Od konca 19. storočia dodnes vznikajú diela hodné zápisu do osnov filmových škôl. Poďme si spoločne zhrnúť ktoré a prečo.
Histórii kinematografie sa na našej stránke venujeme pravidelne, napríklad výberom toho najlepšieho z rôznych žánrov alebo jednotlivých desaťročí. Poďme sa však pre zmenu na niektoré dôležité filmy pozrieť trochu inak, okom študenta, či pedagóga filmovej školy. Ktoré legendárne diela vám s istotou premietnu na veľkom plátne kinosály Vysokej školy múzických umení v Bratislave? A nepochybne aj na každej kvalitnej filmovej univerzite po celom svete? Náš výber samozrejme nie je konečnou vzorkou toho, čo treba bezpodmienečne vidieť. V tomto článku dostane prednosť svetový film pred slovenským, resp. československým, ten si totiž zaslúži samostatný výber.
Zameriame sa na formálne a obsahové prvky konkrétnych diel, znamenajúce výrazný posun alebo inovácie v našom najobľúbenejšom umeleckom druhu. Prednosť dostanú staršie snímky, pretože práve v nich môžeme vysledovať "všetko to", z čoho čerpá súčasná kinematografia. Ak spomenieme Občana Kanea, neznamená to, že nepotrebujete vidieť nič iné od Orsona Wellesa. Znamená to však, že ak treba vybrať z jeho tvorby najvýznamnejší film, je to práve toto veľdielo. To isté platí aj pre Ejzenštejna, Godarda a mnohých ďalších velikánov svetového filmu. Na nasledujúcich riadkoch si povieme prečo.
Príjazd vlaku na nádražie v La Ciotat (L´Arrivée d´un Train á la Ciotat, Louis Lumiére, August Lumiére, 1895, Francúzsko)
Ben Kinsley prichádza koncom roku 1895 do istej parížskej miestnosti s niekoľkými stoličkami a spoločne s divákmi sa snaží pohybom tela uhnúť prichádzajúcemu vlaku. Ten však chvalabohu zastaví a začnú z neho vystupovať ľudia. Áno, Príjazd vlaku je film, ktorý sme videli všetci, a to dokonca v multiplexoch. Bol totiž súčasťou štylizovanej životopisnej snímky o Georgesovi Meliésovi Hugo a jeho veľký objav obrovského milovníka kinematografie Martina Scorseseho. A spoločne s vlakom sme videli aj raketu v jeho Ceste na Mesiac. V každom prípade, začiatok kinematografie je pripisovaný bratom Lumiérovcom a dátumu 27. december 1895. Škoda, že nemáme k dispozícii stroj času.
Intolerancia (Intolerance, Dawid W. Griffith, 1916, USA)
V súčasnosti tak obľúbené scenáristické mozaiky s viacerými prelínajúcimi sa dejmi nevymyslel A. G. Iňárittu a zachraňovať v poslednej chvíli nezačal James Bond. S týmito revolučnými myšlienkami a v podstate definitívnym zaraďením kinematografie medzi iné umenia prišiel v 10. rokoch minulého storočia americký režisér David W. Griffith. Možno však iba lepšie dokázal spropagovať to, čo už bolo pred ním vymyslené, dohadom nie je dodnes koniec. V každom prípade, podobné veľkolepé filmové divadlo, ako naprieč storočiami sa tiahnucu Intoleranciu, dovtedy nepriniesol nik. Vlastne iba samotný Griffith v kontroverznom Zrodení národa.
Krížnik Potemkin (Bronenosets Potyomkin, Sergej Ejzenštejn, 1925, Sovietsky zväz)
Macherom na montáž nebol iba Griffith, v ešte o niečo sofistikovanejšom podaní ju predviedli tvorcovia sovietskej montážnej školy v 20. rokoch. Medzi nimi kraľoval Sergej Ejzenštejn a medzi jeho dielami Krížnik Potemkin. Najlegendárnejšou sekvenciou (možno celej nemej kinematografie) sa stal masaker na Odeských schodoch. Režisér využil prešpekulovanú hru s časom, kedy sledujeme opakovane tie isté udalosti, ale z iného pohľadu. Filmový čas sa tak stáva dlhším ako čas reálny. Ejzenštejn mal rovnako rád aj asociatívnu montáž, ktorú najlepšie uplatnil v 10 dňoch, ktoré otriasli svetom. Keď vidíte páva, tvorca má na mysli ruskú namyslenú aristokraciu.
Andalúzsky pes (Un Chien Andalou, Luis Buňuel, 1929, Francúzsko)
Andalúzsky pes Luisa Buňuela a (toho) Salvadora Daliho síce nie je ani zďaleka prvý experimentálny film, bezpochyby je však najpopulárnejší. Už úvodná scéna patrí medzi najhrôzostrašnejšie výjavy histórie kinematografie. Sledujeme v nej rozrezanie ženského oka britvou. Buňuel nás tak pozýva do nového, snového paralelného sveta, plného nezrozumiteľných a iracionálnych výjavov a zložitých metafor. Dôležitá nie je realita, ale "logika sna". Ak vás tento experiment zaujme či zaujal, nenechajte si ujsť ani podobne ladené diela Mechanický balet alebo Mušla a kňaz. Film je totiž médium, v ktorom by sa nemali stavať fantázii žiadne hranice.
Občan Kane (Citizen Kane, Orson Welles, 1944, USA)
"Najlepší film všetkých čias" je pochopiteľne jeden z najcitovanejších exemplárov na filmových školách, ak vôbec nie ten najcitovanejší. Formálne nesmierne inovatívne dielo, až odvážny experiment na poli hraného naratívneho filmu. Welles ponúka v komlikovanej štruktúre subjektivizoaného rozprávania retrospektívnu rekonštrukciu osudov magnáta Kanea, jeho dvorný kameraman Greg Tolland zase do detailu premyslené zábery s veľkou hĺbkou poľa. Vidíme tak v obrazoch aj veci inokedy zámerne ukrývané. Pozor, ďalší dôležitý "Wellesov noir" Tretí muž nenakrútil on, ale Carol Reed. Povinnú študentskú jazdu Dotyk zla opäť samotný Welles. Aby bolo vo veci jasno...
Zlodeji Bicyklov (Ladri di Biciclette, Vittorio de Sica, 1948, Taliansko)
Taliansky neorealizmus spôsobil vo svete kinematografie šok. Sociálne drámy sme tu síce mali vždy, ale nikdy nie ako súčasť určitého hnutia. Medzi vlajkonosičov tohto smeru patria De Sicovi Zlodeji bicyklov. Dôležitá nie je schéma: príčina následok, čiže kauzalita, ale epizódnosť a rozvoľnenosť deja. Dielo je akousi detektívkou, kde ukradnutý bicykel nehľadá polícia, ale samotná obeť, chudobný otec rodiny spoločne so synom. De Sica a ďalší jeho kolegocia verne zobrazili povojnový stav zúboženej talianskej spoločnosti vo viacerých klasikách talianskeho neorealizmu, ako Rím, otvorené mesto (odohrávajúce sa koncom vojny), Milánsky zázrak alebo Európa 51.
The Music Room (Jalsaghar, Satyajit Ray, 1958, India)
Zrejme najvýznamnejší indický režisér všetkých čias Satyajit Ray sa preslávil predovšetkým sociálnou trilógiou o chlapcovi Apuovi. The Music Room ale dostáva na filmovej fakulte prednosť, možno preto, že nie je formálne a obsahovo podobný talianskemu neorealizmu. Príbeh bohatého šľachtica milujúceho hudbu je jedným z príkladov tzv. kinematografie tretieho sveta". Nachádzame v ňom odlišnosti aj paralely s európskym filmovým jazykom. Ide o muzikál, o historickú fresku typu Viscontiho Geparda a Ray sa tu rád vyjadruje v metaforách. Pavučiny na lustroch, topiaci sa hmyz v pohári alebo pavúk na obraze. Z tohto obdobia a ázijského prostredia nesmieme zabudnúť ani na Kurosawove diela, inovatívne prerozprávaný Rašomon alebo historickú adaptáciu Shakespeara Krvavý trón.
Popol a diamant (Popiól i Diament, Andrzej Wajda, 1958, Poľsko)
Jeden z najexemplárnejších príkladov prístupu Poľskej filmovej školy k realite a zároveň jeden z prvých vojnových filmov, deheroizujúcich vlastné postavy v druhej svetovej vojne. O tomto sme si v Československu mohli ešte pár rokov nechať iba zdať. Popol a diamant je zdrvujúcou sebareflexiou poľskej spoločnosti v podaní mladého Andrzeja Wajdy a mrazí dodnes. Taktiež aj sovietska kinematografia dokázala v rovnakom období predstaviť svetu prvotriedne, komornejšie diela o tomto konflikte, ako "povinné" Žeriavy tiahnu alebo Osud človeka. Wajda tu taktiež domácemu publiku predstavil prvú národom zbožňovanú hereckú superstar, Zbigniewa Cibulskeho.
Na konci s dychom (Á Bout de Souffle, Jean Luc Godard, 1960, Francúzsko)
Je dôležitejším filmom pre vznik francúzskej novej vlny Truffautov Nikto ma nemá rád, alebo Godardovo Na konci s dychom? Vzhľadom na rok vzniku asi ten prvý menovaný, Jean Luc bol ale predsa len experimentálnejším tvorcom a to sa naplno prejavuje aj v jeho debute. Tzv. jump cut, kedy vidíme v dvoch po sebe nasledujúcich záberoch tú istú polohu postavy, ale v inom prostredí, zámerné vynechávanie dôležitých dejotvorných scén, "zbytočné" dialógy dvoch milencov a odkazy na klasický Hollywood. Godard sa neskôr vydal aj na pole čistého nediváckeho experimentu, kým Truffaut sa naopak širšiemu publiku časom rád približoval.
8 1/2 (Federico Fellini, 1963, Taliansko)
Federico Fellini začínal, ako mnoho jeh kolegov, v hnutí talianskeho neorealizmu. Postupne sa však vypracoval na silného predstaviteľa európskeho autorského a artového filmu. Spoločne s Ingmarom Bergmanom, Michelangelom Antonionim alebo Andrejom Tarkovskim tak patrili k základným pilierom zlatého veku kontinentálneho filmu. Fellini sa v 8 1/2 snaží dostať do hlavy a duše režiséra Guida a prostredníctvom často subjektivizovaných záberov ich sprostredkovať aj divákovi. Ponúka filozofické úvahy o filme ako umení, komercii a spôsobu osobnej výpovede. Pri tom všetkom stíha ponúknuť aj svoje typické trademarky, ako záverečné "cirkusové" číslo, oslavu talianskych žien a Marcela Mastroianniho zo Sladkého života.
Bonus č.1:
Bezstarostná jazda (Easy Rider, Dennis Hopper, 1969, USA)
Dnes si už ťažko dokážeme predstaviť, že Hollywood bol v istom, pomerne krátkom období miestom umeleckej slobody a experimentovania. Toto obdobie nazývame Nový Hollywood a Bezstarostná jazda ho odštartovala. K slovu sa dostávali už od 50. rokov nezávislé spoločnosti a továreň na sny sa skutočne stala továrňou na sny. Z diela cítime aj dnes neuveriteľnú slobodu "hippie" časov a zároveň zadubenosť konvenčnej masy. Ťažko povedať, čo tu zostalo z pôvodného scenára, čo je improvizácia a kedy je ktorý herec skutočne pod vplyvom drog. Možno by to dnes nedokázali zodpovedať ani Hopper, Fonda a Nicholson. Bezstarostná jazda je manifestom svojej doby viac ako akýkoľvek iný film ľubovoľnej dekády.
Bonus č.2:
Krátke grotesky Charlieho Chaplina a Buster Keaton
Nielen "umením" sú filmové fakulty živé, občas vás radi zásobia aj škodoradostným humorom takého Charlieho Chaplina. On bol totiž dosť hajzlík, ako dokladujú filmy Chaplin tulákom, Chaplin sa vracia z flámu, Chaplin na pláži alebo Chaplin vo filmovom ateliéri (foto). A nehádzal iba torty do vážnych ksichtov. Pokiaľ máte radšej dlhometrážne grotesky, Buster Keaton sa na plátne VŠMU každý rok predstavuje ako Frigo na mašine.
