Ozbrojená lúpež v 70. rokoch prispela k definícii zaujímavého psychologického fenoménu.
Drvivá väčšina únosov prináša rukojemníkom hlbokú psychickú a niekedy aj fyzickú ujmu. Nejedenkrát sa pri rukojemníckych drámach strieľa. Obete, únoscovia a niekedy aj policajti prichádzajú o životy. Hodiny či dni vyjednávania a permanentný strach zo smrti s pridruženým nedostatkom jedla, vody a spánku, vyústi v tie najsilnejšie emocionálne zážitky, na ktoré nikto z preživších už nezabudne do konca svojho života.
Existuje však aj malé percento únosov, ktorých priebeh je úplne odlišný. Rukojemníci a únoscovia si medzi sebou vytvoria isté puto a z policajtov sa naopak stanú nepriatelia.
Stavebným pilierom paradoxnej situácie je vytvorenie si emocionálneho spojenia medzi obeťou a únoscom, ktoré bolo po prvýkrát pozorované pri lúpeži banky v švédskom Štokholme v roku 1973, a následne bolo psychológmi a psychiatrami popísané ako Štokholmský syndróm.
Jan-Erik Olsson
23. august 1973 Štokholm
Celým Švédskom, a neskôr aj západnou Európou, otriasla v tento deň rukojemnícka dráma, ktorej hlavným dejiskom sa stala švédska Kreditbanken na námestí Norrmalstorg. V letné ráno napochodoval Jan-Erik Olsson do areálu banky a vytiahol plne nabitý samopal, pričom začal páliť do vzduchu. Okamžite si vyslúžil pozornosť všetkých prítomných.
Aby zmiatol zamestnancov, návštevníkov a neskôr aj políciu, v angličtine vykríkol: „Párty sa práve začala“. Po tom, čo pracovník bezpečnostnej služby spustil tichý alarm a bol Olssonom postrelený, sa lupič uchýlil k nie práve šťastnému riešeniu. Zobral si štyroch zamestnancov a zabarikádoval sa s nimi v priestoroch banky.
Onedlho prišli na miesto všetky policajné a záchranárske zložky a rukojemnícka dráma, ako z amerického akčného filmu, sa mohla začať. Olsson uviedol polícii čoskoro aj svoje požiadavky. 3 milióny švédskych korún, prepustenie Clarka Olofssona a auto s plnou nádržou.
V priebehu nasledujúcich hodín švédska polícia všetko zo zoznamu skutočne poskytla. Clark Olofsson, trojmiliónové výkupné aj modrý Ford Mustang s plnou nádržou boli pripravené. Jediné, čo Olsson využil bol kamarát Clark, ktorý sa k nemu pripojil. Avšak vyjednávači odmietli poslednú Olssonovu požiadavku, nechať ich odísť spolu s rukojemníkmi, kde by ich na bezpečnom mieste prepustili.
Ozbrojenú lúpež, ktorá prerástla v rukojemnícku drámu, už sledovalo milióny ľudí po celom svete. Najmä na pomery bezpečnej Škandinávie sú takéto udalosti veľmi ojedinelé a logicky o to viac prežívané.
Rukojemníci spolu s únoscom
Hodiny ubiehali. Únoscovia a zajatci si čoskoro začali medzi sebou vytvárať podivnú vzťahovú väzbu. Ako neskôr povedal aj sám strojca únosu Clark Olsson, v trezore jednoducho nebolo čo robiť, takže bolo kopec času na zoznamovanie.
Clark, ako ho začali čoskoro unesení volať dokonca prehodil sako cez Kristin Enmarkovu, keď jej bolo zima a upokojoval ju, keď mala zlý sen. Birgittu Lundbladovú taktiež upokojoval a podporoval, keď sa nemohla telefonicky skontaktovať s jej rodinou. Po tom, čo sa rukojemníčka Elisabeth Oldgrenová sťažovala na klaustrofóbiu, dovolil jej vyjsť aj mimo trezoru.
Už na druhý deň si boli rukojemníci a únoscovia natoľko blízky, že strach a obavy mali zadržiavaní viac z polície ako z nich. Veľmi podivnej situácie si všimol aj policajný komisár, ktorému bol na malú chvíľu povolený vstup dovnútra za účelom skontrolovať zdravotný stav zadržiavaných. Okamžite po vstupe však spozoroval, že najviac nepriateľskí sú rukojemníci práve voči nemu a naopak, voči únoscom pôsobia uvoľnene, veselo, až kamarátsky.
Pred televíznymi kamerami následne povedal, že pochybuje, že by bolo rukojemníkom ublížené, keďže na mieste vládne skôr uvoľnená atmosféra. Jeden zo štvorice zadržiavaných dokonca zavolal aj vtedajšiemu švédskemu premiérovi, aby únoscom dovolili odísť aj s nimi, keďže voči nim nepociťujú žiaden strach a určite by im v žiadnom prípade neublížili. Z čoho mal zadržiavaný Enmark strach bol skôr útok polície, ktorý mohol podľa neho spôsobiť viac škody ako osohu.
Celá dráma sa napokon skončila zásahom polície po viac ako 130 hodinách, keď boli všetci rukojemníci v noci 28. augusta oslobodení a únoscovia zadržaní. Aj pri ich oslobodzovaní sa však vyskytol dovtedy nebývalí jav. Zajatci chránili únoscov do posledného okamžiku, báli sa totiž, že im polícia ublíži. Ešte v trezore, kde boli bezmála 6 dní väznení sa s nimi objímali a lúčili, akoby boli priatelia.
Absurdná situácia vtedy zmiatla políciu ale aj širokú verejnosť. Kompetentní dokonca začali uvažovať nad tým, či nebola celá lúpež dopredu dohodnutá a či neboli rukojemníci len ich komplici. V rozpakoch však neboli len oni ale aj samotní rukojemníci, ktorí taktiež nechápali, čo sa v trezore vlastne stalo. Následne sa do celého prípadu vložili aj psychológovia a psychiatri, ktorí sa snažili zistiť ako mohla život ohrozujúca situácia vyústiť do nadviazania priateľského vzťahu.
Tváre rukojemníkov
Psychologický rozbor
Kriminológ a psychiater Nils Bejerot bol ako prvý požiadaný o pomoc pri analýze udalostí. Už v samotnom zárodku vyšetrovania začal Bejerot používať termín „štokholmský syndróm", ktorý sa neskôr ujal ako regulárne pomenovanie tohto zriedkavého javu. Pomoc s definíciou neskôr poskytol aj švédsky psychiater Frank Ochberg.
Jan-Erik Olsson sa neskôr vyjadril: „Bola to chyba rukojemníkov. Urobili všetko, čo som im povedal. Ak by neurobili, možno by som tu teraz nebol. Prečo ma nikto z nich nenapadol?... Nebolo tam čo robiť, iba sa spoznať.“
Termín, ktorý sa stal po švédskej dráme bežnou súčasťou odbornej terminológie popisuje psychologický jav, kedy sa rukojemníci po istom čase stotožnia s únoscami a vytvoria si s nimi emocionálnu väzbu. V niektorých prípadoch ich neskôr pred súdom dokonca obhajujú, namiesto toho, aby vypovedali proti nim.
Okrem únosov sa pri tom môžu vyskytovať aj v náboženských kultoch či medzi obeťami domáceho násilia, kedy žena, ktorá je bitá ani za nič neopustí manžela, pretože ho aj naďalej „miluje“.
Obete teda voči nepriateľom rozvíjajú pozitívne emócie a súcitia s ich príčinami a cieľmi, pričom negatívne pocity začnú prechovávať práve voči polícií a ostatným štátnym orgánom, ktoré sa ich snažia zachrániť.
Forenzní psychológovia sa však zhodujú, že sa nejedná o formálnu diagnózu ale len psychologický koncept. Štokholmský syndróm sa preto neuvádza ani v diagnostických brožúrach (DSM, MKCH), ktoré sa okrem iného využívajú na diagnostiku duševného zdravia.
Osoba s takýmto syndrómom môže v zajatí sympatizovať s únoscami a dokonca sa na nich počas tohto obdobia stať emocionálne pripútaným až závislým. Ako hovorí forenzný psychológ Steven Norton pre livescience.com, obete so štokholmským syndrómom vykazujú 2 kľúčové vlastnosti: pozitívne pocity voči únoscom a negatívne pocity voči skutočným záchrancom, teda policajtom a ostatným nápomocným orgánom.
Práve pri polícií sa dotyčná osoba obáva ohrozenia na živote, a to ako v prípade rukojemníkov tak aj únoscov. Podľa Nortona doposiaľ neexistujú jasne vymedzené kritéria na identifikáciu takejto poruchy, keďže sa symptómy môžu prekrývať aj s inými diagnózami ako je posttramautická stresová porucha či tzv. naučená bezmocnosť.
Tá sa vyskytuje u ľudí, ktorí sú intenzívne vystavovaní ťažkým stresovým situáciám, ktoré nemôžu ovládať, až si na nich postupne zvyknú natoľko, že na akúkoľvek stresovú situáciu reagujú stratou schopnosti robiť akékoľvek rozhodnutia.
Čo sa týka samotných príčin vzniku štokholmského syndrómu, odborníci v tom stále nemajú úplne jasno, no je zjavné, že sa jedná o istú formu ochrannej stratégie, kedy takéto emocionálne naviazanie slúži ako forma zvládania emocionálneho a fyzického napätia či zneužívania. „Je to stratégia prežitia a mechanizmus zvládania, ktorý vychádza zo strachu a traumy“, hovorí Norton.
