úplne odlišné charaktery postáv. On hrá rebela, čo kašle na pravidlá, a vás to chtiac či nechtiac priťahuje. Je to aj v živote tak, že protiklady sa priťahujú a „zlí chlapci“ vedia zamotať hlavu tým, povedzme, slušnejším?

Zamotať hlavu asi áno, ale najlepšie je rýchlo si ju odmotať, lebo pre bežný život je predsa len praktickejšie nájsť si niekoho zodpovedného. No čaro seriálu Pán profesor určite spočíva aj v tejto kombinácii hlavných hrdinov a v tom, ako im všetci držíme palce napriek tomu, že tam vidíme čoraz viac povahových a názorových nezhôd.

Ako sa vám nakrúca s Tomášom Maštalírom?

Je veľmi príjemný a vtipný kolega, takže je mi s ním počas nakrúcania dobre. V mojej momentálnej situácii špeciálne oceňujem to, ako je vždy pripravený a práca sa – aspoň nie našou vinou – nezdržiava. A som najmä veľmi vďačná za tie situácie, ktoré tam môžeme hrať. Sú totiž rôznorodé, pestré. Veselé, no tiež tragické. V ich vzťahu je to všetko pekne pozliepané. 

Aký je režisér Martin Kazimír, s ktorým ste spolupracovali ešte na študentských filmoch z VŠMU?

Mne sa veľmi páči, ako nás vedie. Nenápadne sa nás snaží doviesť k svojej predstave, rešpektuje náš názor, a čo je pri formáte tohto druhu tiež veľmi podstatné, je nám spolu dobre a veľa sa nasmejeme. Nakrútenie tretej série nám trvalo 70 dní – takmer pol na pol to mali rozdelené s druhým režisérom Matúšom Libovičom a v jednom aj druhom prípade to bol pre mňa príjemne strávený čas.

Ako vnímate súčasnú generáciu tínedžerov? Sú podľa vás skutočne takí ako v seriáli alebo ešte horší? 

Priznám sa, že vôbec neviem, pretože nepoznám žiadnych. Jedine týchto, čo sú s nami na pľaci. I keď to už je taká veľmi špecifická skupina. Sú to totiž ľudia, čo už precestovali svet, sú zodpovední, spoľahliví. Sú to profesionáli. Zároveň sú milí. Skutočne sa tu zišla taká skupina ľudí, pri ktorých by som nemala pocit, že s touto generáciou je niečo zle.

Jasné, že mi je ľúto všetkých, ktorí o stužkovú prišli. Je mi celkovo ľúto všetkých vecí, o ktoré sme prišli počas posledných dvoch rokov.

V tretej sérii má byť jeden diel venovaný obľúbenej udalosti maturantov – stužkovej. Čo vravíte na to, že posledné dva roky prevažná väčšina štvrtákov stužkovú ani nemala z dôvodu protipandemických opatrení?  

Jasné, že mi je ľúto všetkých, ktorí o stužkovú prišli. Je mi celkovo ľúto všetkých vecí, o ktoré sme prišli počas posledných dvoch rokov. Napríklad ani moja takmer dvojročná dcéra nemohla chodiť na ihriská, do detských kútikov, do divadiel. Možno by som ju zobrala aj na niektoré kultúrne akcie.

Ale na druhej strane, je to všetko neporovnateľné s tým, čo sme mohli zažiť, keby sa tie lockdowny nezaviedli a ľudia by nedodržiavali žiadne opatrenia. Môžeme sa napríklad baviť aj o tom, že je nepohodlné nosiť rúška alebo keď sme zatvorení doma, ale stále tu ide o to, že chránime ľudské zdravie a životy. Nikto totiž nevieme predvídať, ako by sme priebeh ochorenia či jeho následky po prekonaní zvládli. Nehovoriac o možnosti, že nákaze vystavujeme naše okolie.