Od modelingu a módneho blogu sa prepracovala až ku vlastným modelom šiat a práci pre Dior. Vanda nám v rohovore prezradila detaily jej života, práce a štúdia.
Vandu Jandovú si niektorí pamätáme ešte z časov, kedy Slovensko objavovalo čaro módnych blogov a ich autorky patrili medzi prvých novodobých influencerov v dobe, kedy v našich končinách nebol Instagram rozšíreý tak ako dnes.
Okrem blogovania sa už v mladom veku začala venovať modelingu a jej záľuba v móde ju postupne priviedla až ku práci pre značku Dior a ku spoluprácam so známymi menami. Fotografie k článku vznikli tentokrát v Prahe, kde Vanda momentálne žije.
Ahoj Refresher. Moje meno je Vanda Ivica Jandová. Som 20-ročná študentka ateliéru módnej tvorby na UMPRUM pod vedením Pavla Ivančica. Mám svoju módnu líniu, pod názvom VANDA JANDA. S týmto menom figurujem aj na sociálnych sieťach, ktoré využívam, keďže som ambasádorkou pár značkám. Meno, s ktorým spolupracujem a som naň najviac hrdá, je Miro Sabo, u ktorého som začínala ako stážistka, ale stali sa z nás najlepší priatelia a figurujem ako tvár jeho značky A.LAB.
Módu som silne vnímala od mala. Vždy som si všímala vizuál okolitého sveta intenzívnejšie než ľudia okolo mňa. Moji rodičia ma preto hneď v škôlkárskom veku dali na výtvarnú výchovu, kde som už vtedy mala vo svojej budúcej kariére jasno. Ovplyvnenie rodiny bolo úplne samozrejmé.
Moja babička Alicija, ktorá je aj mojou modelkou a inšpiráciou aktuálnych kolekcií, bola vnímaná vždy za najlepšie oblečenú ženu spoločnosti. Nejde iba o odev, ide hlavne o to, ako ho nosíte a ako sa v ňom nesiete. Tieto fakty som vďaka nej prirodzene pochopila hneď. Bola, je aj bude navždy mojím vzorom, idolom, ikonou a DIVOU.
To isté platí o mojej mamke, ale tá ako to väčšinou v pokoleniach rodín býva, razila presne opačný štýl než jej mama. Vkusovo mám teda bližšie k babičke, ale na názor mojich rodičov nedám dopustiť. Spätne musím priznať, že ich výchova bola tou najlepšou, zvolili akýsi kontrast nesmiernej disciplíny a stopercentnosti, ale nechávali mi možnosť výberu v závažných rozhodnutiach.
Od mala som nič nevedela robiť len pre zábavu. V každom športe, koníčku, všetkom, v čom som začala, som musela dosiahnuť vlastný vrchol. Po výbere strednej školy so zameraním na módu som ale všetko nechala a začala sa plne sústreďovať na jednu vec. Prvý styk s módnou kresbou či ideou módnej návrhárky som však mala už omnoho skôr.
Prvú kolekciu som navrhla cestou v aute na dovolenku, kde mi rodičia kúpili skicár a ja som spolu s nimi vymýšlala koncept mojej “značky” , mala som asi 5 alebo 6, ledva som sa vedela podpísať paličkovým písmom. Vtedy som si rozkreslila aj svoje prvé modely, moji rodičia mi to uchovali až do dnes. Často, keď mám deficit nápadov listujem si v tom, detské názory sú totiž často geniálnejšie než tie, ktoré razíme so vzdelaním a nadobudnutím nových informácií v neskoršom veku. Mojej rodine vďačím za všetk, čo mám, bola som nesmierne očakávané dieťa. Celá rodina vo mňa verí a zaujíma sa o to, čo robím, majú strach, ale nepochybujú o mňe.
V začiatkoch, kedy som bola len na základke a písala som na tú dobu úspešný módny blog, som u rodičov podporu necítila, prišlo im nebezpečné zverejňovať osobný život, len úboho ukazovať, čo mám na sebe. Verili v to, že dokážem viac. S ich pomocou som nastúpila na školu módneho oboru a môj blog pretransformovala na web, ktorý prezentuje moje kolekcie (www.vandajanda.com).
Prvý úspech, ktorý ocenili a buchli doma šampanské a dali mi kvety, bolo, keď vyšiel o mojej práci článok v jednom z najväčších sk/cz printových magazínoch. Mala som asi 14, neskôr som dostala vlastnú rubriku v inom printovom magazíne, to bol úspech, kedy moju “kariéru” začali brať vážne. Sú mojimi najväčšími kritikmi i fanúšikmi.
Kvôli povolaniu môjho tatina bola moja rodina od mala donútená sa v rámci Slovenska sťahovať. Som narodená v Košiciach, ale do prvej triedy som sa sťahovala do Bratislavy, neskôr späť na východ, na strednú zas do Bratislavy, kedy som však bývala s rodinou v Rakúsku. Chaos, ale mám plno priatelov, ktorým sa v detstve tento kolotoč odohrával s krajinami.
Som priateľská a milujem ľudí, takže s kamoškami som problém nemala, ale blog som si úprimne založila počas leta, kedy som bola v meste nová a nikoho tam nemala, tak som sa venovala písaniu. Vlastne tomu sťahovaniu za všetko vďačím. Pojem “polka z polky” na mojom instagrame figuroval kvôli pôvodu mojej rodiny z maminej strany, ktorá je z Varšavy. Varšavská babička má spolu s našimi aj vychovávala, keďže som s maminou aj ňou bývala v jednom dome. Mám ku Poľsku silný cit, všetky tradície si uchovávame a poľsky hovorím, ale hlavne viem spievať asi všetky folklórne poľské pesničky, keďže babička ma to v poľskom klube nútila spievať (smiech). Na každom karnevale som bola v poľskom kroji.
Modelingu som sa venovala asi od 13 rokov. Toto povolanie je však nesmierne náročné a je potrebné podľa mňa sa pre to narodiť. Mať nesmiernu disciplínu, vytrvalosť, priebojnosť, zároveň pokoru, byť v útlom veku samostatná. Pre mňa to nie je, nenávidím čakanie, nenávidím zbytočný stres. Spätne si myslím, že som ani modelkou nebola, omnoho viac práce, editoriálov a kampaní fotím teraz, keď ma nezastupuje agentúra a nemám ideálne miery, ale oslovujú ma ako celkový balík zovňajšku i charakteru s nejakou výslednou prácou mojej osoby.
Samozrejme, tento bod by šiel dosiahnuť aj v modelingovej sfére, ale pre mňa to asi nebolo reálne. Verím na to, že môj život je tak trochu niekam namierený z vyšších mocí (smiech), takže za každú skúsenosť som rada, ale nechcem o sebe ako o modelke hovoriť.
Či si viem predstaviť život v inej krajine? Áno! Viete, v mojom živote sa odohralo všetko tak trocha skoro. Momentálne sedím vo svojom vysnenom byte v historickom centre Prahy, na stole mám položenú kabelku, po ktorej som od mala túžila, prišla som práve zo školy, na ktorú som neverila, že sa dostanem, celý byt mám zahádzaný látkami a hotovými kúskami z mojej vlastnej značky! O tomto som pred pár rokmi iba snívala.
Som snílek, ale makám na tom, aby to iba u toho neskončilo. Vravím však najmä o materiálnych veciach, v ktorých nachádzam šťastie čoraz menej. Musím sa priznať, že čoraz častejšie pociťujem pocit nespokojnosti, kedysi som to slovo ani nepoznala. Mám niekedy pocit, že moje povolanie mne samotnej nedáva dostatočnú odozvu. Mohla by som to zhodiť na to, že slovenská a česká scéna nie je silne nákupčí a je tu málo možností, ale ja tu mám nesmierne množstvo kontaktov, priateľov. V Prahe sa mi pracuje skvele, stačí mi zdvihnúť telefón a mám, čo potrebujem.
Niekedy si však hovorím, že tá pohodlnosť mi už dlho nebude robiť dobre. Viem, že stresové a nekomfortné situácie človeka posunú najviac, preto nad odchodom uvažujem intenzívne. Mám rada dostať na hubu, mám rada ísť z nuly, pretože už sa vyvarujem chybám z minula, takže to bude už len lepšia cesta. Nechcem už presne plánovať a hovoriť definitívne, chcem mať otvorené oči aj počas cesty k môjmu cielu. Tie veci pomimo, ktoré k nám prídu, často pre honbu za vrcholom prehliadame a práve tie môžu byť pre nás kľúčové. Rozhodne však viem povedať, že smer, ktorým moju značku viesť chcem, je smer, ktorý bude nositeľa zaradzovať do skupiny ľudí raziacich určitú myšlienku, chcem, aby moje odevy niečo vyjadrovali, hovorili o postoji nositeľa na spoločnosť. Myslím, že keď dosiahnem toto aspoň v mojom kariérnom živote, budem sa cítiť spokojne.
Milujem to, čo robím, preto mám pocit, že nerobím nič. Nič z toho, čo robím, neberiem ako prácu. Pracujem ale stále, neviem zaspať bez toho, aby sa mi hlavou nepremietali nejaké nové vizuály, siluety. Pracujem vlastne aj keď spím, často sa mi snívajú veci, ktoré na druhý deň realizujem.
Najviac času momentálne dávam asi škole UMPRUM, venujem sa svojej značke VANDA JANDA, som múza MIRA SABA… u toho som mala vlastne svoj prvý seriózny styk s módou a to na stáži, kde som sa ku nemu dostala, mala som 16 rokov. Rok na to som prišla do Prahy na leto s tým, že som sa pohádala s rodinou a chcela som ukázať, že sa viem o seba sama finančne postarať.
Sedela som s Mirom na káve a vravela mu, že potrebujem seriózne prácu. Vedel, že hľadali niekoho na post u Diora na Parížskej ulici, na druhý deň som tam niesla životopis a obratom mi volali. Bolo som tak mladá, že neviem, či to môžem napísať a je to legálne (smiech). Práca, na ktorú som celkom pyšná, je fakt, že som písala vlastnú rubriku v tlačenom mesačníku. Myslím, že mám neskutočné resty v žurnalistike a tie splietania slov, ktoré mám zaužívané, sú nereálne, ale mala som čitatelky, ktoré to milovali, a tak som to milovala aj ja.
Moji rodičia nado mnou, ešte keď som bola v brušku, rozmýšlali vo veľkom. Dali mi preto meno Vanda a meno Ivica, aby som sa vedela rozhodnúť, čo mi viac vyhovuje. Zároveň už vtedy vymysleli skratku “VANDA JANDA”. Mám v sebe dve osoby, Vandu Ivicu Jandovú a VANDU JANDU, k rodine a priateľom prichádzam ako Vanda Ivica Jandová, na instagrame vystupujem ako VANDA JANDA. Tieto osoby žijú v harmónii, beriem to však ako určitú formu ochrany, robím si z toho srandu, strašne ma baví sa s vandou jandou hrať. Baví ma ten kontrast s akými očakávaniami ku mňe človek prichádza a čo mu ponúknem, milujem ten pocit prekvapenia. Život je sranda a určité divadlo.
Žijem vlastne ešte miliónkrát zaujímavejšie než na Instagrame, môj život je velká párty, ale mobil mám v kabelke, fotím si len vytvorenú realitu, ktorou sa obklopujem. Ale v príklade: napríklad som na párty, kde je nejaká superstar a má červené šaty, vyfotia nás a na fotke som ako tak pekná, i tak mi je to jedno, pretože mám instagram momentálne ladený trebárs do ružova a neskafrem si ho nejakou fotkou, radšej si vyfotím stôl s ružovou servítkou (smiech). Svet beriem vizuálne. Beriem ho ako párty, ktorá nemá koniec. Čím som však staršia uvedomujem si aj zodpovednosť, s ktorou ten číselný obnos prichádza. Mám absolutne skvelé fanúšičky, ktoré často zasahujú aj osobne do môjho života, často sú to staršie slečny či dámy než ja. Keď mám s nimi konfrontáciu a čoraz častejšie tak robím, nadobúdam pocit, že musím brať moje pôsobenie o trošku vážnejšie a snažím sa za sebou popri vizuálnej “slasti” nechať aj nejaký názor. Žijem vo veľkom kontraste, ale kontrast vytvára harmóniu.
