Nie každý z nás okúsi herecké remeslo, a preto sme vyspovedali Lukáša, aby nám priblížil jeho svet a porozprával aj o minulosti a budúcnosti.
Lukáš Frlajs je nám známy predovšetkým z populárneho kanálu na YouTube s názvom Zrebny & Frlajs. Avšak hrá aj v profesionálnych filmoch. Nás zaujímali aj veci z jeho mladších čias, a preto sme ho oslovili.
Ahoj Lukáš! Slovensko je síce malé, no aj tak nepozná každý každého. Môžeš sa v krátkosti na úvod predstaviť?
Ahojte REFRESHERisti! Volám sa Lukáš Frlajs. Momentálne v čase, kedy odpovedám na otázky, mám 26 rokov. Narodil som sa v nie veľkom, ani malom meste Martin. Ale v podstate, odkedy si pamätám veci, žijem v Bratislave. Pre tých, ktorí nevedia alebo si myslia, že som iba youtuber, tak poviem, že som srdcom hlavne herec a na tom sa nebude nič meniť, keďže sa danému povolaniu venujem od siedmich rokov. Dá sa povedať, že robím, čo ma baví, a preto je to aj môj koníček, takže si môžem sám so sebou tľapnúť (smiech).
Poďme pekne po poriadku, chronologicky. Narodil si sa v roku 1991, čo je pre dnešnú mládež doba veľmi dávna. Ako vyzerali prvé roky tvojho života?
Moje detstvo bolo vždy trošku odlišné od rovesníkov, pretože som mal iné záľuby a koníčky. Napríklad dabing. Decká sa chodili hrávať von, pozerať VHSky a tak ďalej. Nemôžem povedať, že ja nie, ale väčšinu času som trávil s rodičmi v robote. V dabingu s mamou a v rádiu s otcom.
Áno, je mi jasné, že teraz všetci na mňa ukážu prstom, že som protekčný. Ale vôbec to tak nie je. Rodičia ma nikdy do herectva netlačili, vedeli, čo obnáša. Ale bolo skvelé vidieť posledné pekné časy RTVS, keď sa v každom štúdiu nakrúcalo a dabovalo naraz. Všade na chodbách ľudia v kostýmoch a podobne.
Ale poďme späť. Myslím, že ako decku mi nič extra nechýbalo. Vedel som si vyplniť čas aj sám, keďže som vášnivý milovník Lega, a potom som sa hlavne hral na počítači. Na úplne starom, keď ešte ani Windows neexistoval. Odvtedy som pri ňom presedel roky (ako naši hovoria - “lepšie ako brať drogy”). Chodieval som každú sobotu do požičovne kaziet, keďže človek ich mohol vrátiť až v pondelok. Hrával som hokejbal a POGY na Račku - taký park v BA, kde nás bolo vtedy naozaj veľa. Jazdil s otcom na bicykli a pozeral, aké baby sú v meste. Zostalo mi to dodnes. Díky, tati (smiech). A chodil som do divadla. Keďže mama pracovala aj tam.
Čo základná škola? Hľadal si už počas povinnej školskej dochádzky miesto, kde by si sa raz chcel uplatniť?
Bolo to dosť cítiť vďaka dabingu na základnej škole, pretože som si už ako druhák/tretiak zarábal slušné peniažky. Išlo hlavne o to, že na základnej škole chcel byť každý futbalista, karatista, a len ja som sníval furt o niečom inom. Ale ešte som nebol rozhodnutý pre herectvo. Prišlo až neskôr.
Väčšie pochopenie pre moju osobu som zacítil až posledné dva roky na druhej základnej škole - ZŠ Matky Alexie, kde aj môj spolužiak, a veľmi dobrý kamarát, Jozef Benedik bol taktiež dabingové decko, takže spolužiaci ma nebrali ako niekoho divného. Celkovo posledné dva roky základky som si nesmierne užil. Aj by som povedal sex, drogy a rokenrol, aby to bolo zaujímavé, ale keďže išlo o cirkevnú školu, veci zostali len pri rokenrole a hraniu pinpongu na chodbe. V triede sa počúval rock, metal, Linkin Park atď... to mi zostalo dodnes.
Vzťahy som nejaké výrazné nemal, pretože som sa vedel zaľúbiť veľmi rýchlo. Samozrejme, osoby, ktoré som najviac vytrápil, boli učitelia, lebo škola a memorovanie hocičoho bolo pre mňa maximálnym utrpením. Dodnes nerozumiem, prečo som sa mal všetky tie blbosti učiť. Ale ak rozhovor číta nejaká pani učiteľka, tak ju pozdravujem a ďakujem za trpezlivosť. Nemali to ľahké. No a tu už som pomaličky začal cítiť, že raketový inžinier zo mňa nebude, a keďže som mal už aj nejaké divadelné role, rozhodol som sa, že skúsim konzervatórium v Bratislave.
V živote mladého človeka je výber strednej školy dôležitý. Ako si sa rozhodol ty?
Ako som povedal, už som mal za sebou roky dabingu, nejaké divadlo a ďalšie. Veľmi som sa chcel dostať na štátnu “konzervu”, ale cirkevná mala prijímačky o niečo skôr. Tak som išiel najprv tam, aj keď som ju bral ako zadné vrátka, keby ma nezobrali na štátne. No a nakoniec veci dopadli tak, že ma zobrali iba na štátne (smiech). Dá sa povedať, že inú možnosť ako konzervatórium som pre seba nevidel. Avšak veľa deciek, čo tam ide, si neuvedomuje, že nejde o bežnú školu.
Štúdium na konzervatóriu nie je pre veľa mladých Slovákov bežné. Ako vyzerá taká výučba oproti iným, „tradičnejším“ školám?
Presne tak. Bežné nie je, a preto varujem každého - pokiaľ tam idete “len tak” a naozaj to necítite, že sa tamojším veciam chcete venovať, tak si dávajte pozor, aby vám nezobralo roky života a choďte neskôr na VŠMU. Treba si uvedomiť, že každoročne vylezie zo škôl asi 50 hercov. Či konzervatóriá alebo vysoké školy, tak si sami povedzte, koľko z nich sa skutočne uchytí. Na konzerve funguje skôr vysokoškolský režim.
Máte spoločné a individuálne predmety. Tie spoločné sú klasiky ako jazyky, nejaká náuka o spoločnosti. Ako poznáte zo ZŠ, ale potom ide do tuhého. A teda herectvo, tanec moderný, klasický, trošku akrobatiky, neskor step, náuka o hudbe, pantomíma, rozbor drámy a podobné. Neskôr sú individuálne predmety zadeľujúce sa po dohode s učiteľom. Čiže spev, klavír, reč, umelecký prednes, vymenúval by som ešte dlho, keďže niektoré predmety sa časom striedajú.
Hlavný šok môže prísť, keď si uvedomíte, že škola je niekedy od 7-8 rána do dvadsiatej hodiny, okrem piatka, keď CPčkári cestujú. Pondelky bývajú interné koncerty, čo každý musí absolvovať. Niečo ako predpríprava pred komisiu na skúšku. Takže vy musíte recitovať, spievať či hrať na klavíri. Lenže pred celou školou. Takže som dosť trpel, keď som musel spievať. S prednesom som nemal problém, ten ma bavil (smiech). No a potom sú polročné skúšky, kde sa pred komisiou ukazuje nejaký úryvok z predstavenia, čo sa skúšalo za polrok, nejaké tance, spevy, hra na klavíry, reč, prednes atď.
A čo vysoká škola? Považuješ ju za dôležitú?
Osobne neviem posúdiť. Pri herectve je to individuálne. Vezmite si Roba Rotha. Má iba konzervu. Každopádne, niekto sa rozhodne pre herectvo neskôr a je preňho logické, že pôjde na VŠMU. Ja som vychodil iba strednú školu, pretože už pri nej som mal dosť hereckej roboty a našťastie jej mám dostatok doteraz.
Prejdime k tvojej hereckej kariére. Ako sa človek dostane k častokrát vytúženému povolaniu herca?
Prácou a s trochou šťastia, ale hlavne kontakty. A samozrejme, škola je skvelý pomocník, pretože sa dajú nazbierať cenné kontakty popri nej. Ja som napríklad aktívne chodil po konkurzoch a do rôznych agentúr. Potom ďalej som sa snažil kontaktovať režisérov z VŠMU, ktorí stále hľadali hercov do študentských filmov. Tam sa človek dokáže naučiť naozaj veľa. A keď už sa dostanete k nejakej hereckej práci, je dôležité nasávať čo najviac informácii od svojich starších kolegov.
Ako vyzerali tvoje prvé vystúpenia v seriáloch a filmoch?
Biedne. Myslím, že môj prvý seriál bol Mesto tieňov, Panelák atď. Klasiky, keď sa znova začínalo na Slovensku točiť. Nemal som nejak extra veľké postavy a ani som nebol herecky úžasný. Ale postupom času a prácou som tomu začal viac a viac rozumieť a nejaké role a seriály začali pribúdať. Ale tak je to asi u každého herca. Každý sa musí vymakať. To neznamená, že som TOP. Herectvo sa učí človek celý život.
Ktorý seriál/film, kde si sa objavil, považuješ za najobľúbenejší a prečo?
Keďže nakrúcam aktuálne Perinbabu 2, odpoveď si nechajme na ďalší rozhovor (smiech). Ale zatiaľ to bude asi Mesto tieňov, jedno z prvých točení. A čo sa filmu týka, aj keď som tam nejak výrazne nebol, ale pár dní som pobudol, tak Nedodržaný Sľub. Mal skvelú atmosféru a dobové filmy sú moje. Ale dá sa povedať, že každé točenie bolo niečím super. Hlavne ma baví na nakrúcaní to, že každý je nesmierne dôležitý a že ide o tímovú robotu.
Keď už sme pri tom, môžeš nám prezradiť nejaké pikošky z natáčaní?
Tejto otázky sa vždy bojím, lebo vždy na ne zabudnem. Ale už sa mi podarilo zaspať priamo cez ostrú. Točili sme seriál Gympel.tv a ležal som na lavici. Zobudil som sa až na šťuchanie do chrbta a nemé výrazy asi 30-členného štábu… Asi mi to pripomenulo školské časy (smiech). Potom možno ešte trošku bizarná spomienka, keď som točil v márnici, tak hneď vedľa boli boxy so skutočnými mŕtvolami. To bolo dosť divné.
Nezanevrel si ani na YouTube, kde ťa všetci pravidelní sledovatelia poznajú. Ako sa drží známy kanál Zrebny&Frlajs?
Kanál funguje skvele. Máme skvelých fanúšikov, ktorí nás ženú robiť ďalej. Snažíme sa pravidelne vydávať videá, plus sme začali robiť backstage videá, vlogy a rôzne iné kravinky na extra kanál. Ľudia a aj videnia neustále pribúdajú, nápadov máme kopec. Takže na koniec zďaleka nemyslíme. Máme super spolupráce so skvelými značkami, takže čo si môžeme viac priať, keď robíme, čo nás a divákov baví a ešte z toho vieme žiť?
Samozrejme by to nefungovalo bez absolútne famóznych ľudí zo štábu ako sú kameramani - Tomáš Mavrov, Martin Faragula, Andrej Kupka, Denis Mavrov. Zvukárov - Eso Smoliga, Viktor Kyselica, produkčných - Lubka Jozefová, Zuzka Točená, a Adrián Kutný. A samozrejme, nemôžem zabudnúť na Mateja Zrebného, Mojmíra Procházku, Miška Ferenca a podobne... Moju snúbenicu Barborku Vincúrovu, ktorá ma v tomto celom podporuje a aj nám vo videách hrá.
Plánujete ho posunúť aj „inde“ alebo chcete zostať pri vašej klasickej tvorbe?
Cítim, že sa posúvame neustále, či už veľkosťou a náročnejšou produkciou, tak aj tvorbou. Je to živý organizmus a naším snom je určite spraviť ucelenejší film. Ale uvidíme, čo nás čaká. Každopádne sa vždy tešíme novým veciam a novým spoluprácam.
Kde sa vidíš o 5 rokov?
Na veľkom kinoplátne. Aj mimo Slovenska :)
Čo by si chcel v blízkej budúcnosti dosiahnuť?
Dotočiť Perinbabu, nájsť Matejovi frajerku, znova rozbehnúť stream na Twitchi, dosiahnuť 500 000 odberov na YouTube a chcel by som byť vždy pripravený na životné výzvy!
Lebo mať rozhovor na Refresheri je zlééééééééé.
