Ak miluješ poriadne krvavé slashery, nová hororová trilógia na Netflixe s názvom Ulica strachu ťa zaručene poteší.
Bude Ulica strachu raz citovaným a uznávaným kultom podobne ako diela Piatok trinásteho, Halloween, Lesný duch, Nočná mora v Elm Street, Texaský masaker motorovou pílou či Vreskot, na ktoré výrazne odkazuje, alebo upadne do zabudnutia hneď po dopozeraní? Prečítaj si recenziu všetkých troch dielov sledovanej novinky Netflixu.
Nakrútila ich štyridsaťjedenročná režisérka z Ohia Leigh Janiak a ide o adaptáciu knižnej série sedemdesiatsedemročného amerického spisovateľa R. L. Stina, popredného autora temných fantasy, science fiction a hororov plných nadprirodzených javov.
Vidno, že Janiak má dobre napozerané gore horory zo sedemdesiatych či osemdesiatych rokov a chcela ich v tejto trilógii nielen napodobniť, ale kvalitatívne prevýšiť. Snaží sa o to najmä prepracovaným vizuálom a množstvom otvorených, vyslovene nechutných explicitných scén. Tie v súčasných hororoch nielen z produkcie Netflixu najviac letia, pričom dôraz na psychologickú rovinu a atmosféru sa čoraz viac vytráca. Trpí tým, bohužiaľ, aj táto trilógia.
Recenzia: Loki
15. júla 2021, 8:30
Ulica strachu – 1. časť: 1994
Prvý diel – zasadený, už podľa názvu, do roku 1994 – rozpráva príbeh partie tínedžerov riešiacich bežné problémy, akými sú prvé lásky, prvý sex, párty, ale aj konflikty a šikana. Okrem toho však riešia aj záhadné vraždy v okolí. Ide teda o bežnú príbehovú šablónu slasheru. Nechýbajú preto ani rôzne iritujúce postavy správajúce sa absolútne nelogicky.
Krv strieka od prvých minút
Môžeš pri nich len hádať, ktorá z nich pôjde pod nožík či sekeru ako prvá. Prvý diel začína hneď zostra. Na nič sa nečaká, krv strieka od prvých minút. V Shadyside sa dejú nevysvetliteľné javy, ktoré znepokojujú miestnych obyvateľov. Tí si však rýchlo nájdu obeť, ktorá podľa nich za všetkým stojí, čo vedie k viacerým hraničným situáciám.
Hlavnými hrdinkami sú dve stredoškoláčky, rozídené lesbičky Deena (Kiana Madeira) a Samantha (Olivia Scott Welch). Po tom, ako ich okolnosti prinútia vojnovú sekeru medzi sebou zakopať, práve ony postupne s partiou kamarátov objavia niečo, čo nemali, a zisťujú, že medzi záhadnými vraždami v okolí je súvislosť a podobné veci sa dejú na rovnakom mieste v pravidelných intervaloch už tristo rokov.
Skvelý soundtrack
Ani sa nenazdajú a musia zrazu bojovať s partiou rozzúrených, nesmrteľných kreatúr z neznámeho sveta démonov, čarodejníc a bližšie nešpecifikovaného zla. Na prvej časti najviac poteší skvelý soundtrack zložený najmä z dobre známych dobových hitov, ako napríklad Creep od Radiohead, Fear of the Dark od Iron Maiden či The Day I Tried To Live od Soundgarden. Úsmev vyčaria aj Rob Zombie, Alice Cooper alebo The Prodigy.
Okrem toho však prvý diel nemá žiaľ až tak čo ponúknuť. Ide len o štandardnú, už stokrát videnú vyvražďovačku bez napätia. Padá najmä na neznámych tvárach a nie príliš presvedčivých hereckých výkonoch, navyše z príbehu veľa vecí nevysvetľuje, naopak, necháva zámerne všetko otvorené pre ďalšie diely. Ak však miluješ krv a terorizovanie postáv, budeš sa baviť.
Ulica strachu – 2. časť: 1978
Určite lepšie a nápaditejšie než jednotka, no stále žiadna sláva. Čaká ťa v každom prípade rozhodne viac akcie, sexu, krvi, blata, sĺz aj kriku. Príbeh začína presne tam, kde končí ten predošlý, no tvorcovia diváka čoskoro prenesú do sedemdesiatych rokov, kde si ďalšia partia tínedžerov užíva leto v tábore Nightwing.
Pokojný priebeh naruší posadnutý a nemilosrdný psychopat so sekerou. Z celého príbehu sa síce už výraznejšie odkrývajú ďalšie časti mozaiky, dojem však opäť kazia nesympatické postavy ku ktorým si pravdepodobne nevybuduješ absolútne žiaden vzťah.
Brutálnejší, surovejší, napínavejší
Tými hlavnými sú plachá, konzervatívna Cindy (Emily Rudd) a nebojácna, drzá Ziggy (Sadie Sink). Vedľajších postáv je tu tentoraz oveľa viac. Vďaka tomu je tu aj omnoho viac vrážd, pričom scény sú brutálnejšie, surovejšie, ale zároveň napínavejšie. Celkovo cítiť temnejšie vyznenie filmu. Je teda možné, že sa začneš nakoniec predsa len trochu báť. Keď partia nájde tajomnú knihu, kde sa píše o kliatbach a čarodejniciach, začína sa zábava.
Atmosféru miestami skvele dotvára mrazivá hudba Marca Beltramiho (robil hudbu aj do Logan: Wolverine či Le Mans ’66), inokedy zámerne vtipne všetko zľahčujú nestarnúce klasiky lahodiace uchu. Zaznie napríklad Nirvana, Blue Oyster Cult, Kansas či The Runaways. Záver je formálne prepracovanejší a takisto drsnejší než v jednotke, navyše ťa určite viac navnadí na ďalší, záverečný diel.
Ulica strachu – 3. časť: 1666
Píše sa tentoraz rok 1666 a platia zrazu úplne iné pravidlá hry. Pištole nahrádzajú vidly či drevené palice. Začína sa hon na čarodejnice. Pri filmových pokračovaniach býva zvykom pokles kvality. Ulica strachu však je, paradoxne, sympatickou výnimkou. Posledný, tretí diel je totiž úplne najlepší a najdesivejší, čo skutočne príjemne prekvapuje.
Pomocou dôsledného budovania ponurej atmosféry, ktorá nesmierne chýbala predchádzajúcim dvom dielom, sa tu darí držať divákovu pozornosť na maximum. Potešia prepracované kamerové kompozície, nápaditý strih či výborná hudba trojice Marco Beltrami, Anna Drubič a Marcus Trumpp.
Keď všetko funguje
Postavy navyše konečne nie sú len chodiacimi bábkami, ale reálnymi ľuďmi z mäsa a kostí. Naplno cítime ich zraniteľnosť a konečne im v prípade nebezpečenstva držíme palce. Je sa teda s kým stotožniť. Palec hore ide aj pre skvelú dramaturgiu. Fungujú dejové zvraty, emócie, všetko sa tiež pekne vysvetlí a navzájom do seba zapadne.
Dojem tretej časti len mierne kazí úplne posledná polhodina, keď sa vraciame z roku 1666 naspäť na začiatok, teda do roku 1994. Je až príliš dynamická, otravne klišéovitá, čo vysoko kontrastuje so zvyškom filmu.
Trilógia Ulica strachu v každom prípade určite poteší nemalý zástup rôznych nerdov, geekov či najmä mladších milovníkov poriadne krvavých hororov. Ostatných síce neurazí, no ani nenadchne. Zo súčasnej ponuky Netflixu však ide nepochybne o ten lepší zjav. Aj preto dávame filmu šesť bodov z desiatich.
