Boli Slováci len bezcennou súčasťou Uhorska? Pozreli sme sa na tisíc rokov našej histórie

Ako národ sme boli jeho integrálnou súčasťou takmer 1000 rokov. Prežili v ňom celé generácie našich prarodičov, no dnes sa k nemu takmer nepriznávame. Uhorsko pôsobí na bežnú slovenskú verejnosť negatívnym dojmom. Laici si pod ním automaticky predstavujú len maďarizáciu či tragédiu v Černovej. A to je veľká chyba.

Keď sa prechádzate v Bratislave po centre, tesne pod strechou budovy bývalého uhorského snemu sa doteraz nachádza znak Uhorska. Alebo keď križujete Trojičné námestie v Trnave. Na pamätníku v strede historického srdca mesta spomínaný znak nájdete tiež. No čuduj sa svete, rovnaký nájdete aj na jednom z najslávnejších budapeštianskych mostov. V metropole Maďarska ich neprehliadnete, u nás ich nájdete ťažšie.

Maďari za Uhorskom smútia, Slováci nie. Oba národy však žili bok po boku dlhé stáročia.

Historické okolnosti vzniku Uhorska

Článok na podobnú tému sme už mali. Avšak, skrátene si môžeme pripomenúť najzásadnejšie fakty. U nás na verejnosti prevláda akási predstava, že Uhorsko, to už od samotného vzniku boli len Maďari. Slováci nehrali pri vzniku a fungovaní krajiny žiadnu významnú úlohu. Nie.

Boli to aj naši predkovia, ktorí pomáhali Maďarom prejsť z kočovného na usadlý spôsob života. Z tejto skutočnosti vyplýva aj fakt, že veľa slov u našich južných susedoch je odvodených od tuzemských, resp. slovenských/slovanských. Napríklad, skúste si zistiť, ako sa povedia čerešne po maďarsky.

Všetko formálnejšie začalo už len tým, že prvý uhorský kráľ, Štefan I. (najvýznamnejšia postava maďarských dejín) sa na svoje vládnutie pripravoval v Nitre. Veď on sám bol vládcom Nitrianskeho kniežactva. Následne sa Slovensko ako severná časť jednotného Uhorska, prezývaná aj ako Horná zem, dostalo aj do heraldických symbolov a podobne.

Jednoducho, územie, ktoré dnes okupuje náš štát, bolo odjakživa pre Uhorsko ako celok veľmi významné a dôležité. Poďme sa preto pozrieť na pár zaujímavých vecí a ukážeme si, čo všetko sa u nás nachádzalo.

Kráľovské mestá Uhorska

Pozrime sa podrobnejšie aj na základné jednotky pulzujúceho života v každej krajine - sídla. V 13. storočí sa na čelo štátu dostal Belo IV., na čo sa spätne môžeme pozerať pozitívne. Najmä z dôvodu, že išlo o panovníka s chuťou starať sa o hospodársky rozvoj svojej domoviny. Nanešťastie sa práve počas jeho vládnutia dovalili do strednej Európy Tatári. V Bitke na rieke Slaná (1241) porazili uhorskú armádu a počas nasledujúcich rokov začali terorizovať domáce obyvateľstvo.

Znenazdajky však odišli a Belo IV. sa mohol opäť venovať prospešným veciam. Za jeho vlády sa začali vybrané sídla v Uhorsku označovať za slobodné kráľovské mestá. Išlo o samosprávne a pomerne slobodné jednotky, kde si ľudia smeli voliť svojho (vtedy) richtára a disponovali vlastnou symbolikou (erby a podobne). Riadili si vlastné hospodárske záležitosti, neplatili mýto, volili mestskú radu či kňaza.

Laicky vysvetlené, išlo o dôležité a významné mestá. Aké bolo ich rozloženie v rámci Uhorska? Prvým slobodným kráľovským mestom na území dnešného Slovenska bola Trnava, ktorá svoje privilégiá získala ešte v roku 1238, čím sa naštartoval jej neskorší rozvoj.

A samozrejme, nebola ani posledná. Podobným titulom sa neskôr mohli pýšiť aj ďalšie (dnes) slovenské sídla. Dokopy ich bolo 27, čo je najviac v spoločnosti zvyšných štátov. Na území dnešného Maďarska by ste ich narátali 8, zvyšok buď v Rumunsku, Srbsku či Rakúsku. Pozrime sa na ne bližšie.

Hrady a pevnosti v rámci Uhorska

Hornaté oblasti na severe Uhorska boli zdrojom rôzneho bohatstva, no najmä baníckeho. Vďaka baniam a množstvu kovov sa územie dnešného Slovenska stalo veľmi dôležitou časťou krajiny. Vedeli o ňom aj elity cudzích štátov. Naše územie raz navštívil člen Kráľovskej učenej spoločnosti v Londýne, pán Eduard Brown.  Neskôr dokonca u nás vznikla aj prvá vysoká škola zameraná na baníctvo a hutníctvo, a to Banská akadémia v Banskej Štiavnici.

Slovensko je v rebríčku počtu hradov a zrúcanín na počet obyvateľov na najvyšších priečkach na svete

Krajina pod Tatrami sa zapáčila aj Osmanskej ríši. Keď dobyla veľké územia na juhu Uhorska a získala nad nimi úplnú moc, bolo potrebné riešiť aj štátnu správu. Hrozba tureckého polmesiaca donútila vládnuce elity, aby za hlavné mesto krajiny vyhlásili Bratislavu, vtedajší Prešporok. Oficiálne sa tak stalo v roku 1536. Následne v nej dochádzalo ku korunováciám (napríklad Mária Terézia 1741) a v centre zasa zasadal uhorský snem.

Bratislava tak bola srdcom Uhorska vyše 200 rokov, čo rozhodne nie je krátka doba. Turci zároveň nikdy neobsadili celé územie severného Uhorska a zmohli sa najmä na lúpežné výpady. Moc sa presunula späť do oslobodenej Budapešti až v roku 1783.

Maďarizácia ako veľký krok vedľa

Mnohonárodnostné či multietnické. Také bolo Uhorsko po niekoľkých storočiach svojej existencie. Za času najväčšieho územného rozmachu krajiny v nej žilo hneď niekoľko národov. Slováci, Maďari, Rusíni, Rumuni, Srbi, Chorváti a ďalší. Maďari sa ocitli vo „vlastnom štáte“ v menšine. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa v hlavách maďarskej politickej elity zrodila myšlienka pre potrebu jedného politického národa. Začala sa tak čierna kapitol dejín.

Maďarizácia sa naštartovala v 19. storočí. Od roku 1868 došlo k zavedeniu povinnej výuky v maďarskom jazyku na školách. Zatvorili sa slovenské gymnáziá a došlo k ďalším nepríjemnostiam. Úrady hojne vítali ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť si nielen meno, ale aj priezvisko. Čím viac znelo maďarskejšie, tým lepšie. A nezostalo len pri menách, menili sa aj názvy miest a obcí. Došlo tak k veľmi smutným desaťročiam, kedy bolo evidovať snahu zlikvidovať (nielen) slovenské povedomie.

Avšak, nie všade sa Maďarom darilo. Ich snaha narážala na najväčšie prekážky najmä v regiónoch s najväčším podielom Slovákov. A to boli najsevernejšie kúty Uhorska.  Na odpor sa postavila slovenská inteligencia. Slováci to nemali ľahké, a preto postupom rokov začali rozmýšľať nad zmenami a úpravami fungovania krajiny. Násilná snaha pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska bola od politickej elity veľkým krokom vedľa.

Podľa sčítania v roku 1910, štyri roky pred vypuknutím prvej svetovej vojny, malo Uhorsko okolo 18 200 000 obyvateľov (pozor, Uhorsko, nie celé Rakúsko-Uhorsko). Percentuálny podiel Maďarov sa v tomto údaji zastavil na 48 % (Slováci niečo vyše 10%). Čo je teda tak, že každý druhý obyvateľ Uhorska bol Maďar. No napriek veľkej snahe sa vládnucim elitám nepodarilo vytvoriť štát pre jeden národ. Jednoducho zhrnuté, všetko viedlo až k rozpadu štátu a vzniku Československa.

Nezabúdaj teda, že Uhorsko, to sme boli aj my, Slováci.