Automobily, ktoré dokážu jazdiť bez šoféra z mäsa a kostí, budú o pár rokov bežnou záležitosťou. Kto ich vyvíja a čo všetko zmenia?
Keď v roku 1977 uzrelo svetlo sveta prvé počítačom ovládané auto, len málokto vtedy tušil, že dielo japonských inžinierov z Tsukuba Mechanical Engineering Laboratory odštartuje ďalšiu veľkú kapitolu automobilového priemyslu. Aj keď malo od dokonalosti ešte veľmi ďaleko, dnes je už sitácia výrazne odlišná. A to najmä vďaka technologickému pokroku, za ktorým stoja spoločnosti ako Audi, Google, Yandex alebo Tesla.
Elektromobily z dielne mladej americkej automobilky stoja v týchto dňoch na čele veľkej revolúcie. Podstatnú súčasť ich výbavy totiž nepredstavuje iba výkonný elektrický motor, batéria alebo minimalistický interiér s veľkou dotykovou obrazovkou, ale aj niečo, čomu, čo možno nazývať pokročilým autonómnym systémom. Úplne samostatný síce zatiaľ nie je, no dlho tak tomu nebude. Veci by sa mali zmeniť už v priebehu roka 2020. Ako to však celé vôbec začalo?
Systémy, ktoré dokážu riadiť automobil, delíme na 5. úrovní (vyššia úroveň vyžaduje pokročilejší hardvér). Každá jedna určuje jeho kapacity. Čím je číslo väčšie, tým viac je počítač s umelou inteligenciou schopnejší. Úloha prítomného počítača spočíva v spracovávaní dát zo senzorov, kamier a ďalšieho hardvéru vo výbave vozidla, aby mohol počas autonómnej jazdy realizovať rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú rýchlosť alebo smer. Tie robí za bežných okolností človek.
- 1. úroveň - autonómny režim na prvej úrovni dokáže šoférovi poskytovať asistenciu, no tam to aj končí
- 2. úroveň - táto úroveň reprezentuje čiastočne autonómne riadenie, kedy počítač síce dokáže prevziať riadenie, no veľa toho bez asistencie človeka nespraví
- 3. úroveň - režim tretej úrovne vie riadiť i v náročnejšej dopravnej premávke, a to bez toho, aby bol vodič v nepretržitej pohotovosti
- 4. úroveň - tentokrát ide o úroveň autonómie, pri ktorej si už budeme môcť za volantom chvíľu pospať
- 5. úroveň - číslo päť reprezentuje plnohodnotného autopilota, ktorý má všetko na to, aby mohol riadiť auto bez akejkoľvek pozornosti prítomného človeka
Všetko začalo v 80. rokoch
Prvé prototypy samojazdiacich áut začali prichádzať na svet v 80. rokoch uplynulého storočia. Po japonskom pokuse prišiel rad i na americké a európske projekty, kde bola zaangažovaná ako DARPA, tak aj nemecká Bundeswehr University Munich. Tá spolu s odborníkmi zo spoločnosti Mercedes-Benz a ďalších špičkových univerzít vyvinula dve vozidlá, ktoré v roku 1994 čakala neľahká skúška.
Európa
Aby mohol projekt EUREKA Prometheus napredovať, bolo nevyhnutné zohnať veľkú finančnú injekciu. A tak sa aj stalo. Takmer 750 000 000 eur poslúžilo na vytvorenie samojazdiaceho systému a pokorenie prvého dôležitého míľnika. Autá VaMP a VITA-2 dokázali na viacprúdovej francúzskej diaľnici prejsť pri rýchlosti 130 km/h viac ako 1 000 kilometrov.
Demonštrácia v tej dobe nesmierne pokročilých technológií zahŕňala autonómne sledovanie okoloidúcich vozidiel, zmenu pruhov a aj jazdu vo voľných pruhoch. Bol teda stále nevyhnutný zásah človeka, čo platí i o ďalšom míľniku projektu z roku 1995, kedy sa podarilo dodatočne modifikovanému Mercedesu prejsť z Nemecka až do Dánska a naspäť domov.
Interiér jedného z prvých autonómnych vozidiel
Za autonómnym Mercedesom tiedy S stál špičkový odborník a jeho tím zo spomínanej mníchovskej univerzity. Ernst Dickmanns ho vybavil nevyhnutnými technologickými vymoženosťami, aby bol schopný jazdiť pri čo najmänšom počte zásahov šoféra z mäsa a kostí.
Počas 1 600 kilometrového dobrodružstva ho čakala jazda i po nemeckých diaľniciach, kde uháňal rýchlosťou až 175 km/h. Človek za volantom musel na tomto úseku zasahovať v priemere každých 9 minút. Bez jedinej intervencie zvládol prejsť slušných 158 kilometrov a Dickanns vďaka tomuto obrovskému úspechu získal o viac ako 20 rokov neskôr prestížne ocenenie, ktoré z neho spravilo legendárneho priekopníka vo vývoji autonómne jazdiacich systémov.
Amerika
90. roky neboli ale iné ani pre Ameriku, kde sa v tejto oblasti angažovala miestna univerzita s finančnou podporou od štátnej agentúry DARPA a National Automated Highway System. Inžinieri z Carnegie Mellon University vytvorili samojazdiaci automobil a pokorili s ním vzdialenosť o veľkosti 4 584 kilometrov, z čoho mal na konte približne 98 percent zabudovaný počítač. Išlo o rekord, ktorý bol pokorejný až v roku 2015.
Za ďalším dôležitým míľnikom stálo tiež dodatočne upravené auto od nemeckej automobilky Audi. Modifikáciu tentokrát uskutočnila spoločnosť Delphi Automotives a ak by sme mali jej úspech premietnuť do konkrétnych čísiel, tak išlo o 5 472 kilometrov (až 99 percent mal na svedomí autonómny systém) dlhú trasu cez 15 amerických štátov. Od tej chvíle odštartovala ďalšia veľká kapitola automobilového priemyslu.
Elon Musk a príchod Tesly
Zhruba v tom istom období začala americká Tesla ponúkať k výbave luxusného sedanu Model S dodatočný balíček, ktorý používateľom elektromobilu umožňoval využívať základnú funkcionalitu plnohodnotného autopilota. Ten bol vyvíjaný prostredníctvom spolupráce medzi modernou automobilou a špičkovou izraelskou spoločnosťou Mobileye až do doby, kedy ju ukončili. Stalo sa tak v roku 2016.
Automobilka Tesla delí svoj hardvér pre autonómny systém na tri rôzne úrovne. Vyššie čísla aj v tomto prípade znamenajú pokročilejšie technológie.
- 1. úroveň - hardvér pre autonómiu 1. úrovne
- 2. úroveň - hardvér pre autonómiu 2. a 3. úrovne
- 3. úroveň - hardvér pre autonómiu 4. a 5. úrovne
Autopilot fungoval vďaka zabudovanému hardvéru prvej úrovne, takže neposkytoval príliš veľa možností. Šoféri mali k dispozícii autonómne parkovanie a polo-autonómnu jazdu so značnými obmedzeniami. Po niekoľkých väčších softvérových aktualizáciách prišiel však rad na integráciu čerstvo dokončeného hardvéru druhej úrovne, ktorý mal všetko na to, aby rozšíril aktuálne kapacity samojazdiaceho systému o ďalšie možnosti.
Takto vyzerá hardvérová výbava autopilota v elektromobiloch od Tesly
