Špičkový režisér ani tentoraz nestrhol.
Posledný vynikajúci film Paula Greengrassa prišiel do kín v roku 2013 a hral v ňom Tom Hanks. Následne šliapol vedľa skrz Jasona Bourna (na to sme u neho zvyknutí neboli). Dlho bolo o jeho ďalšom projekte ticho, no pod krídla si ho zobral Netflix.
Popri nórskej verzii Breivikovho besnenia, ktorá sa zaoberá výhradne dianím na ostrove Utøya, sa Paul v spolupráci so streamovacím gigantom vybral aj do Osla, ukázal rodiny obetí, právnika, vyšetrovateľov a politických presvedčení. Zameriava sa hlavne na obete jeho šialeného útoku, ich osudy a útrapy, ktoré musia prežívať.
Zároveň sa však púšťa aj do vôd politiky a stavia proti sebe dve silné ideológie, z ktorej jedna je každému z nás vzdialená na míle ďaleko. Nikto logicky nemôže a nechce súcitiť ani sympatizovať s Breivikom, jeho činmi a presvedčením. Je tak vopred jasné, ako to musí skončiť a ako sa mu musia jeho obete postaviť.
22. July je profesionálne natočeným vyobrazením nepredstaviteľnej udalosti na ostrove plnom mladých ľudí, ktorých extrémista Breivik považuje za hrozbu krajiny a zradcov národného cítenia. Spustí na nich paľbu a zabije ich celé desiatky. Snímka začína hneď zostra a nepočíta s tým, že ste si jednotlivé udalosti nejako hlbšie naštudovali.
Ak o tom nič neviete, behom chvíle sa dozviete všetko potrebné. Samotná faktografia však nie je až taká dôležitá. Greengrass chce mať Utoyu čím skôr za sebou, aby sa následne mohol pustiť do postáv, súboja ideológií a ľudskosti s beštiálnosťou. Bohužiaľ, práve v tom v mojich očiach zlyháva najviac.
Rozohráva hru na viacerých frontoch a pracuje s azda všetkými dôležitými zložkami danej udalosti. Snaží sa vyobraziť pocity právnika zastupujúceho Breivika, vraha samotného, jeho obete, rodičov detí a vlastne všetkých, ktorí s týmto incidentom mali niečo spoločné. A tu som cítil problémy.
Greengrass ma nedokázal s postavami emocionálne prepojiť počas celého filmu. Boli tu momenty, kedy som mal slzu na krajíčku, ale to by pri tejto téme dokázal každý nadpriemerný filmár. Je samozrejmé, že to pri takom obrovskom utrpení človekom snažiacim sa vcítiť do pocitov obetí zatrasie.
Širší emocionálny dopad však absentuje, rovnako ako sympatie voči postavám či hercom ako takým. Nepomáha tomu ani hovorená angličtina, ktorou sa prezentujú v Nórsku úplne všetci. Značne mi to pílilo uši od začiatku až do konca. A ani tí herci neboli práve špičkoví.
Bojujem aj s pocitom, že sa režisér dostatočne nesnaží v divákovi vzbudiť emócie a skutočne ich prepojiť s postavami. Navyše je značne predvídateľné, akým smerom sa bude uberať a aký koniec pripraví.
A keď si dané scény už vopred premietaš v hlave, nedokážu ťa neskôr až tak zasiahnuť. Navyše budeš počas celého filmu naštvaný na nórsky justičný systém a spôsob, akým s Breivikom nakladali. Čakal som, že mi Greengrass ukáže viac ľudského hnevu a skutočných emócií obyvateľov Nórska a príslušníkov zasiahnutých rodín.
Ani dejová linka okolo Viljara nefunguje ako oporný bod filmu. Chlapec sa po útoku musí pozviechať a nakoniec sa vrahovi postaviť. Jeho rehabilitácie nedokážu zachytiť ako jeho fyzickú, tak psychickú bolesť a režisér len kĺže po povrchu, takže sa nedokáže dostatočne venovať ani jednej.
Film namiesto toho po celý čas pracuje s demokratickým riešením. Nepriamo tak núti diváka myslieť si, že okrem týchto pocitov a jasného právneho vymedzenia v hre neboli úplne iné myšlienky a túžby zainteresovaných. Nemohol som sa teda autenticky prepojiť s postavami, justičným systémom Nórska a ani režisérovým cieľom, ktorý ma úplne minul.
Stále však môžeme z hľadiska remesla hovoriť o vynikajúco natočenom filme. Greengrass je predsa skúsený profesionál, majster v budovaní a zobrazovaní napätia, avšak aj v tejto disciplíne zaostal. Pri jeho talente a filmografii očakávate jednoducho niečo viac, stačí si spomenúť na Phillipsa či Let číslo 93.
Film ťaží hlavne z reálnych udalostí na ostrove Utoya. Nemal som dojem, že v rukách iného režiséra by som to prežíval menej. Chýbali mi tam scény a režisérov rukopis ochromujúci diváka. Miestami som ho cítil, ale zďaleka nebol taký silný, než v aký som dúfal. Bežný divák však bude zrejme nadšený.
Bohužiaľ pre neho nerecenzujem 22 July od Netflixu, ale skôr nový film od Paula Greengrassa, v ktorom zobrazuje úmrtie 77 nevinných ľudí. A v tom prípade očakávate jednoducho viac. Ak teda s tvorbou tohto pána nie ste oboznámení, pokojne si bodík, bodík a pol pripočítajte. 22 July je totiž fungujúcim vyobrazením reálnych a veľmi smutných udalostí.
Ide o remeselne vyšperkovaný film, snažiaci sa divákovi povedať niečo nové a hlavne ho nasmerovať tým "správnym smerom". Na ten smer sa však musíte naladiť a film vám musí sadnúť, čo sa v mojom prípade bohužiaľ nestalo. Rovnako tak som čakal silnejší koniec a cítil som aj jemne prepálenú stopáž.
Greengrass mi ukázal presne to, čo som vidieť nechcel a čo ma až tak nezaujímalo. A navyše to urobil formou, ktorá vo mne nerezonuje a má viditeľné muchy. Ak sa však cez to dokážeš preniesť, odmyslíš si, že Greengrass by mal točiť niečo lepšie a film ti sadne, nejaký ten bodík si určite pripočítaj. 6,5/10
