Transrodová Slovenka: Nikomu nechcem ničiť hodnoty, chcem len prežiť svoj život tak, ako to cítim (Rozhovor)

Amy Croft sme stretli na nultom ročníku festivalu Svet podľa Gabriela, ktorý sa konal 9. marca 2019 v Bratislave. Festival bol venovaný pamiatke zosnulého Gabriela Švábenského, ktorý si 5.marca 2018 siahol na život a spáchal samovraždu.

Účelom festivalu bolo poukázať na kritickú situáciu transrodových ľudí a rozpovedať ich skúsenosti a problémy, ktorým na Slovensku čelia. Jednou zo zúčastnených bola práve Amy Croft, ktorá sa tiež identifikuje ako transrodová osoba. 

Amy je ašpirujúca modelka a aktivistka, ktorá sa s nami ochotne stretla, aby nám porozprávala o tom, aké je to byť transrodovou ženou na Slovensku. Povedala nám o jej skúsenostiach s prijatím v našej krajine a objasnila nám mnoho vecí, ktoré sme o transrodovej kultúre ani len netušili. 

Jej cesta k vytúženej identite môže slúžiť ako inšpirácia pre mnohých ľudí, ktorí sa nestotožňujú s rodom, ktorý im bol určený pri narodení. V tomto článku ti teraz prinášame rozhovor o tom, čím všetkým si Amy musela prejsť, aby bola konečne vnímaná tak, ako sa po celý život cítila – ako skutočná žena. 

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že sa identifikuješ ako žena?

Už od útleho veku som si všímala svoju sexuálnu orientáciu, ktorá bola na mužov a vtedy som si ešte neuvedomovala, že sa cítim viac ako dievča. Počas puberty som začala pociťovať diskomfort zo svojho tela, nazývaný tiež rodová dysfória, ktorý v istej miere pociťujem dodnes. Najhoršie to však bolo, keď sa začali fyzické zmeny spojené s pubertou.

Vadilo mi ochlpenie na tvári a nohách, ohryzok, veľkosť rúk a nôh, proste veci, ktoré som vnímala ako mužské. Svoju identitu som začala riešiť, až keď som mala 16 rokov, hlavne po tom, ako som začala rozmýšľať, čo znamená byť mužom a zároveň nad tým, že sa s tým vôbec nestotožňujem a teda mužom nie som.

Najprv som začala sledovať veľa materiálu na túto tému a vtedy som ešte netušila, že sa to týka aj mňa. Keď som mala 20 rokov, tak som zistila, že som to vlastne celú dobu sledovala, pretože som tiež jednou z transrodových osôb.

Nastal u teba nejaký zlomový moment, kedy si si to zrazu uvedomila?

Nie, tak to nebolo. Bol to skôr taký proces. Čo by som považovala za zlomové je teda asi to, že som sa odhodlala podstúpiť tranzíciu, teda tú fyzickú zmenu. Sledovala som dlhšiu dobu jednu youtuberku a ona mala coming out ako transrodová žena. Z toho som bola veľmi prekvapená a povedala som si, že keď to zvládla urobiť ona, tak to zvládnem aj ja. Vtedy som sa dozvedela o existencii hormonálnej liečby a aké to môže mať dôsledky na výzor človeka.

Mame to bolo ľúto, lebo teraz mala potvrdené, že môj život bude náročnejší, keďže na Slovensku LGBTI ľudia stále pociťujú diskrimináciu. 

Keď som si čítala o tebe na plagáte v klube A4, kde sa odohrával festival transrodovosti Svet podľa Gabriela, tak som videla, že si sa najprv považovala za bezrodovú osobu. Môžeš mi o tom povedať viac?

Áno, bolo to od tých 16 do 20 rokov a vtedy som sa považovala za rodovo neutrálnu. Bolo to v období, kedy som zisťovala, že nie som rodovo konformná a získavala som všetky informácie o tom, že som vlastne trans žena. Identifikovala som sa tak preto, lebo som vtedy ešte nepoznala všetky možnosti života.

Až neskôr som zistila, že môžem žiť život trans ženy, lebo odjakživa som inklinovala k ženskému rodu, no zároveň som mala mužské telo, ktoré mi v tej dobe až tak nevadilo. Vtedy nastal vo mne nejaký konflikt, ktorý spôsobil, že sa necítim ani tak, ani tak a považovala som sa za bezrodovú osobu. To však neznamená, že iní ľudia sa nemôžu cítiť rodovo neutrálne celý svoj život. Existuje mnoho identít, ktoré sú rovnako skutočné ako tá moja.

Ako na túto zmenu reagovali tvoji najbližší?

Keď som mala 19 rokov, tak som im povedala, že som gay. Vtedy išlo hlavne o tú orientáciu, lebo som bola v mužskom tele a priťahovali ma muži, preto som sa považovala za gaya. Nebolo to dramatické, ale nebolo to ani nejak super pozitívne. Mama mi povedala, že to tušila a že som jej to mohla povedať skôr.

Tiež jej to aj bolo ľúto, lebo teraz mala potvrdené, že môj život bude náročnejší, keďže na Slovensku LGBTI ľudia stále pociťujú diskrimináciu. Otec to bral tak, že je to len prechodná fáza. Podľa neho to, že som ešte nemala partnerku, ešte neznamená, že som gay.

Ja som mu ale hovorila, že nepotrebujem partnerku na to, aby som vedela, že sa mi páčia muži. Tiež som ho teda upozornila, že ak ma uvidí s nejakým chlapcom ruka v ruke, nech nie je prekvapený.

Keď si im povedala, že sa identifikuješ ako žena, aká bola ich reakcia?

Zatiaľ som to povedala iba mame a jej sestrám, ktoré sú pre mňa najbližšie osoby v rodine. Mama to zobrala tak, že z toho nie je prekvapená, ale nevie si pre mňa túto cestu predstaviť. Myslí si, že to nezvládnem a nevie, či to zvládne ona so mnou.

Ako si sa dostala k svojmu terajšiemu menu, Amy Croft?

Tak pôvodne som bola Amanda, keď som mala tých 20 rokov. Zdalo sa mi to však príliš dlhé, nesedelo mi to, a tak som to skrátila na Amy. S priezviskom som nevedela, aké si mám dať a nakoniec som si ho vybrala podľa mojej obľúbenej hernej hrdinky Lary Croft. Oficiálne ešte nemám toto meno na dokladoch, ale koncom roka už budem mať, tak snáď sa mi to podarí.

Oni si myslia, že sme transrodoví, pretože sme psychicky chorí, ale opak je pravdou. My sme viac náchylní k psychickým problémom, lebo odmalička prežívame krízu s identitou a sme vnímaní ako iní. 

Ako to funguje na Slovensku s úradnou zmenou pohlavia a mena?

Tam je taká nepríjemná podmienka, že osoba musí podstúpiť sterilizáciu svojich reprodukčných orgánov, aby mohla dostať papier na matriku, nech sa môže zmeniť rodné číslo a meno. Len problém je v tom, že je to veľmi obmedzujúce, pretože nie každý chce sterilizáciu podstúpiť. Napríklad to môže byť kvôli zdravotným problémom, no vynucovanie sterilizácie je taktiež porušovaním práva na telesnú integritu a ohrozovaním práva založiť si rodinu.

Prečo by bola sterilizácia problém, ak si človek chce oficiálne prepísať rod?

Poznám niekoľko trans žien, ktoré si chcú ponechať svoje genitálie, väčšinou kvôli ich sexuálnemu životu. Každý to pociťuje inak a ani zďaleka to nie je uniformné, takže nie každá žena chce mať plastiku. To je asi to najväčšie nedorozumenie zo strany spoločnosti.

Stretla si sa v detstve so šikanou z tvojho okolia kvôli inakosti?

Šikanovali ma na strednej škole, keď som chodila na 8-ročné gymnázium. Dievčatá ma šikanovali skôr psychicky a chlapci fyzicky. Na základnej škole to nebolo ešte také zlé. Možno nastala situácia, kde mi bolo dané najavo, že svojím prejavom nezapadám medzi ostatných chlapcov, ale nebolo to až také zlé ako na strednej škole.

Kde si našla podporu pred takýmto správaním?

Medzi niektorými spolužiačkami na strednej škole, lebo neriešili, že som na chlapcov. To bolo pre mňa dôležité, lebo ma nerozdeľovali od ostatných kvôli mojej orientácii a brali ma ako človeka, ktorý má určitý charakter a na základe toho sme boli kamaráti a kamarátky. Mala som dokonca aj chlapcov kamarátov, ktorí neriešili moju orientáciu a inakosť, tak s nimi som tiež vychádzala.

Ako na teba reagujú dospelí, alebo teda staršia generácia?  

Prekvapivo celkom dobre. Všímam si, že sa po mne obzerajú, ale nie je to kvôli nejakému znechuteniu. Skôr by som povedala, že je to zo zvedavosti. Našťastie som ešte nikdy nezažila fyzický útok, väčšinou sú to iba slovné útoky. To sa deje väčšinou na Pride festivaloch, keď sa okoloidúci zastavujú a sú vulgárni.

Existuje nejaká podporná skupina pre LGBTI ľudí?

Áno, veľmi často sa s nimi vídam tu v Bratislave. Zo začiatku som to vyhľadávala, ale teraz to už nie je nevyhnutné. Drvivá väčšina ľudí, ktorých poznám v Bratislave, sú LGBTI, takže som medzi nimi skoro stále.

Na Slovensku funguje občianske združenie Transfúzia, vďaka ktorému sa na Slovensku šíri povedomie o transrodových ľuďoch. Vďaka nim viem takmer všetko o tejto téme. Organizujú podporné skupiny každý druhý štvrtok v Bratislave, ale aj v Košiciach. Ja chodím na skupiny v Bratislave a to asi raz za mesiac. Tam sa stretávajú trans ľudia a aj vďaka nim som spoznala úžasných ľudí, s ktorými sa bežne stretávam a vytvorili sme si komunitu, ktorá sa podporuje navzájom.

Som veľmi rada, že som na nich natrafila. Stretáva sa tam bežne okolo 10 až 15 ľudí s tým, že skupinu vedie jedna osoba. Od začiatku pôsobenia sa im ale ozvalo už asi 700 ľudí, ktorí mali záujem dostať informácie na túto tému. 

Ako ťa oslovujú cudzí ľudia, keď ťa prvýkrát spoznajú?

Zo začiatku ma oslovovali väčšinou v mužskom rode, teraz je to tak pol na pol. Nezvyknem ľudí opravovať, keď mi hovoria v mužskom rode, ale predstavujem sa vždy ako Amy, teda ako žena. Väčšinou sú z toho zmätení a pýtajú sa ma, či som zo Slovenska, že mám také meno, ale nepamätám si, že by som nejakým cudzincom vysvetľovala moju identitu.

Keď som robila živú knižnicu počas filmového festivalu inakosti, tak účelom bolo, aby sa nás ľudia pýtali na našu skúsenosť s ľuďmi a aký máme život. Takže tam som nemala problém odpovedať na otázky. 

Ak sa nehlásime k transrodovej identite, tak prispievame k tomu, že je považovaná za cudziu a je okolo toho určitá stigma.

A nevadia ti otázky tohto typu?

Keď sa ma pýtajú vyslovene na identitu, ako som k nej prišla, tak to mi určite nevadí. No keď sa ma niekto pýta na moje staré meno alebo na to, aké chcem operácie, tak to sú dosť osobné otázky, ktoré sú nevhodné. Nemám problém odpovedať na ne ľuďom, ktorých poznám, ale odpovedať niekomu, koho vôbec nepoznám, mi príde nepríjemné. 

Veľa neinformovaných ľudí spája transrodovosť s duševnou poruchou, čo by si im na to povedala ty?