Organizátor Sviečkovej manifestácie: Ľudí polievali vodnými delami a bili obuškami, no po hodine boli víťazmi aj tak oni

Už určite vieš, že v novembri si naša krajina pripomína Nežnú revolúciu, ktorá sa začala 17. novembra 1989. Komunistická polícia obkľúčila skupinu asi 10-tisíc demonštrantov žiadajúcich zmenu pomerov vo vtedajšom Česko-Slovensku. 

Náhodne ich zatýkali a mlátili obuškami, hoci boli ich prejavy pokojné a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti nijako neprovokovali. Je však jasné, že rozhodnutie tvrdo zakročiť bolo politické a prišlo z najvyšších vrstiev vtedajšej červenej vlády - aby zvyšok krajiny ani nepomyslel, že by v ďalších dňoch, týždňoch a rokoch mohli skúsiť niečo podobné a dožadovať sa vecí, ktoré Komunistická strana Česko-Slovenska už desiatky rokov tvrdo zakazovala.   

Dnes už vieme, že odozva na tento zákrok bola presne opačná. Do štrajku vstúpili herci a študenti a bežní občania sa na dovtedy zakázaných demonštráciách stretávali každý deň. 

Kľúčové osobnosti Nežnej revolúcie sformovali zoznam požiadaviek, ktorých naplnenie malo viesť k dodržiavaniu základných ľudských práv, prepusteniu väzňov a aj vypusteniu článku o vedúcej úlohe KSČ z vtedajšej ústavy. 

Vďaka obrovskému tlaku zo strany verejnosti bola v krátkom čase väčšina z nich aj zrealizovaná. Nová vláda bola vyskladaná už za necelý mesiac. 

Kľúčové však bolo aj dianie pred 17. novembrom 1989

Myslieť si však, že obrat dejín smerom k demokracii naštartoval až osudný novembrový piatok 17-teho, by bolo veľkou chybou. 

Kľúčové boli dni, týždne a mesice v okolitých krajinách, patriacich do takzvaného východného bloku, ale aj dianie priamo v našom hlavnom meste takmer rok predtým.  Berlínsky múr padol 9. novembra 1989, v Maďarsku sa zmeny začali diať už v lete toho istého roku a v Poľsku, v ktorom ale režim nebol tak prísny ako u nás, vlastne tiež.  

Sviečková manifestácia to  25. marca 1988 celé začala

Za úplne prvý šťuchanec do šnúry komunistického domina u nás je často považovaná Sviečková manifestácia, ktorá sa konala ešte 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.

Na odpor sa vtedy rozhodla postaviť kresťanská komunita, ktorá bola v komunizme jednou z tých najprenasledovanejších a pravidelne terorizovaných. Národný výbor ovládaným komunistickými pohlavármi ju nepovolil, no skupina organizátorov v plánovaní pokračovala ďalej. 

Polícia preto začala so zadržiavaním kľúčových osôb. Na najbližšie hodiny bol zaistení Vladimír Jukl, Ján Čarngoguský, biskup Ján Korec aj František Mikloško. 

Po meste sa pohybovala takmer tisícka príslušníkov ŠTB, ktorá mala aj za pomoci blokovania prístupových ciest do mesta účastníkov manifestácie odstrašiť.

Spomienkový web Fóra Kresťanských Inštitúcií uvádza, že minimálne 5-tisíc občanov nakoniec začala rozháňať Štátna bezpečnosť. Použila na to službné autá, v mraze, daždi a chlade vodné delá, psov aj slzný plyn. Až 141 z nich bolo zadržaných, množstvo ďalších dobitých alebo inak zranených. 

O tom, aké útrapy museli vo vtedajšom Česko-Slovensku kresťania znášať, ale aj ako fungovali štruktúry tzv. tajnej cirvi a prečo sa podľa neho komunisti rozhodli proti vlastným občanom takto rázne zasiahnuť, Refresheru porozprával práve František Mikloško. 

Neskorší poslanec Národnej rady (1990 - 2010) a dlhoročný člen KDH patril organizátorom Sviečkovej manifestácie. 25. marca 1988 bol však zadržaný na 48 hodín a na námestí spolu s ostatnými tak byť nemohol. 

Ako sa vo vtedajšom Česko-Slovensku žilo kresťanom? Čo mohol, alebo naopak nesmel človek, ktorí bol veriaci? 

Ľudia do kostola chodili, no museli počítať s tým, že budú postihovaní. Verejne tak robili občania na úrovni stredných kádrov, robotníci a roľníci. Tí sa bať nemuseli. 

Ale vedúce posty a každý, kto bol v trochu exponovanejšom zamestnaní, policajti, sudcovia, prokurátori, riaditelia podnikov a učitelia na všetkých školách, ak ich videli v kostole, alebo ak sa zistilo, že dali pokrstiť svoje deti, tak ich vyhodili z práce. Takýto si už museli rozmyslieť, či do kostola vôbec pôjdu, alebo budú prijímať nejaké sviatosti. 

Marxizmus-leninizmus bol uznávaný ako jediný svetonázor a kto sa z neho vymykal, musel odísť. 

Ale kostoly aspoň normálne fungovali?

No, veriaci ľudia sú zavislí od svojich duchovných. Tí ale boli v rokoch 1948 až 1968 vo väzení a boli zrušené všetky rehole. Aj potom na bohosloveckú fakultu brali menej kňazov, ako v ten rok zomrelo. Komunisti teda nechávali cirkev pomaly vymierať. 

Aj keď chceli dať rodičia svoje deti na náboženstvo, museli vyplniť prihlášky. Vedenie školy na nich tlačilo a vyhráčali sa im, že sa ich synovia a dcéry nikam nedostanú. 

Prečo vôbec videl režim v cirkvi takého nepriateľa? 

Veriaci a ľudia v cirkvi mali svoje svedomie. Nerobili len to, čo prikáže strana a vedeli, že ak sa im podarí toto zlikvidovať, môžu spoločnosť rozložiť a ovládnuť ju. Dostať ju pod stály tlak komunistickej propagandy.

Potom teda začala vznikať tajná cirkev, kde ste stretnutia organizoval aj vy... 

V tomto som sa angažoval asi najviac. Keď som do Bratislavy prišiel v roku 1966, patril som do jedného z prvých tajných krúžkov založenom ľudmi prepustenými z väzenia.

V 70. a 80. rokoch som ich potom na vysokých školách organizoval aj ja. V každom ročníku bol minimálne jeden, so 7 až 10 ľudmi. Raz za týždeň sme zháňali byty, literatúru na šttudovanie, organizovali výlety. Bola to paralelná štruktúra náboženského života. Ale nelegálna.    

 Báli ste sa nejakých postihov už vtedy? Alebo to začalo byť kritické, až keď ste chceli organizovať verejný protest?

Na výsluchu som bol prvýkrát v roku 1975. Potom tak raz, dvakrát do roka. Už ma mali niekde zameraného. A 80. roky začali ešte viac byť exponované.

Pretože keď zatvorili nejakých ľudí, začali sme robiť petície pod vlastnými menami a organizovali sme tiež tie výlety mládeže na pútiach a podobne. A ja som bol stále v blízkosti pána biskupa Korca, takže aj tam som bol v hľadáčiku ŠTB. Pri Sviečkovej manifestácii som už bol hlavným aktérom.   

Ak ste bol v hľadáčiku už oveľa skôr, prečo prišiel ostrejší zásah až v marci 1988, kedy sa mala konať Sviečková manifestácia? 

V 50. a 60. rokoch by nás rovno zavreli a vo väzení mučili, kým by sme sa ku všetkému priznali. V 1968 a 69 ale nastalo isté uvoľnenie a navyše, dávali sme si pozor. 

Nejakú priamu príležitosť sme im nedávali. Vedel som, že mám odpočúvaný byt, zariadenie v izbe a v kuchyni. Doma som teda nič nehovoril a keďže som vedel, že mi doň chodia, nič, za čo by ma mohli zavrieť, som tam nemal. Robili sme všetko, ale neprovokovali. 

Čo bolo impulzom, po ktorom ste do toho v 1988 išli verejne a už ste sa nesnažili skrývať? Namiesto undergroundu organizovať verejný protest?

Pre zahraničných Slovákov (Svetový kongres Slovákov), ktorí to vymysleli, bola besprostredným impulzom brutálna vražda kňaza na fare v Borovciach pri Piešťanoch, Štefana Poláka. Povedali si, že toto už nie a musíme do toho ísť.

Zatiahli aj nás a my sme súhlasili, s 25. marcom 1988. Dali sme tomu ale charakter boja za náboženské a ľudské práva. Že tam nebudú ostré prejavy a budeme mať zapálené sviečky. 

Vlastne takisto to bolo so všetkým, čo v politike prežívame dnes, tomu dala impulz vražda novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. 

Vy sám ste sa ale manifestácie zúčastniť nemohli, po zamietnutí povolenia vás v to ráno zatkli. Čo ste si mysleli? Báli ste sa, že vo väzení môžete byť poriadne dlho? 

Nevedel som, čo bude nasledovať, takže som, samozrejme, pociťoval určitý strach. Bol som tam ale len dva dni. 48 hodín je doba, kedy rozhoduje prokurátor medzi väzením a prepustením na slobodu, pri podozrení z trestných činov.  

Mňa pustili zrejme aj preto, že prvý tajomník KSČ Miloš Jakeš tesne predtým vyhlásil, že západná hranica bude "pásmom dôvery". Potom tam ale zbili britských a rakúskych novinárov, takže nás pustili zrejme preto, že to chceli celé zahrať do outu.

Dá sa povedať, že Sviečková demonštrácia a jej brutálne rozohnanie naštartovalo zmeny, ktoré vyústili o rok neskôr 17. novembra 1989?  

Takto to hodnotia aj západní žurnalisti a historici. Po tých 20 rokoch zajakávania sa, to bola taká prvá zrážka. A potom boli ďalšie, v Prahe pri výročí smrti Jána Palacha a podobne. Týmto to začalo a na konci bol až November.

Okrem toho si myslím, že hoci počas Sviečkovej manifestácie ľudí polievali vodnými delami a bili ich obuškami, tak po tej pol hodine boli morálnymi víťazmi aj tak oni. 

Tam sa ukázala veľká sila takéhoto nenásilného odporu. Myslím, že to poznačilo aj atmosféru Nežnej revolúcie. Aj počas nej sa skandovalo „Nechceme násilie!“ a „Nie sme ako oni!“. Ukázalo sa, že ak ľudia nepoužívali silu, prípadný zásah polície je potom pred zvyškom sveta strašne problematický. 

Jediní, kto toto porušil, boli v máji 1989 Číňania. Na Námestí nebeského pokoja vtedy ľudí rozšliapali tankami.  

U nás zrejme polícia musela zasiahnuť na pokyn najvyššieho vedenia, no zrejme väčšina jej členov tiež súhlasila s tým, čo sa tam deje...

No pre nich to muselo byť veľmi čudné. Ľudia tam stáli, modlili sa a oni ich museli mlátiť.

Komunizmus to mal v okolitých krajinách nahnuté už pred Novembrom 1989. Berlínsky múr pár dní predtým, v Maďarsku a Poľsku sa dôležité veci udiali už v lete toho roku. Dá sa povedať, že by určite skončil aj u nás, no aj tak bolo treba zasadiť konečný úder? 

V 89-tom to začínalo vo všetkých krajinách, no nebolo vôbec jasné, ako to dopadne. V Poľsku, a najmä vo východnom Nemecku, Maďarsku a Česko-Slovensku boli sovietske vojská. Nikto nevedel, či neprídu do ulíc ako v 1968. Toto bolo vo vzduchu.

ŠTB vydala na začiatku roku 1989 zoznam 76 ľudí, ktoých bolo treba zatknúť. Bol som medzi nimi. Na jeseň sa začalo tlačiť na to, prečo nie sme všetci pozatváraní. Ján Čarnogurský už bol, u mňa čakali na chybu. Štátna bezpečnosť teda ešte bola na represie pripravené.

V Česko-Slovensku a okolitých krajinách ale boli pripravení ľudia, ktorí vedeli prevziať zodpovednosť. V takom Azerbajdžane alebo Turkmenistane je hrozná nesloboda doteraz. Nie je tam komunizmus, ale je tam stále diktatúra, lebo režim nemal alternatívu. Už v Rumunsku sa rodila veľmi ťažko. 

Ako si vysvetľujete, že vojenský zásah podobný tomu v auguste 1989 nakoniec neprišiel? 

Sovietsky zväz sa vždy chcel rozšíriť do celého sveta. V 80. rokoch ale pochopili, že éra pozemných vojsk, tankov a obrnených pancierov skončí. V USA začali hviezdne vojny a na tie už Rusi so svojou ekonomikou nestačili. Začali ťahať za kratší koniec.

Okrem toho začali mať aj iné problémy, celý kolos sa teda začal rozpadať a už sa na to začali pozerať iba pasívne. 

Najmä ale už necítili potrebu mať takéto ochranné pásmo so západom, aké sme dovtedy tvorili my a okolité krajiny. 

Odkázal ste aj na dnešné pomery a vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, je to ale naozaj podobné? Aj vtedy, aj dnes boli protesty proti stavu politiky a spoločnosti, no dnes si ho minimálne čas krajiny zvolila sama v slobodných voľbách.

Každá smrť má takú veľkú silu, možno až výkupnú moc. Aj v novembri nastal všetko pohyb až potom, ako vyšla, našťastie falošná, správa, že v Prahe mal byť  17. 11. 1989 zabitý študent (išlo o agenta ŠTB, ktorý iba odpadol, poz. red). 

To isté dala do pohybu smrť kňaza pred Sviečkovou demonštráciou v marci 1988, ale v čase, kedy už bola situácia na riešenie nejakých vecí dostatočne vyzretá. 

A teraz dala smrť Kuciaka a Kušnírovej do pohybu študentov, musel padnúť premiér a minister vnútra, po čom sa už narušili tehličky. Začalo sa to sypať. 

Okrem vás k tomu prispelo množstvo ďalších a tiež ľudia v davoch na námestiach, no aký je to pocit, sám prispieť k prerodu spoločnosti smerom k tej demokracii?  

Ja som v komunizme žil celý svoj produktívny život, do svojich 42 rokov. Pre mňa je teda sloboda zázrak, ktorého sa neviem nabažiť. Tie zážitky vám zostanú, prvú domovú prehliadku sme mali, keď som mal tri roky, keď som mal trinásť, prišla ďalšia. Okolo nás každú chvíľu niekoho zatýkali. 

Že sa tu dá zrazu normálne žiť, je pre mňa zázrak. Mne to očakávania Novembra naplnilo. Ostatné je v našich rukách.