Joachim Trier prichádza s výrazným kúskom, ktorý by si nemali nechať ujsť priaznivci náročnejších snímok.
Joachim Trier je už síce etablovaným európskym režisérom, na Slovensku však bol doteraz známy najmä priaznivcom nezávislých či artovejšie ladených filmov. Jeho novinke Thelma sa však dostalo väčšej pozornosti, ako aj chvály kritikov a divákov.
Upútavky zase lákali na zaujímavú, takmer až hororovú psychologickú drámu. Sám som ešte s Joachimom Trierom nemal tú česť, takže som do filmu išiel s čistou hlavou a očakávania som mal v norme, aj napriek pochvalným hlasom. Nech som už však čakal čokoľvek, tak určite nie to, čo Trier doručil. Čo myslím v dobrom.
Thelma pochádza z hlboko veriacej kresťanskej rodiny. Práve začína študovať na vysokej škole, čo je pre ňu možnosť zakúsiť slobodu na vlastnej koži. Rodičia jej síce stále nedávajú pokoj a snažia sa ju kontrolovať aj na diaľku, ale Thelma sa napriek tomu oddáva voľnosti.
Prvýkrát pije alkohol a dokonca sa zamiluje do svojej krásnej spolužiačky Anji. Čoskoro sa však okolo nej začnú diať zvláštne mysteriózne udalosti a Thelma začne trpieť desivými záchvatmi. Zdá sa však, že kľúčom k pochopeniu je ale len ona sama.
Pokiaľ k filmu budete pristupovať s minimom informácií (ako ja), budete miestami možno tápať, na aký žáner sa dívate, prípade, čo sa z toho napokon vykľuje. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Trier rozpráva metaforický a pomerne interpretačne náročný kúsok, ale nie je to úplne tak.
Snímka sa síce dá čítať aj v tejto rovine. Ako metafora o zmätenosti a neistote dospievania či pocite náhlej slobody z rigidných dogiem náboženstva, ale vo svojej podstate je príbeh Thelmy pomerne jednoduchý.
Trier však tento fakt vcelku slušne maskuje zvolenou formou artovejšieho/nezávislejšieho filmu. Za seba musím povedať, že mi tento prístup prišiel veľmi osviežujúci a snímku som si užíval. Čo mohlo byť lacným exorcistickým hororom, prípadne neinvenčnou ducharinou, sa namiesto toho vybralo inou (a zaujímavejšou) cestou.
Bavilo ma pomalé tempo, postupné odkrývanie odpovedí (aj keď neúplných), ale aj priestor na vlastné doplnenie si súvislostí. A titulná herečka Eli Harboe ma bavila úplne najviac a ide pre mňa o podobný objav, akým bola Garance Marillier v Raw.
Herecky skrátka nie je čo vytknúť, okrem hlavnej herečky by som vyzdvihol aj Kayu Wilkins ako Anju a predstaviteľov Thelminých rodičov (Henrik Rafaelsen a Ellen Dorrit Petersen).
Trier režíruje s prehľadom a vytvára parádne hustú atmosféru. Ale či je Thelma horor? Striktne povedané, asi nie je, ale obsahuje hneď niekoľko scén, pri ktorých vám bude behať mráz po chrbte.
Vo svojej podstate však stále ide o poctivú drámu o zmätenej hlavnej hrdinke, ktorá sa snaží nájsť svoje miesto, zmieriť sa sama so sebou a so svojou inakosťou.
Iste, podobnú premisu sme tu mali už veľakrát, ale práve Trierova réžia a spôsob, akým túto tému uchopil, jej dodávajú na spomínanej sviežosti.
Thelma si rozhodne vašu pozornosť zaslúži. Pokiaľ teda s princípu neodmietate premýšľavejšie a pomalšie rozprávané snímky. Zároveň si nemyslím, že by bol film nejako náročne interpretovateľný či nejasný.
Pokiaľ ho budete sledovať so zapnutým mozgom, tak vám dôjde, že Trier de facto zobral pomerne komerčnú látku, ale pridal jej ďalšie vrstvy, významové odtiene a tým jej dodal na emocionalite a pozoruhodnej hĺbke. Objektívne dávam 8/10, subjektívne by som možno išiel aj vyššie, keďže je mi podobný štýl rozprávania veľmi sympatický.