Vďaka zrušeniu roamingu je dnes komunikácia omnoho jednoduchšia.
„Sú dni, kedy pretelefonujem aj niekoľko hodín denne,“ priznáva Tamara Šimončíková Heribanová, ktorá momentálne svoj život delí medzi Slovensko a Portugalsko.
V rozhovore s ňou si môžeš prečítať, čomu sa venuje v najzápadnejšej krajine Európy, kde sa cíti viac doma, či ako jej výhody telefonovania v Európskej únii pomáhajú udržiavať kontakt s rodinou a priateľmi.
Si doma skôr na Slovensku alebo v Portugalsku?
Povedala by som, že momentálne s rodinou žijeme na Slovensku aj v Portugalsku zároveň. Tento rok budem častejšie na Slovensku, z čoho sa veľmi teším. Ale napríklad minulý rok som žila v Portugalsku na plný úväzok. Veľa sme totiž cestovali kvôli dlhodobému projektu pod hlavičkou VOGUE Portugal, ktorý mapuje tradičný odev v Portugalsku, na Madeire a Azorských ostrovoch.
Napriek tomu, že je Portugalsko nádherné, ľudia sú milí, ústretoví, azda i viac optimistickí a pozitívne naladení, žiadna krajina mi nebude domovom tak, ako miesto, kde som sa narodila, kde sú moje korene a rodina. Srdce ma stále ťahá domov a vždy si užívam, keď môžem nejaký čas pobudnúť v Bratislave, na Liptove či spoznávať slovenské miesta.
Ako žena s adresou v dvoch rôznych štátoch, telefonuješ veľa do zahraničia?
Sú dni, kedy pretelefonujem aj niekoľko hodín denne. Vďaka zrušeniu roamingových poplatkov v rámci Európskej únie s blízkymi komunikujem slobodne, aj keď sme od seba vzdialení tisícky kilometrov. Považujem to za obrovské plus. Som nesmierne rada, že môžem s ľuďmi, na ktorých mi záleží, volať koľko chcem, zdieľať každodenné radosti a problémy či riešiť pracovné záležitosti. Je to takmer, akoby sme sa zhovárali osobne.
Ako často by podľa teba mali deti volať svojim rodičom?
To netuším, je to veľmi individuálne. Nemyslím si, že existuje nejaká univerzálna rada. Najradšej mám osobný kontakt, ale ak to nie je možné, tak som so svojimi rodičmi a starkými veľmi rada aspoň v telefonickom kontakte. Kdekoľvek v Európe práve som, vždy si nájdem čas na to, aby som sa s nimi aspoň trikrát do týždňa pozhovárala.
Snáď ešte častejšie však telefonujem s mojou vyše osemdesiatročnou babičkou a vyše deväťdesiatročným deduškom. Toto puto, aj keď na diaľku, mi dodáva energiu a pocit, že sme prepojení. Aj keď oni sedia v záhrade pod čerešňou a ja na pláži Guincho.
