Pohľad na kresťanskú vieru cez oči Friedricha Nietzscheho nie je práve pre každého.
Autor ani redakcia Refresher.sk s podobnými myšlienkami nesympatizujú. Článok je len malým nakuknutím do hlavy Fridricha Nietzscheho.
Jeden z najvýstrednejších filozofov a mysliteľov 19. storočia. Svojimi myšlienkami a názormi šokuje spoločnosť až dodnes. Fridrich Nietzsche sa zaujímal o mnohé oblasti života a jeho tvorba ovplyvnila ľudí širokého spektra. Od psychológov Sigmunda Freuda a C. G. Junga až po hudobníkov Jima Morrisona a Marilyna Mansona. Stvoril pojem „nadčlovek“, rozoberal zmysel života, no rád sa zaoberal aj témou náboženstva, kresťanstvom azda najviac.
Práve kresťanstvo z pohľadu maximálneho pesimistu Friedricha Nietzscheho bude rozpitvávané na nasledujúcich riadkoch. Jeho námietky voči kresťanstvu sa vo svojej samej podstate zakladajú na názore, že oslabuje alebo ničí prirodzenú chuť do života. Doslova vo svojom diele Antikrist, v ktorom práve na túto tému pojednáva, píše: „Čo je dobré? – Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôľu mať moc a samotnú moc. Čo je zlé? – Všetko, čo zo slabosti pochádza... Čo je hanebnejšie ako nejaká neresť? – Súcit s činmi nepodarených a slabých – kresťanstvo…“
Podľa Nietzscheho kresťanstvo podkopáva ľudí silnejších, pracovitejších, zameraných na budúcnosť. Miesto nich vytvára opačný typ človeka – jedinca v stáde, existenciu chorú a slabú. Stavia sa teda na stranu slabých a nepodarených.
Hovorí, že morálka ani náboženstvo nemajú v kresťanstve nič spoločné so skutočnosťou. Zastrešujú ich len akési vymyslené príčiny („slobodná duša“, „ja“, „boh“, „duch“), vymyslené následky (hriech, trest, milosť). Imaginárne bytosti („Boh“, „duchovia“) a imaginárna veda o svete, v ktorej chýba akákoľvek prirodzená predstava vrodených príčin. Friedrich zastával názor, že náboženstvo popiera, znehodnocuje a falšuje skutočnosť. Z výrazu „prirodzený“ spravilo kresťanstvo postupom času synonymum pre pojem „odsúdeniahodný“. Učí opovrhovať telom, hygienu odmieta ako zmyselnosť, ponúka falošnosť grandióznych obradov.
Jeho pohŕdavý postoj sa prejavil aj voči niektorým európskym národom, ktoré mali podľa neho v dávnej histórii zavrhnúť kresťanského boha pre jeho nelogickosť a stupídnosť, no nespravili tak. „Mali vedieť zbaviť sa takého chorľavého a senilného výplodu dekadencie. Je ich kliatbou, že sa ho nezbavili a integrovali do všetkých svojich inštinktov chorobnosť, senilnosť a protirečenie – a od tých čias už nestvorili žiadneho boha. Dve tisícročia a ani jeden nový boh!“ Hybridný výtvor úpadku zrodený z ničoho, týmito výrazmi tituluje pojem „boha“.
Vo svojich myšlienkach veľmi rád porovnával kresťanstvo s budhizmom. I keď obe náboženstvá videl ako nihilistické (nihilizmus – viera v nič), podľa jeho slov boli úplnými protipólmi. Budhizmus ospevoval najmä pre jeho neporovnateľnú realistickosť, čo o kresťanstve povedať nemohol. Navyše jeho príchod sa odohral až po stáročiach filozofického hnutia, teda keď bol pojem „boha“ už zlikvidovaný. Označil ho tiež za jediné skutočne pozitivistické náboženstvo v dejinách. Drží sa mimo „dobra“ a „zla“.
Vítal tiež budhistický prístup na ochranu proti čiernym myšlienkam. Na liečbu depresie odporúča Budha život vo voľnej prírode, striedmosť v jedení, opatrnosť pri alkoholických nápojoch a všetkých afektoch, ktoré búria žlč a rozpaľujú krv. Veľmi nápomocné sú predstavy, ktoré navodzujú pocity pokoja, harmónie a dobrej nálady. Dobrotu a byť dobrý budhizmus vníma ako niečo, čo zlepšuje zdravie. Modlitby, príkazy a zákazy sa úplne vylučujú.
Ako som už spomenul vyššie, najväčšmi podľa Nietzscheho ťažili z kresťanstva slabí a nemajetní. Vnímal ho ako náboženstvo chudobných a utláčaných, kde najnižšie triedy obyvateľstva hľadajú svoju spásu. Vhodné na ukrátenie dlhej chvíle, stále udržujúc vášnivý afekt voči jednej mocnej bytosti pomocou modlitieb. „Náboženstvo, ktoré sa vyhýba verejnosti, úkryt, temný priestor, to sú znaky kresťanstva.“ Typické je nepriateľstvo až za hrob voči majetnejším občanom, voči šľachte. Nenávisť voči zmyslom, zmyslovým radostiam a radosti zo života vôbec.
Kresťanstvo vnímal ako spôsob, akým sa mal v civilizácii nastoliť poriadok. Za tento spôsob konkrétne označil „spraviť z ľudí chorých a slabých“, to je podľa kresťanstva civilizovanie národov. Neúnavné pokánie, prosiť za odpustenie, vyhýbanie sa radostiam, ktoré označovalo slovom „hriech“. „V kresťanstve je vo svojej podstate úplne jedno, či je niečo pravda a či je to či ono možné, skutočné a schopné dosiahnutia. Dôležité je len to, nakoľko človek verí, že je to pravda.“ A keďže je pre kresťanstvo potrebná len viera, musí sa znehodnotiť rozum, vedomosti a intelektuálne smerovanie. Cesta k pravde sa jednoducho stala nepotrebnou až zakázanou. Nádej je hodnotnejšia ako skutočné osobné šťastie. Tri kresťanské cnosti - vieru, lásku a nádej označil Nietzsche za „tri kresťanské fígle“.
Kňazov z dávnej histórie obviňoval z falšovania dejín a histórie, čoho vrcholným dielom má byť práve Biblia. „Ignorantskí voči tradícii a historickej skutočnosti zostavili mechanizmus spásy, založený na hriechu a treste, na zbožnosti a odmene.“ Kňazov nazýval parazitmi, ktorí prosperujú len na úkor zdravých organizácií života, zneužívajú meno boha, kráľovstvom božím nazývajú taký stav spoločnosti, v ktorom kňaz určuje hodnotu vecí. Od tých čias sú životné udalosti usporiadané tak, aby bol kňaz pri nich nevyhnutný. Narodenie, svadba, choroba či smrť. „Svätý parazit je prítomný všade, aby tieto situácie denaturoval – v jeho názvosloví, aby ich posvätil.“
Len kňaz môže „vykúpiť“. Z psychologického hľadiska sa v každej spoločnosti organizovanej kňazmi hriechy stávajú nevyhnutné, stávajú sa nástrojmi manipulácie. Kňaz žije z hriechov, potrebuje, aby ľudia hrešili. Boh odpúšťa tomu, čo robí pokánie. Nietzsche napísal aj tzv. „Zákon proti kresťanstvu“, v ktorom voči kresťanstvu vyhlasuje vojnu na život a na smrť. Tu je len krátky výber zo spomínaného „zákona“.
„Každé znevažovanie sexuálneho života, každé jeho pošpinenie pojmom „nečistoty“ je ozajstný hriech proti Svätému duchu života. Každá účasť na bohoslužbách je atentátom proti verejnej slušnosti. Kázanie cudnosti je verejná výzva byť proti prírode. Všetko, čo je proti prírode, je zvrátené, najzvrátenejší druh človeka je kňaz, ten učí byť proti prírode. Proti kňazom nepomáha rozum, pre nich máme blázinec.“ Ak ťa myšlienky Fridricha Nietzscheho zaujali a chceš vediet viac, klikni tu.
Autor ani redakcia Refresher.sk s podobnými myšlienkami nesympatizujú. Článok je len malým nakuknutím do hlavy Fridricha Nietzscheho.