Bývalý trestanec Jaroslav rozpráva o svojich zážitkoch z väzenia a o návrate na slobodu.
Dvadsaťtriročného Jaroslava v 90. rokoch odsúdili na 23 rokov väzenia. Obdobie, počas ktorého si ľudia budujú svoje kariéry a rodiny, prežil za mrežami. V roku 2016 sa konečne dostal na slobodu – pomaly mu tiahlo už na 50 rokov. Otvoril sa pred ním svet, ktorý nepoznal, no s pomocou sociálnej pracovníčky Sone sa postavil na vlastné nohy.
Na svoje detstvo nespomína v dobrom. Biologických rodičov nepoznal a adoptívny otec ho fyzicky týral. Jaroslav utekal z domu, začal kradnúť a nakoniec skončil v reedukačnom zariadení. Neskôr spoznal svojho komplica Jozefa, od ktorého sa nechal nahovoriť na lúpežné prepadnutie taxikára. To sa však v roku 1994 skončilo jeho tragickou smrťou.
- Ako Jaroslav v dôsledku bitiek od otca utekal z domu.
- Kedy sa Jaroslav spoznal so svojimi komplicmi.
- Prečo zavraždili taxikára Martina.
- Ako sa Jaroslav snažil komplicov presvedčiť, aby ho nebili.
- Ako sa chcel jeden z taxikárov pomstiť a na páchateľov vytiahol zbraň.
Svojich biologických rodičov nepoznáte. Nepokúšali ste sa ich niekedy hľadať?
Nikdy som sa ich nesnažil hľadať, ale svojej mame som vďačný aspoň za to, že ma umiestnila do detského domova a neskončil som ako nejaký odpad na smetisku. Navyše som rád, že sa rozhodla nejsť na potrat. Myslím si, že každé dieťa má nárok na život.
Keď taxikára začali biť, vravel som im, nech to nerobia, aby ho nechali tak. Nútili ma však, aby som sa do toho zapojil. Je pravda, že som ho preto udrel po nohe, ale nestál som za smrtiacou ranou.
Kedy ste sa dostali do adoptívnej rodiny?
Keď som mal štyri roky. Neskôr sa im však narodila vlastná dcéra a otec na mňa zanevrel. Často som utekal z domu.
Prečo?
Pretože som si zažil viaceré drastické chvíle. Myslím tým rôzne fyzické tresty, v dôsledku ktorých som sa až hanbil vyzliecť v škole na telesnej výchove. Keď učiteľka videla na mojom tele modriny, povedala, že ak to neprestane, tak bude voči otcovi začaté trestné stíhanie. Bitky však neprestávali, a tak som to riešil radikálne – útekmi z domu.
Otec mi vždy hovorieval, že keď poviem pravdu, nič sa mi nestane. Ale aj tak ma vždy zbil. A do dnešného dňa cítim, že ak ma niekto z niečoho krivo obviňuje, nemám z toho dobrý pocit. Preto sa vždy snažím hovoriť pravdu. Držím sa toho, že pravda je lepšia ako klamstvo.
Nič sa teda nezmenilo a fyzické týranie pokračovalo.
Áno. Nakoniec sa to dokonca obrátilo voči mne. Nebrali ako vinného môjho otca, ale mňa. Sťažoval som sa na to aj svojej nevlastnej mame. Hovorieval som jej: Prečo si s ním neprehovoríš? Veď dobre vieš, aký je. Keď pije, robí zle. Neskôr som sa dostal na šikmé chodníčky a do polepšovne.
Prečo vás poslali do polepšovne?Začal som páchať drobné krádeže.
Ako ste v mladom veku takéto ťažkosti zvládali?
Vždy ma držala jedna vec – viera v Boha. A to vždy zdôrazňujem aj Soni (sociálna pracovníčka, ktorá Jaroslavovi pomáha od prvého dňa na slobode – pozn. red.). Ona sa v živote veľakrát veľmi ponáhľa. Hovorím jej preto, aby si vždy našla čas ako na seba, tak aj na Boha.
Čo bolo ďalej, keď vás prepustili z reedukačného zariadenia?
Mal som rozhovor s pánom biskupom Alojzom Tkáčom, ktorý ma viedol na misionársku cestu. To bolo tesne po revolúcii. Istý čas som bol u Milosrdných bratov, kde som sa staral o chorých ľudí v nemocnici. Keď som bol ešte v reholi, zaľúbil som sa do jednej zdravotnej sestry a musel som odísť. Vtedy som mal 21 rokov. Neskôr som pracoval ako zdravotník v sanitke či ako esbéeskár.
Mojím dobrým priateľom bol vtedy dnes už nebohý pán profesor Alojz Martinec. Chcel ma dostať na dráhu kňaza, čo sa však nepodarilo. Po istom čase som sa zoznámil so svojím komplicom Jozefom, s ktorým nás odsúdili za vraždu. Na mieste činu, pri vražde, som spoznal aj Jozefovho brata Petra.
Koľkokrát väzňov bili tak veľmi, až kričali „nebite ma, ja už budem dobrý“. Väzeň bol potom samá modrina a musel podpísať papier o tom, že sa ho nikto z dozorcov nedotkol.
Ako došlo k tejto vražde?
Jozef prišiel jedného večera ku mne do bytu do Petržalky a spýtal sa ma, či môže u mňa prespať, pretože utiekol z domu. Vtedy som však nevedel, že má problémy so zákonom. Mal už za sebou niekoľko lúpeží. V byte mi porozprával o tom, že chce vystrašiť a olúpiť istého taxikára Martina. Tvrdil mi, že sa mu tento taxikár stále vyhráža políciou a už má toho dosť.
A ja som bol natoľko sprostý, že som do toho išiel. Nakoniec sa však z toho vykľula vražda. Jozef a jeho brat Peter toho taxikára zabili a mňa do toho namočili tiež. Vyhrážali sa mi, že keď o tom niekedy poviem polícii, zabijú aj mňa.
Z akého dôvodu vás chceli namočiť do vraždy?
Lebo si mysleli, že sa z toho vďaka tomu vyvlečú. Podarilo sa to staršiemu z bratov, ktorý tvrdil, že spal doma, čo nebola pravda. Vyšetrovateľovi aj advokátovi som vysvetlil, že klame. On totiž sedel vedľa mňa v aute, kde boli aj jeho odtlačky. Moje odtlačky a ani pachová stopa sa na mieste činu dokonca ani nenašli.
Čiže vás odsúdili len na základe svedectva komplicov?
Nie. Keď nás zadržala polícia, mal som na sebe nohavice od krvi. Keby som si bol vyzliekol nohavice a očistil si nechty, nemali by na mňa nič.
Jeden z taxikárov sa nás počas rekonštrukcie na mieste činu dokonca pokúsil zastreliť, ale stihol ho spacifikovať kukláčov pes, ktorý mu išiel rovno po ruke a odhryzol mu kúsok ramena.
Ako je možné, že z pôvodne plánovaného vystrašenia a lúpeže sa stala vražda?
Obaja komplici brali drogy a tento taxikár im požičiaval peniaze. Okrem toho sa s ním vozili zadarmo. Sľúbili mu však, že mu to všetko vrátia. Ale keďže mu peniaze dlhodobo nevracali, tak ich upozornil, že pôjde na políciu. Ich odpoveďou bolo, že keď sa im neprestane vyhrážať, spravia s ním krátky proces.
Mne však Peter a Jozef vraveli, že pôjde iba o lúpež a vyhrážanie. S tým som tam išiel. Keď taxikára začali biť, vravel som im, nech to nerobia, aby ho nechali tak. Nútili ma však, aby som sa do toho zapojil. Je pravda, že som ho preto udrel po nohe, ale nestál som za smrtiacou ranou. Ako sa ľudovo hovorí, bol som piate koleso na voze. Bol som pri vražde, to nepopieram. Ale protestoval som.
Čiže taxikára nakoniec ubili na smrť?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa Jaroslav spoznal so sériovým vrahom Ondrejom Rigom.
- O fyzickom týraní väzňov.
- Prečo raz dozorcovia zničili väzňom celu a donútili ich, aby sa vyzliekli.
- Prečo nemal Jaroslav z doživotných väzňov a vrahov ako Ondrej Rigo či Tibor Polgári vôbec strach.
- Aký bol návrat na slobodu po 23 rokoch väzenia.
