Na niektoré z nich dokonca vôbec nemôžeš vkročiť.
Unikátne historické budovy a krásne exotické ostrovy, pokojný hustý les a divoká príroda. Mesto Oziorsk či jemenská metropola Saná sa na prvý pohľad môžu javiť ako oddychové zóny, kam sa turisti snažia dostať aspoň raz za život, no realita je pravý opak. Prečo vlastne? Čítaj a dozvieš sa.
Jadrový ostrov
Atol Bikini. To znie ako exotická dovolenka snov, však? Potápanie s drobnými pestrofarebnými rybičkami a koktaily s kokosovým mliekom. Tyrkysové more a surferi všade naokolo. Nenechaj sa pomýliť, meno nemusí byť všetko.
To platí aj v prípade koralového ostrovčeka Bikini. Na fotografiách síce môžeš vidieť dokonalú nádheru. Azúrovo-modrá lagúna je obklopená kúskami pevniny a lúče slnka dopadajú na zvlnenú vodu Tichého oceána. Napriek tomu na obrázku niečo chýba. A to niečo sú ľudia.
Prečo je to tak? Odpoveď je veľmi smutná. Všetkých obyvateľov atolu Bikini, súčasti Maršalových ostrovov, po druhej svetovej vojne presídlili na neďaleký ostrov. Stali sa totiž prekážkou ľudskej hlúposti.
Ostrov si totiž vybrali Spejené štáty americké pre svoje pokusy. V roku 1946 tam začali testovať ničivé jadrové zbrane, uskutočnila sa tu aj prvá skúška americkej vodíkovej bomby. Po tej ostal kráter hlboký 75 metrov.
Zemetrasenie spôsobené bombou cítili na ostrovoch vzdialených 200 kilometrov odtiaľ. To je približne toľko, ako je vzdialenosť z Bratislavy do Banskej Bystrice.
Testy spôsobili, že ostrov vyhlásili za jadrovú pustatinu. Život sa odtiaľ na dlhé obdobie vytratil. Minulý rok sa však na atol vybrala skupinka vedcov zo Stanfordskej univerzity. To, čo videli, ich prekvapilo. Na ostrove našli mnoho živočíchov, vo vodách plávali ryby, koralové útesy boli obrovské. Príroda sa dokázala postarať sama o seba, no človek sa na ostrov pravdepodobne nevráti.
Miesto, kde sa dorozumieš len syčaním
"Poď sem, ku mne. Kmitám sa, som chutný šťavnatý červík. Zobni si." Hoci hady na videu od National geographic nevedia rozprávať, dá sa celkom ľahko domyslieť, ako by lákali svoje vtáčie obete. Už len kúsok, veľký žltý had sa približuje k exotickému pestro sfarbenému operencovi. Uletel.
Had má po večeri a hlas na videu vysvetľuje, že plazy na ostrove Ilha da queimada grande málokedy chytia vtáčika, ktorý tam dlhodobo žije. Miesto toho sa spoliehajú na vtáky, ktoré prídu len "na návštevu". "No a čo, že na ostrove pri Brazílii žije zopár hadov," myslíš si, "veď aj tak je to určite krásne miesto, hotový raj na zemi. Slnko, more exotika..."
Na ostrove žije okolo dvetisíc hadov rodu Bothrops. Sú také jedovaté, že po ich uhryznutí jed údajne paralyzuje telo a vnútro obete sa v priebehu niekoľkých hodín premení na kvapalinu. Hotový "raj na zemi..."
Ostrov je úplne neobývaný, ľudia majú dokonca zákaz naň vkročiť. A to aj napriek tomu, že kedysi mali Brazílčania odvážne plány – chceli tam pestovať banány. Na ostrove dokonca postavili vysoký kamenný maják.
Legenda hovorí, že jediný človek, ktorý na Ihla da queimada žil, bol strážca majáka. Raz mu však došli všetky zásoby a vybral sa hľadať banány dolu do pustatiny hemžiacej sa jedovatými hadmi a už sa nikdy nevrátil. Zo skupiny pátračov, ktorí sa ho neskôr vybrali hľadať, sa napokon všetci bez stopy stratili jeden po druhom.
Terorizmus, vojna, cholera
Hnedo-červená panoráma, hlinené domy olemované bielymi čiarami, okrúhle kupoly aj rovné ozdobené strechy, v pozadí holé sivé vrchy a nad tým všetkým kraľuje modrá obloha. Také krásne je hlavné mesto Jemenu Saná.
Pohľad ako z rozprávky, človek má chuť stratiť sa v uličkách viac ako 2-tisíc ročnej metropoly Blízkeho Východu.
A potom zaznie siréna. Ďalší teroristický útok. Už znova. Saná ich zažíva mimoriadne často, občianska vojna je pre ne živnou pôdou. Al Kaída, Islamský štát, povstanie proti vláde a boje, každý proti každému.
K tomu všetkému sa pridala vražedná cholera. V decembri minulého roka v Jemene zaznamenali viac ako milión prípadov cholery, viac ako dvetisíc sa skončilo smrťou nakazeného. Podľa Organizácie spojených národov bol štát jedným z najnebezpečnejších miest na svete pre deti.
Temné tajomstvo Sovietov
"Naše mesto bolo vždy zvláštne. Stáli tu množstvá vojakov. Moji rodičia mi povedali, že mesto je tajomstvom. No mňa vtedy nezaujímalo, prečo je to tak," povedala pre youtubový kanál NowThis World Nadežda Kutepova z mesta Oziorsk (predtým Čeľabinsk 40).
Mohlo to byť také pokojné miesto. Jazero, divoká príroda, veľký hustý les a rieka. Namiesto toho tu stálo v roku 1945 vybudované uzavreté mesto. Uzavreté bolo preto, aby nikto nevedel, čo Sovieti skrývali za kontrolnými stanovišťami a varovnými výstrahami.
Po druhej svetovej vojne sa tam Sovietsky zväz všemožne snažil vyvinúť jadrovú bombu, a to za akúkoľvek cenu. O vývojovom stredisku Majak pri meste Oziorsk sa traduje, že väzni v ZSSR si mohli vybrať, či pôjdu na dvadsaťpäť rokov do gulagu alebo päť rokov stavať stredisko a uzavreté mesto.
Sovietskych vedcov do centra lákali na vynikajúce platy či skvelý vzdelávací systém pre ich deti. Skrátka, išlo o mimoriadne lákavú ponuku, ktorá však so sebou priniesla veľké riziká. Mená tých, čo sa rozhodli presťahovať, vymazali, uzavreté mesto vôbec nebolo na mape. Nikto odtiaľ nemohol ujsť, všetko bolo tajné. Rieku Teča znečisťovali rádioaktívnym odpadom, bola zdrojom pitnej vody pre mnohých ľudí.
O jednej udalosti, ktorá sa tam odohrala, sa napriek všetkému tajnostkárstvu dozvedel celý svet, aj "obávaní a nenávidení imperialisti zo Spojených štátov amerických." Katastrofa mala takmer taký rozsah ako pohroma v Černobyle. V roku 1957 sa tam prehrial chladiaci systém a tony rádioaktívneho odpadu vybuchli, pričom častice sa rozpŕchli na ploche 52-tisíc kilometrov štvorcových.
"Vôňa kvetov a silný zápach smrti. Voda a pôda, symboly života, silno kontaminované, teraz spôsobujú smrť. Vzduch bol čerstvý, ale plný chorôb. Matka Príroda sa zmenila na masívny cintorín," opisuje návštevu mesta Oziorsk filmárka Samira Goetschel v blogu na webe Huffington post.
