Miro Jaroš: Fejkový kokaín na fotke bola chyba, ročne musím odmietnuť 90 % koncertov (Rozhovor)

Starší si Mira Jaroša pamätajú ako energického speváka, ktorý vystupoval v Superstar. Vždy s úsmevom a dobre naladený. Tí mladší si ho spájajú s pesničkami pre deti.  „Dodnes sa stretávam s Tomášom Bezdedom, Katkou Koščovou, s Maťou Schindlerovou, so Samom Tomečkom si prehodíme pár správ,“ ozrejmil.

Dnes sa venuje predovšetkým hudbe pre deti. Texty sú náučné, snaží sa deťom odovzdať svoj odkaz. „Povedzme, že ti prinesú pohár s vodou a v ňom je slamka. My sa rozprávame a zrazu si ju všimnem. Nedávno som presne takú videl pichnutú v nose korytnačky, pripomenie mi znečistenie mora, plasty. V hlave mi začne hrať melódia. Zoberiem telefón, nahrám si to, vymyslím príbeh o tom, ako plasty škodia našej planéte a  v štúdiu nahrám pesničku. Inšpirujem sa okolím, to, čo považujem za správne, chcem podať ďalej.“

Kto je dnes Miro Jaroš?

Miro Jaroš je 41-ročný muž, ktorý od malička netúžil po ničom inom, než sa stať spevákom. 

Viem, že som súčasťou rodín, nakoľko mi píšu rodičia, že im moja tvorba pomáha pri výchove detí. Dnes žijem svoj sen, mám prácu, ktorá ma baví, ktorá ma živí a po novom aj šoférujem.

Doteraz si nemal vodičák?

Vodičák mám dlho, no bojoval som so skrytou fóbiou, o ktorej som veľmi nevedel.

Ľudia starší ako 25 rokov si ťa pamätajú zo Superstar. Pamätáš si na šou, ktorá ťa preslávila?

Áno, bola to veľmi obohacujúca skúsenosť, aj keď som to nie vždy tak vnímal. Keď sa na to pozriem s odstupom času, som šťastný, že som si tým prešiel. Mojím snom bolo vydať album a napriek tomu, že som to nevyhral, bolo mi ho umožnené nahrať.

To, prečo som tam šiel, splnilo svoj účel. Naučil som sa, ako funguje šoubiznis – nielen ten pozlátený, ale aj tú odvrátenú stránku, čo je strata súkromia, hejty a podobne. Došlo mi, že ak chce človek plávať v týchto vodách, je lepšie, keď sa spolieha sám na seba než na druhých. Predpokladám, že ak by nebola Superstar, nemal by som toľko sebavedomia, ktoré potrebuješ, ak sa chceš presadiť. 

Znie to tak, ako keby si speváckej šou vďačil za to, kam si sa vypracoval.

Určite áno. Ktovie, ako by to bolo, ak by som sa jej nezúčastnil.

Stretávaš sa s niekým, kto bol súčasťou Superstar?

Dodnes sa stretávam s Tomášom Bezdedom, Katkou Koščovou, s Maťou Schindlerovou, so Samom Tomečkom si prehodíme pár správ.

Martina Schindlerová nanovo štartuje kariéru.

Áno, stretli sme sa pred dvomi dňami. Chcela sa poradiť ohľadom hudobného biznisu, ako to dnes funguje. Myslím si, že novým singlom prekvapí.

Mnohí si ťa pamätajú ako veselého a energického speváka. Niektorí ťa prirovnávali k Danovi Nekonečnému, nedávno zomrel. Ako si ho vnímal?

Vnímal som ho ako šialenca, pri ktorom som váhal, či to, čo robí, myslí alebo nemyslí vážne (smiech). To miesto v šoubiznise mu určite patrí, bol výnimočný. Kedysi som robil hudbu v štýle Boro Boro, viem, že ma mnohí škatuľkovali ako exota. Dnes sa už na sebe smejem.

Ako to myslíš, že sa na sebe smeješ?

Predtým, než som prišiel na Slovensko, som strávil 4 roky v Izraeli. Ich kultúra a mentalita ma ovplyvnila. Ľudia si preto mylne mysleli, že som Žid. Nasiaknutý ich kultúrou a s nezvyčajným účesom (ja ten účes volám morské prasa) som prišiel späť na Slovensko a pre mňa bolo prirodzené byť taký. Nahrával som pesničky typu Yalla Yalla, Šamanka, Rošambo a podobne. Prišlo mi to prirodzené, hovoril som si wow, aké je to super.

Dnes, keď sa na to spätne pozriem a vidím, aká hudba sa u nás počúva, len sa pousmejem a poviem si, aká to bola zvláštna doba. Veril som, že idem správnym smerom. Dnes je to pre mňa dôkaz, že človek rastie, vyvíja sa a prostredie ho veľmi ovplyvňuje.

Superstar sa skončila, popularita klesala. Kedy si si uvedomil, že to celé utíchlo?

Uvedomil som si to približne rok a pol po súťaži. Neprišlo to náhle, odchádzalo to postupne, prišla nová šou, nové tváre. Akonáhle sme prišli o televíznu podporu, v rádiách nás okrem pár výnimiek prestali hrať. Záujem ľudí a sponzorov začal opadávať.

Mnohí z nás sa počas roka po súťaži stali milionári, vrátane mňa. Svoj debutový album som nahrával v Izraeli, veľkú časť toho, čo som zarobil, som investoval do nového albumu. Popri tom som začal míňať na veci, po ktorých som ako mladý vždy túžil – ozvala sa moja vášeň pre platne, napožičiaval som kadekomu peniaze. Z peňazí, čo som si ušetril, som žil dva roky. Potom, keď sa minuli, som akurát študoval čínštinu na vysokej škole. Musel som začať pracovať, čo popri škole bolo takmer nemožné. Požičal som si teda peniaze od banky a zadlžil som sa. Žil som na dlh štyri roky.

Nikdy som ani nepomyslel, že by som vedel napísať niečo pre deti a vôbec ma to neťahalo. Mal som jasnú víziu, čo chcem robiť – spievať pre dospelé publikum.

Kedy si sa vrátil do „zelených čísel“?

Nebolo to jednoduché. Celý čas som chcel robiť hudbu. To málo, čo som zarábal, som vrazil do hudby a do nahrávania. Ráno som sa vďaka tomu nebudil nešťastný, žil som svoj sen. Nebol to ľahký život, no bol som šťastný. Do plusových čísel som sa dostal krátko po nahratí albumu Všetko najlepšie.

Ak sa ma ale pýtaš na to, kedy sa mi začalo poriadne dariť, bolo to v čase, keď som začal robiť detskú tvorbu. V roku 2012 ma oslovila kamarátka Ivetka Haulíková, či by som projektu, ktorý vymyslela napísal motivačnú pesničku pre deti, aby si začali umývať zuby. Povedal som, že nie. Nikdy som ani nepomyslel, že by som vedel napísať niečo pre deti a vôbec ma to neťahalo. Mal som jasnú víziu, čo chcem robiť – spievať pre dospelé publikum.

Nedalo sa mi v ten večer spať, tak som za 10 minút napísal Veselé zúbky a ráno som jej zavolal, že som to napokon skúsil. Povedala mi, že to je presne to, čo chcela, no ja som s tou pesničkou nechcel byť spájaný.

Nakoniec je to jedna z tvojich najznámejších pesničiek.

Stal sa z nej hit a v tej dobe ma oslovilo aj vydavateľstvo Ikar, že to chcú vydať knižne. Spočiatku som sa bránil, no presvedčili ma riaditeľka vydavateľstva Gabika Belopotocká a môj manažér Michal Šefčík, že keď mám dar napísať pesničku pre deti lusknutím prstov, nemal by som sa tomu brániť. Napísal som teda ešte Čisté rúčky a Čarovné slovíčka, obe som ponúkol Ikaru a obe sa vydali. Aby bolo všetkým jasné, že som spevák, pridali sme k tomu aj CD.

Začal si hneď aj vystupovať?

Ľudia ma začali volať na koncerty. Čo však ponúkneš, keď máš len tri pesničky a kopu dospelej tvorby? Dosť veľa koncertov sme odohrali tak, že sme hrali aj aj. Všimli sme si, že deti, ktoré čakajú na detské pesničky, sa nudia pri tých pre dospelých a opačne. Nahral som teda celý album pesničiek pre deti a odvtedy sa tie vystúpenia oddelili.

Spievaš ešte pesničky pre dospelých?

Áno, občas, ale musím priznať, že keď príde takáto ponuka, nemôžem ju zobrať. Termíny mám totiž vybookované, nakoľko mám rok dopredu zaplnený kalendár koncertmi pre deti.

Ako tvoju novú tvorbu vnímalo okolie?

Niektorí ma v tom podporovali, iní boli skeptickí. Nemôžem sa im čudovať, že nevedeli, čo si o tom majú myslieť. Sám som s tým nebol stotožnený. Chvíľu mi trvalo, kým som prijal svoju novú cestu. Z človeka musí žiariť šťastie, že ho baví to, čo robí.

Priali ti ľudia úspech?

Nie každý. Na priamo mi to nehovorili, prečítal som si to v diskusiách. Aký som vychcaný a že to robím pre peniaze. Dokonca podobne reagovalo aj pár mojich kolegov. Sklame ťa to. Ja som nikdy nebol ten typ, že by som v šoubiznise niekoho ohováral, a tak ma to mrzelo.

Ako to je dnes?

Určite sa nájdu aj takí, ktorí môjmu projektu nerozumejú. Takí, čo nemajú deti, resp. majú odlišnú predstavu, ako by mala zábava pre deti vyzerať. Stretávam sa však aj s podporou ľudí zo šoubiznisu. Tina či Separ, Kali sa pekne vyjadril k mojej tvorbe, Lenka Šóšová, Barborka Rakovská, dávnejšie som sa po koncerte zoznámil aj s Egovou dcérkou, niektorí športovci s deťmi. Teší ma to, že ma vnímajú pozitívne, aj keď pre mňa nie je priorita zapáčiť sa všetkým.

Kedy ťa tvorba pre deti začala baviť?

Asi pri vytvorení štvrtej pesničky, približne v roku 2013. Nebolo to také ľahké, bola to cesta. Bol som zvyknutý chodiť na pódium, kde boli dospelí ľudia a chceli počuť napríklad Čierny dážď. Zrazu je publikum plné detí a rodičov. Prvý koncert pre deti bol v Leviciach a nevedel som, čo im mám povedať. Pesničky sme púšťali z CD. Jednak som mal obavy, či nám disk nepreskočí, druhá vec, či si budem pamätať toľko textov. Po koncerte som sa vrátil do šatne a bol som nešťastný. Necítil som sa pohodlne, nebol som si istý, či toto chcem robiť. Moje sebavedomie trpelo, nechcel som ísť ani na autogramiádu.

Kedy nastal zlom?

Kľúčové boli autogramiády. Po koncerte sa so mnou deti a rodičia rozprávali. Ďakovali mi, že si ich deti začali umývať ruky, čistiť zuby. Po čase som pripustil sám sebe, že to možno nie je márne. Vystúpil som znova. Žltú košeľu som si začal obliekať čoraz častejšie a robil som to rád.

Máš ciele, kam by si chcel dotiahnuť svoju kariéru?

Prijímam to, čo mi život dáva. Keď mi napadne pesnička, nahrám ju. Uvedomujem si, že už mám toľko pesničiek, že z nich môžem roky existovať. Nemusel by som vytvoriť nič nové, no stále mám čo povedať, tak hovorím. Nerobím si veľké plány.

Stretol si stovky rodín. Ako dnes rodičia vychovávajú svoje deti?

Nedávno ma oslovila kamarátka, že bude robiť tábor bez mobilných telefónov, aby deti zažili dni bez elektroniky. Poviem pravdu, že neviem, ako to zafunguje, nakoľko sú dnes telefóny späté so životom dieťaťa. Keď im ich niekto zoberie, neviem, aký to na ne bude mať dopad. Prajem, aby sa im to podarilo.

Čo sa týka rodičov, je to rôzne, vidím to na deťoch. Niektoré sú hanblivé, iné sú suverénne a šťastné a nájdu sa aj deti, ktoré sú smutné. Možno sú také len v ten okamih, možno sa nemajú dobre celkovo, ťažko to hodnotiť, nie som psychológ. Veľa rodičov mi vraví, že keď chce mať pokoj od dieťaťa, pustí mu tablet, telefón. Viem o rodinách, kde hrá celý deň televízia. Rodičom to pomáha, no ak by som bol rodič ja, snažil by som sa to obmedziť. 

Pre mňa je zadosťučinenie to, že robím hudbu, to som vždy chcel. To, že mám peniaze na účte alebo pozretia na Youtube je skvelé, no nevenujem tomu pozornosť.

Aký si mal dovtedy vzťah s deťmi a ako sa zmenil po tom, čo si začal tvoriť hudbu pre deti?

Môj vzťah s deckami bol vždy pozitívny. V rodine máme tiež kopec detí, rád s nimi trávim čas, neotravujú ma, som rád v ich spoločnosti. Je až úžasné, keď človek môže sledovať dieťa, ktoré je staršie ako dva roky a začína rozmýšľať vlastnou hlavičkou a môžeš sa s ním porozprávať. Bavia ma napríklad otázky od detí, vedia sa spýtať naozaj čokoľvek.

Plánuješ deti?

Dúfam, že raz áno. Hlavne teraz, keď má človek po štyridsiatke, začne hodnotiť svoj život a premýšľať nad budúcnosťou. Niekde vo mne, tam vo vnútri, je túžba mať deti. Neviem ale, čo pre mňa má život prichystané. Som v štádiu, že beriem to, čo mi život ponúka. Keď príde taká vec, že aha, teraz je ten správny čas a mám s kým, tak sa nebudem brániť.

Budeš im púšťať svoje pesničky?

Neviem, či je výhra mať tatu Mira Jaroša. Hneď ako vstanem, myslím na hudbu a chcem spievať. Vo vnútri cítim, že pre toto som sa narodil a patrím medzi tých šťastných ľudí, ktorí žijú svoj sen. Neustále si zapisujem nápady, stále si niečo spievam, takže si myslím, že to nebude ovplyvňovať len dieťa, ale aj celé moje okolie.

Kedy si si uvedomil, že sa z teba stala detská ikona?

Ja si dodnes takéto veci neuvedomujem. Skôr mi to pripomína môj manažér alebo ľudia, ktorí so mnou hrajú. Môj manažér mi nedávno povedal, že môžeme prijať len 10 % koncertov, ktoré prídu. To, že som populárny, som si začal zrejme uvedomovať vtedy, keď ma začali hejtovať. Zažil som si obdobie počas Superstar, kedy ťa ľudia zbožňovali, aj ten pád, kedy si ľuďom ukradnutý a nemáš dokonca ani hejterov. Keď prišli podporovatelia, prišli aj hejteri a vtedy som si povedal, že sa niečo deje.

Pre mňa je zadosťučinenie to, že robím hudbu, to som vždy chcel. To, že mám peniaze na účte alebo pozretia na Youtube je skvelé, no nevenujem tomu pozornosť. Minule som ležal v posteli a zamyslel som sa. Mám 200 miliónov pozretí na Youtube? Preboha, to je aké vysoké číslo, povedal som si. Podaril sa nám naozaj úspešný projekt, začo som sa aj pomodlil a poďakoval som, že to môžem zažívať.

Často vo svojich vyjadreniach ďakuješ tomu hore za všetko, čo sa ti podarilo.

Som z veriacej rodiny. Namiesto omše som však chodieval na miesto nad cintorínom, kde som si radšej spieval a vymýšľal pesničky. Po kostole som sa zaradil k ostatným, aby vyzeralo, že som tam bol aj ja. Nechodím pravidelne do kostola, priznám sa. Mám Boha, je to moja viera, verím, že niečo riadi náš život. Pre mňa viera nie je to, že idem do kostola a tam sa modlím. Boh je niekto, kto nejakým spôsobom riadi môj život a má ma tam hore rád. Za to ďakujem.

Podporil si vo voľbách Zuzanu Čaputovú. Spáchal si teda hriech.