Nebezpeční väzni, vydedenci, odsúdení, samotári. Ľudia vo vonkajšej neslobode a vnútornej slobode. Košická fotografka Lena Jakubčáková získala za svoju tvorbu dve prestížne ceny. Navštívili sme ju v charizmatickej dedinke Opátka pri priehrade Ružín.
S Lenou som sa prvýkrát stretol v košickom väzení. Pred dvoma rokmi priamo vo väznici v starom meste vystavovala fotky väzňov z projektu Spis 44. Jej fotografická kniha s rovnakým názvom vyhrala v októbri 2018 národnú cenu za dizajn.
Bol to zvláštny pocit stretnúť sa, sledovať reakcie a hovoriť s potrestanými, odlúčenými, neslobodnými ľuďmi, ktorým niekto prišiel takmer priamo do cely urobiť vernisáž. Ukázať im fotky ich kolegov zo sabinovskej a prešovskej basy.
Vernisáž v base
Nemenej divné a zarážajúce boli nechápavé pohľady a reakcie dozorcov, vychovávateľov a vedúcich z košického Ústavu na výkon väzby a výkon trestu.
Vôbec nerozumeli tomu, prečo by „ich“ odsúdencom mal niekto ukazovať umenie a hrať pre nich muziku na nejakej alternatívnej vernisáži. Tak toto tu naozaj ešte nebolo.
Život v cele. Väzeň s porezanou rukou z knihy Spis 44
Keď sme sa spoločne s kurátorkou výstavy Ivanou Komanickou bavili s dvoma väzňami, ich tiché odpovede na naše otázky boli prerušované neustálymi podvedomými pohybmi. Gestami strachu.
Muži v modrých košeliach a nohaviciach, v neveľkej spoločenskej miestnosti, hlavou, očami a ušami neustále monitorovali prítomnosť a zameriavali polohu svojich väzenských „šéfov“. Neslobodní v neslobode.
„Po tomto pôjdeme pekne na koberček, možno bude aj nejaký trest. Ale to je v pohode, na to sme tu zvyknutí. Vždy sa nás pýtajú, čo sme komu hovorili a prečo, hlavne ak sú tu médiá,“ povedal nám jeden z nich.
V tom momente som si uvedomil, že negatívne ovplyvňujem zajtrajšok, blízku budúcnosť týchto ľudí. Bolo mi z toho nanič.
Žiadny text som o tejto udalosti nepublikoval. Bola to téma, ktorá ma presahovala a potrebovala dozrieť. O dva roky som po komplikovanom dohadovaní ďalšieho rozhovoru vyrazil za Lenou do regiónu Abov.
Fotografická kniha o živote v odlúčení Spis 44 vyhrala cenu za dizajn
Baby z lesa
Cesta do maličkej, kedysi banskej dedinky v horách, kde sa ťažila medená ruda, vedie popri priehrade Ružín hustým lesom. Lenu prepadnem v polovici augusta, prvý deň pobytu v novom domove. Zrekonštruovaný domček v Opátke dýcha dokončovacími prácami, sťahovaním, obedom a deťmi.
Vchádzame dovnútra. Pod nohami sa nám tmolí čerstvý rodinný prírastok, malá čierna sučka veľkého bradáča. Pýtam sa, či môžem fotiť, Lena hovorí, že v pohode. Fotiť fotografku mi príde dosť zvláštne.
Cítim sa trochu trápne. Aj preto, že som sa tu takto drzo ocitol v stredu na obed. Manželia majú plné ruky detí, práce s upratovaním a triedením kôp vecí. Odovzdávam sa situácii a ďalší priebeh skorého popoludnia v upršanej Opátke medzi kopcami, z ktorých pomaly stúpa hmla, nechávam na vyššiu moc.
- Ako sa Lena Jakubčáková dostala k foteniu väzňov
- Prečo ju zaujímajú ľudia žijúci v odlúčení a samote
- V čom sú väzni lepší a v čom horší ako ľudia na slobode
- Kto bola a ako žila baba z lesa pri priehrade Ružín
- Aký bol dom na samote v lese a jeho zvláštne zátišia
- Prečo boli dedinčania z Opátky pobúrený výstavou v kultúrnom dome
„Myslela som, že Janko ešte bude spať. Nevadí. Radšej si z predsiene zober topánky, Levana ti ich rozhryzie,“ inštruuje ma domáca pani. Kým položím prvú otázku, nezastaví sa.
Zohrieva vodu na kávu, prebaľuje a dojčí pätnásťmesačného chlapca, rieši s mužom vypadnutú elektrinu, odpovedá a vymýšľa staršiemu synovi poobedňajší program, ukazuje mi dom, telefonuje so susedou a s mamou. Bežný deň tridsiatničky na materskej.
Uisťujem ju, že je to okej, nech si porobí, čo treba, že potrebujem iba polhodinku. Zapáli sviečku, zaleje kávu, na stôl postaví dve misy s bystrickými slivkami a ringlotami, sadne si do tureckého sedu na posteľ pri stole v kuchyni a ideme na to.
Po rozhovore sa presunieme o dvesto metrov nižšie, do miestneho kultúrneho a obecného domu. Minulý víkend mali v Opátke deň obce. Tesne predtým tu Lena inštalovala výstavu o svojej krstnej mame, ktorá samu seba volala „baba z lesa“.
Samotárku Katarínu Kiovskú poznala a fotila dvadsať rokov. Jej fotografie vyhrali v roku 2014 prvé miesto v kategórii Každodenný život v súťaži Slovak Press Photo.
Baba z lesa sa narodila v neďalekých, kvôli priehrade zatopených Košických Hámroch. Odmietla sa vysťahovať, postavila si ďalší dom vyššie na samote v lese, neďaleko Opátky. Zomrela pred dvoma rokmi vo veku 83 rokov.
Niektoré ženy v dedine výstavu v obecnom dome odmietali. Chceli ju Lene zakázať. Nikto nevie prečo.
Výstava fotografií o "babe z lesa" v kultúrnom dome v Opátke
Ako si sa dostala k foteniu?
Pôvodne som študovala na Prešovskej univerzite francúzštinu. Potom som tam nastúpila na doktorandské štúdium. Počas tretieho ročníka doktorandského ma prijali do Čiech na Institut tvůrčí fotografie v Opave. Tam som študovala osem rokov. Neponáhľala som sa. Naopak, chcela som si to čím viac predĺžiť. Momentálne pracujem ako asistent na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V Ateliéri nových médií.
Prečo väzni?
Vždy ma zaujímali ľudia na okraji spoločnosti. V uzavretom prostredí, v odlúčení. V prvom ročníku v Opave, v roku 2007, keď ešte môj otec robil v Prešove rekvalifikačné kurzy pre väzňov, som sa vďaka nemu som sa raz dostala do prešovskej väznice. V druhom ročníku som si to už riešila sama.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aké ťažké bolo dostať sa do slovenských väzníc
- Koľko trvalo, kým si získala dôveru väzňov
- Ako vnímajú slobodu v neslobode samotní väzni
- Čo ju inšpirovalo navštevovať tajomnú babu z lesa
- Ako vnímali jej babu z lesa kamarátky z mesta
