Bola som mesiac bez Instagramu: Nemohla som v noci spávať, chýbali mi lajky

Povedal by si, že si závislý na Instagrame? Ani ja nie, a to aj napriek tomu, že môj screen time, teda čas strávený na telefóne, ukazoval niečo iné. Vyše 7 hodín denne a z toho približne 5 hodín scrollovaním práve na tejto sociálnej sieti. Aj to bolo jedným z podnetov, prečo si dočasne zrušiť profil a venovať sa zmysluplnejším aktivitám.

Instagram dnes nestojí za nič

Profil som si založila ešte v roku 2012, kedy neexistovali influenceri s detox čajmi a nerobil sa feed, ktorý k sebe farebne ladil. Postovali sme bez filtrov, bez dokonalého načasovania a fotky sme nevymazávali len preto, že mali 11 lajkov.

Za uplynulých 7 rokov sa však profily na Instagrame zmenili na akési „virtuálne vizitky“ a každý chce mať tú svoju čo najštýlovejšiu. Firmy, značky a jednotlivci si prostredníctvom nich budujú svoj imidž a ovplyvňujú tak náš výber. No s pribúdajúcim marketingom a kvantami reklamy v postoch či v príbehoch sa začala vytrácať autenticita a táto rovnica sa tak trochu otočila.

Zrušiť či nezrušiť? To je otázka

Instagram začal ovplyvňovať naše každodenné myslenie a konanie. Pri cestovaní do zahraničia si podľa prieskumu vyberáme krajiny na základe instagramového potenciálu.

Zaujímavé miesta vyhľadávame na to, aby sme si urobili fotku do feedu a pri výbere

reštaurácie sú rozhodujúcim faktorom pekné fotky foodblogerov. Rovnako je to s oblečením či ľuďmi. Postujeme tak, aby sme o sebe vytvorili čo najdokonalejší obraz. A ja som nebola výnimkou ani v jednom z predošlých prípadov. 

Nahromadil sa vo mne pocit, že ľudia na Instagrame žijú falošné životy. Vadil mi tlak zo strany „influencerov“, ktorí nám ukazujú, čo všetko nemáme a potrebujeme mať. Obťažovali mi život nekonečné stories typu Spýtajte sa ma niečo od ľudí, ktorých sa naozaj nikto nič pýtať nechce.

Rovnako ma nebavili dookola sa opakujúce fotky jedného človeka z jednej dovolenky, na ktoré sa pozeráme mesiace. A čo mi vadí úplne najviac je fakt, že sme dovolili, aby sa hodnota ľudí posudzovala na základe vymysleného čísla, ktoré nereflektuje takmer žiadne kvality, schopnosti či talent človeka. Virtuálny priestor plný tupoty.

Instagram nás totálne ovládol

Tento moment uvedomenia u mňa nastal, keď som sa počas písania e-mailu v práci pristihla, ako úplne automaticky preklikávam príbehy. Pozerala som si „bežné“ denné situácie a zážitky ľudí, ktoré ma vlastne ani nezaujímali. Dokonca mi vadili.

Veď to poznáš: „Aha, takto som bola cvičiť“, nové šteniatko, #foodporn, nové dieťa, #isaidyes a kúpte si tieto legíny s promokódom #zuzka10.

No omnoho horšou „fackou“, než je scrollovanie osamote je to, ktoré zažiješ v partii. Všetci sme sa už ocitli v situácii, keď sme sa s niekým rozprávali a dotyčný počas rozhovoru automaticky siahol po mobile, otvoril aplikáciu a preklikával príbehy. Nie zámerne, proste zo zvyku.

Prvý pokus totálne zlyhal

Preto som sa tento „problém“ snažila riešiť najskôr menej drasticky a dala som si challenge. Každý deň, počas celého mesiaca, som mala za úlohu vykonávať po práci ľubovoľnú aktivitu, pri ktorej nebudem aspoň 2-3 hodiny používať mobil.

Skúšala som všetky možné typy aktivít od jógy, cez alternatívne kultúrne predstavenia, motokáry až po tanečné hodiny Vogue. Avšak neustálym postovaním o tom, čo budem robiť a čo som robila, sa čas na telefóne znížil len čiastočne.

Druhýkrát to išlo o niečo lepšie

Pristúpila som k ráznejšiemu kroku a 31. decembra 2018 som sa o polnoci rozlúčila nielen so starým rokom, ale aj so svojím profilom. Žiadna story ohňostroja z Jasnej, polnočného prípitku s nápisom „ŠNR“ ani žiaden príspevok o novoročných predsavzatiach. Deaktivovanie konta som si poistila ešte vymazaním aplikácie, aby som ju zo zvyku neotvárala.

Tu som narazila na menší problém, pretože súčasťou mojej práce je aj spravovanie biznis profilov, ku ktorým som potrebovala prístup. Nosila som preto druhý mobil, ktorý som využívala len na publikovanie vopred pripravených príspevkov, aby som obmedzila čas na Instagrame na úplne minimum.

A dosť prekvapivo, aj pre mňa samotnú, som počas celého mesiaca nemala záujem tieto profily zneužiť na „stalkovanie“.

Život bez Instagramu je plný strachu

Mojou najväčšou obavou bolo v prvom rade to, aby som sa nenudila a aby som nič nezmeškala, teda typické príznaky FOMO (fear of missing out). V druhom rade som bola zvedavá, ako zistím, kde sa niečo zaujímavé deje a ako sa skontaktujem s ľuďmi, s ktorými komunikujem len na Instagrame. 

Hneď v prvý týždeň som sa náhodne dozvedela od kolegov v práci, že má vo Viedni výstavu známy holandský maliar Pieter Bruegel, takže program bol na svete. A v tomto duchu pokračoval v podstate aj zvyšok mesiaca, kedy sa mi spontánne vytváral program z hodiny na hodinu. Len málokedy som o niečom vedela vopred.

Navštívila som niekoľko výstav v Bratislave a bola som na 3 divadelných predstaveniach, na jednom dokonca až v Nitre. Prihlásila som sa na workshop, počas ktorého sme skúšali netradičné maliarske techniky.

Vytriedila som šatník a aj bez Instagramu som sa ocitla na rande.