Kvôli nešťastiu z roku 1986 muselo byť zlikvidovaných až 190 usadlostí. Dnes sa tu darí predovšetkým prírode.
Teplota vzduchu je 33 stupňov Celzia. Sedíme v dodávke, ktorú zabezpečila slovenská cestovka a razíme si cestu nekonečnou ukrajinskou rovinou smerom k bieloruským hraniciam. Opúšťame Kyjev a po ceste môžeme pozorovať ukrajinský vidiek. Staré domy, babky na bicykloch či lešenia čochvíľa striedajú borovicové lesy. Pripadáme si ako kdesi na Záhorí.
Naším cieľom je Uzavretá zóna na severe krajiny, ktorá vznikla v dôsledku havárie v miestnej atómovej elektrárni. Po minisérii Černobyľ od HBO sme čakali všetko možné. Po dvoch hodinách cesty z Kyjeva prichádzame k prvému kontrolnému stanovisku. Práve tu sa naplnili naše najhoršie očakávania. Zastali sme v kolóne, kde bolo vyše 20 autobusov, menších i väčších. Všetci boli vonku a čakali, kým im policajti a vojaci skontrolujú potrebné dokumenty.
Ťažko povedať, či sme si pripadali ako na preplnenej hranici Vyšné Nemecké - Užhorod alebo pri vstupe na miesto, kde sa stala najväčšia havária atómovej elektrárne na svete. Počuť všetky svetové jazyky. Španielčina, nemčina, angličtina, ruština... aj slovenčina i čeština. Slnko pečie a tieň okrem budov poskytuje aj okolitý les. No značky upozorňujúce na radiáciu dostatočne odrádzajú všetkých, ktorí sem prišli prvýkrát.
Takto vyzerala najväčšia skupinka turistov, na akú sme za celý čas narazili
Po niekoľkých desiatkach minút sme skontrolovaní, dostávame malé žlté dozimetre a pokračujeme do hlbín zóny. Dlho nevidno nič, len cestu, borovicové lesy, sem-tam lúky a dopravné značky. Až po dlhšej chvíli konečne vstupujeme do sídla s legendárnym názvom Černobyľ. Okolie lemujú prvé opustené budovy a zabudnuté veci.
Černobyľ je pokojný a plný túlavých psov
Ide o poloprázdne mestečko. Aj napriek hrozivej katastrofe tu stále žijú stovky ľudí. Babušky, pôvodní obyvatelia alebo pracovníci z elektrárne či tí, čo stále makajú na odstraňovaní následkov havárie. Vidno pánov v najlepších rokoch s kufríkmi, vojakov kosiacich suchú trávu, deduškov upravujúcich okolie jediného funkčného pravoslávneho kostola či aj takých, ktorí polievali kvety na námestí, hoci neďaleko horelo a z poľa sa šíril veľký oblak dymu.
Požiare sú tu veľmi časté a patria zatiaľ k najväčším problémom, na ktoré môžeš v oblasti naraziť. Nikto z nás by sa nechcel ocitnúť v horiacom poli, kde kedysi „pršala radiácia“. My sme však mali to (ne)šťastie a jeden sme teda videli. Posledné roky je tu totižto veľmi teplo a okolie je suché. Potvrdila nám to aj babuška Valentína v našom rozhovore.
Samotný Černobyľ však pôsobí zvláštne. Na jednej strane bol svedkom veľkého nešťastia, no na druhej je zasa nádherný. A to tým spôsobom, že sa zasekol v čase a obsahuje všetko, čo si predstavuješ o východnej Európe a období ZSSR. A navyše, vládne tu enormný pokoj a všetko je pomalé. Väčšina domov je opustených, ale na balkónoch niektorých panelákov a domov vidno fajčiacich ľudí či visiace oblečenie po praní.
Takto vyzerá obchod v centre Černobyľu. Ponúka všeličo
Mestečko je bohaté na pamätníky. Jedným z najznámejších je socha Vladimíra Iljiča Lenina, jedna z dvoch v celej Ukrajine. Práve po ňom bola neďaleká elektráreň pomenovaná. Ďalej miestni vybudovali aj pamätník mladého dievčaťa s menom Paša Osidač. Práve ono počas Veľkej vlasteneckej vojny (druhá svetová vojna) pomáhalo miestnym partizánom. Nemci ju však chytili, mučili a pochovali zaživa.
Na obdobie druhej svetovej vojny mimoriadne zle spomína nielen Černobyľ, ale aj celá Ukrajina. Odohrali sa tu ťažké boje, celé dediny boli vyľudnené. Po okolí, v Bielorusku a všade inde možno nájsť pamätníky s nekonečným zoznamom ľudí, ktorí položili životy počas bojov. Na určitých miestach ešte žijú ľudia, ktorí si týmito bojmi prešli. Ba čo viac, ešte pred najväčším ozbrojeným konfliktom na svete si Ukrajina prešla hladomorom.
Ak si pozeral minisériu od HBO tak si videl, ako sa strieľali psy a mačky, ktoré svoji majitelia nechali na pozemkoch. Povedal by si, že tam skoro nič tam nezostalo. No opak je pravdou. Túlavých psov je v Černobyle veľmi veľa a sú na každom rohu. Paradoxne mačky sme za celý čas videli len dve a aj to na dvore babušky Valentíny.
Takto vyzerajú túlavé psy v Černobyle
Do rozsiahlych lesov sa vracia život
Aby sme sa dostali do ďalšieho legendárneho miesta, potrebujeme prejsť kontrolou. Všetko sa vybavilo bez problémov, a tak sme sa vybrali do húštiny. Za ňou sa už rozprestierala Pripjať. Mesto, ktoré vzniklo kvôli elektrárni a kde žili jej zamestnanci. Hoci je opustené už celé dekády, na naše počudovanie niektoré z panelákov vyzerajú veľmi dobre a zachovalo. Raj pre stalkerov a milovníkov post-apokalyptických scenérií.
Takto vyzerá stanovisko kontroly, resp. vstup do zóny. V budove sa nachádzajú prístroje pre dozimetrickú kontrolu. Pri odchode ti potvrdia, že si „čistý“
Vnútri je však situácia iná. Ako je známe, obyvatelia tu všetko zanechali tak, ako to vyzeralo v deň evakuácie. Všetky cennosti pre nich následne zobrala vláda alebo v horšom prípade rôzni zlodeji. Sem-tam nájdeš rúru, posteľ a rôzne dokumenty. Prišli sme však v letnom období, a preto bolo všetko navôkol pokryté zeleňou. Z bývalých trávnatých plôch sa stali lesy, z futbalového ihriska priam džungľa.
Ako sme spomínali v úvode, kde bol pri vstupe do zóny veľký nával návštevníkov, v Černobyle sme ich veľa nestretli. Naozaj. Niekedy malá skupina pri pamätníku, inokedy v miestnej reštaurácii, inak veľmi málo. To isté platilo aj pre Pripjať. Samozrejme, tu boli ich počty vyššie, ale že by sa to nimi hemžilo a boli na každom kroku, tak to vôbec. Veď pri známom ruskom kolese, snáď symbole mesta, boli okrem nás len 3 osoby.
Známa je aj budova plavárne, ktorú poznajú predovšetkým hráči Call of Duty 4. Bolo nám povedané, že je to najstráženejšia budova v meste a je tak zarastená, že nie je pomaly vidno ani skokanský mostík. Vybrali sme sa na strechu jedného z panelových domov a rozhliadli sa. Na naše počudovanie leží elektráreň od mesta veľmi blízko. Všade v diaľke vidno len nekonečný a ľudoprázdny les, kde sa darí prírode.
V jeho útrobách žijú nielen divoké kone, ale vracajú sa aj vlky. Tie sme mali možnosť počuť počas našej noci v Černobyle, kedy ich vytie rozštekalo celé okolie. Čo sa týka prírody, tá tu zažíva veľký návrat. Napríklad Červený les, ktorý bol zrovnaný so zemou, znovu vyrástol a dodnes „žiari“. Presvedčili sme sa o tom na vlastnej koži, keď sme cez neho prechádzali. Dozimetre vtedy spustili dobrú párty. Červený les je preto dnes jedným z najkontaminovanejších miest na zemeguli, no aj tak sa tam vracia bohatý život.
V okolí elektrárne stále vidno kopu pozostatkov po havárii
Samozrejme sme prišli aj k neslávne známej elektrárni. Čuduj sa, no ani tu nebol žiaden nával turistov. Len my a ešte jedna skupinka, to bolo všetko. Sarkofág je v súčasnosti už úspešne „natiahnutý“ ponad štvrtý reaktor, no potrvá ešte dlho, kým sa odstránia všetky následky výbuchu.
Popri ceste zastavujeme a sprievodca nám z okien dodávky prstom ukazuje na miesta za plotom, kde leží vrtuľník, ktorý spadol počas riešenia havárie a dodnes silno žiari. Podobných trosiek je v okolí elektrárne veľké množstvo. Zaujala nás aj nedokončená chladiaca veža, na ktorej stále drží lešenie, ktoré v deň výbuchu nechali všetci tak ako bolo a nerozpadlo sa dodnes. A obedovali sme v elektrárenskej jedálni, kde sa to okrem návštevníkov z celého sveta hemží aj pracovníkmi.
Súčasní pracovníci elektrárne
Návštevu uzavretej zóny nám umožnili ľudia zo slovenskej cestovky chernobylwel.com/sk.
