Pravdepodobne najlepšia FPS tejto generácie je hra, na ktorú nikdy nezabudnete.
Bethesda to nemá jednoduché. Po tomto roku takmer určite zmenia marketingovú stratégiu pozostávajúcu z hesla: "announce today, release tomorrow". Až na Fallout 3 sa im to absolútne nevypláca. Dishonored 2, jeho DLC, Prey, The Evil Within 2 a najnovšie aj Wolfenstein: The New Colossus. Všetky tieto hry majú jedného spoločného menovateľa: absenciu multiplayeru. Chýba niekomu z nás? Nie. Herný priemysel sa ale po kúsku mení a multiplayerové hry naberajú čoraz viac na sile. Bethesda pritom vydala len kvalitné hry s vysokými hodnoteniami, ktoré v predajoch zatiaľ prepadávajú a niektoré z nich sa len ťažko vyplatia/zaplatia. Je to smutné, no pravdepodobne to tak bude aj pri Wolfenstein: The New Colossus, ktorý dorazil 3 roky po vydaní The New Order.
Recenzovanie prebehlo na konzole PS4 Pro a všetky screeny pochádzajú z môjho hrania. Hru si môžete kúpiť v obchode Ciernydrak.sk
Nová generácia súboja B. J. Blazkowicza proti náckom odštartovala naozaj dobre, s rovnako zábavným a kvalitným datadiskom s nazi zombies. Na ohlásenie ďalšieho dielu sme si však museli chvíľu počkať. Keď sa tak však stalo, nadšením sme skákali. Ihneď nám totiž bolo oznámené, že sa pozrieme do USA okupovanom nemeckými vojskami, s nemeckou ideológiou a podobenstvom nacizmu. Neverím, že sa nájde niekto taký, komu by tento smer prekážal. Hra tak už pred vydaním kričala do sveta, že nás čaká niečo, čo sme ešte nikdy nezažili, zároveň však bolo hráčom jasné, že sa tu otvára veľký potenciál, ktorý nemusí byť naplnený. Ako to teda dopadlo?
V krátkosti vám môžem prezradiť, že The New Colossus je pre mňa najlepšou FPS akciou celej generácie s jedným z najpodarenejších a najvtipnejších singleplayerov. Ten obsahuje hneď niekoľko nezabudnuteľných pasáží/scén. Už teraz je jasné, že sa navždy zapíšu do nielen videoherných dejín. Nový Wolfenstein má totiž obrovský presah vyčnievajúci ďaleko za obzor metafor a zábavy.
Sčasti náhodou, sčasti chtiac odzrkadľuje súčasnú situáciu nielen v USA, kde sa po ulici prechádzajú neonacisti, ale aj celého sveta, o čom by sme my Slováci vedeli rozprávať. Politická angažovanosť však nebola v plánoch vývojárov v dobe, kedy na pokračovaní začali pracovať. V roku 2014 a ani v roku 2015 nemali tušenia, ako im súčasná situácia v USA nahrá do karát. Síce sa to oficiálne nikdy nedozvieme, ale bolo by naivné myslieť si, že to pri upravovaní scenára a zobrazenia niektorých scén nevyužili.
Ako iste viete, v The New Colossus pokračujeme v koži Williama Josepha Blazkowicza v lovení a zabíjani nacistov v snahe oslobodiť svet od ich zvrátenej ideológie a režimu. Otváranie lebiek "vyššej rasy" je tak na dennom poriadku, čo niektorým ľuďom v dnešnej spoločnosti nevonia. S úsmevom na tvári si teda predstavujem, ako sa asi tvária pri pár scénach, kedy vývojári jasne dávajú najavo, na ktorej strane stoja.
Z príbehu veľa vedieť skutočne nepotrebujete. Podstatné je, že ste útok na Deathshed compound prežili a aj naďalej bojujete za svet, kde by mohli všetci žiť ako rovnocenní ľudia. Spojíte sa pritom s novými postavami a členmi odboja v USA, kde sa odohráva väčšina hry. Dočkáte sa pár príbehových prekvapení a ako som spomínal, niektorých scén, ktoré pár (ne)historikov v Bystricu privedú na pokraj šialenstva a zúfalstva, o to viac si ich však užijete vy. Čo sa týka nových postáv, sadli mi všetky až na Afroameričanku Grace. Zvyšok osadenstva sa však postaralo o pár vtipných scén, s čím im dopomáha Fergus (teda ak ho necháte žiť) a jeho nový upgrade. Humor je neoddeliteľnou súčasťou tejto série a ja som veľmi rád, že na scenári si dali vývojári záležať omnoho viac než naposledy.
Príbeh ponúka nejaký ten zvrat, skvelé postavy, prekvapenia, snaží sa vyhýbať klišé a zaužívaným trendom, ponúkne pár originálnych pohľadov na spoločnosť ako takú. Dialógy sú zábavné, miestami hlboké a po celý čas v sebe uchovávajú jasný odkaz. Dôjde aj na emócie, WTF a wau momenty brané s nadhľadom. Singleplayerové hry nezomierajú. Možno ich bude menej, možno budú musieť viac bojovať, no ak budú nasledovať príklad Wolfensteina, ľudia ich aj naďalej budú milovať.
Práve dej, postavy, storytelling a potenciál ukázať a povedať hráčom niečo dôležité v nezabudnuteľnej forme je niečo, čo ponúkajú príbehy ako tento. Palec hore scenáristom a dizajnérom, Wolfenstein je nielen zábavné FPS. Oplýva jedným z najzaujímavejších a najdôležitejších singleplayerov túto generáciu celkovo, nielen vo svojom vlastnom žánri. Síce som si dokázal predstaviť vyťažiť viac z prostredia ovládanom Ku Klux klanom a taktiež nebol potenciál niektorých možností, ktoré USA okupované nacistami ponúka, nehádžem flintu do žita, keďže nás čaká ešte niekoľko príbehových DLC.
Chúďa zabudlo, kde sa narodil Hitler. Dôstojník napravo na to však nezabudol...
A ja už teraz viem, že sa znova budem pozerať na výklady obchodov a počúvať dialógy civilov, ako i vojakov, pretože pri prvej návšteve USA som strávil pol hodinu práve takýmito činnosťami. Vidieť nacistických Američanov a ich mestá ovplyvnené ich kultúrou a ideológiou bolo fascinujúce natoľko, že sa asi pustím do seriálu Man in the High Castle. level dizajnéri by si skutočne zaslúžili nejaké bonusy. Jednotlivé levely, či už miest zničených vojnou alebo nacizmom ako takým sú spracované do najmenšieho detailu a ponúkajú množstvo malých príbehov skrz novinové články či listy obyčajných ľudí.
Prostredia pôsobia živo a neopakujú sa, práve naopak. Vzhľadom na originalitu a kvalitu príbehu zo všetkých jeho hľadísk a level dizajnu je úplne pochopiteľné, prečo sme museli čakať celé tri roky. A veľmi rád si na takýto skvosť ďalšie tri roky počkám. Samozrejme, to by však po druhej časti muselo siahnuť viac hráčov, inak sa vývoj tretieho dielu neodklepne. A to bude jedna z najväčších katastrof súčasnej generácie.
A dopomáha tomu aj fakt, že sa to výborne hrá. Gameplay je približne rovnaký ako naposledy, s pár malými zmenami, ktoré ho okorenili. Nože vystriedali sekery, zabitie na blízko sú brutálnejšie a dual-wielding systém je zárukou obrovskej zábavy v štýle run’gun, takže zbesilého behania po sektore s pripravenými brokovnicami trhajúcimi náckov na kúsky. Problémom je, že hra vám to prakticky nedovoľuje, ak si nenastavíte najľahšiu obtiažnosť. Za tie roky som totiž zabudol, že Wolfenstein nie je jednoduchá hra. Casual hráči si pri výbere obtiažnosti dajú do úst cumlík, no skutočná výzva tkvie vo vyšších obtiažnostiach.
Problémom pritom nie je AI nepriateľov, ktorá je na nízkej úrovni (čakanie na nich v úzkych koridoroch či pri strategických miestach, odkiaľ vidíte na všetkých z diaľky, vyrieši väčšinu problémov). Problémom je sila ich útokov, respektíve príliš časté odoberanie života vo veľkej miere. Nestačíte zbierať brnenie a lekárničky, keď vás dokáže zabiť aj jeden nepriateľ skrývajúci sa za stĺpom. Musíte sa pripraviť na to, že nie vždy budete mať prehľad o ich krokoch a lokácii, keďže ich je častokrát veľa a prichádzajú z viacerých smerov. Kľúčom je stealth. Nedokážem si predstaviť, ako by bez neho niekto pokoril obtiažnosť Meine leben. Popravde, naozaj netuším, ako niekto zvládne na tejto obtiažnosti court room. Táto sekvencia je totiž totálne peklo a v porovnaní s predošlými úsekmi hry je akoby z inej hry. Prvý náznak občasnej nevyváženosti náročnosti je teda na svete, môžete si byť pritom istý, že ich bude viac.
Ja osobne som hru začal hrať na obtiažnosti Do or Die!, no pri jednej pasáži a 20 úmrtiach som bol nútený znížiť ju. Bohvie kedy by táto recenzia vznikla, ak by som tak neučinil. Lovci trofejí si pri tejto hre budú dozaista trhať vlasy, my ostatní sa slušne zabavíme a pokiaľ budeme mať chuť na skutočnú výzvu, bude nás tu čakať. Nemusíte sa však báť, že si hru neužijete kvôli zasekávaniu sa v náročných oblastiach. Vždy môžete skúsiť iný postup hrou, prípadne nižšiu obtiažnosť. Hra vás do ničoho nenúti, no jasne dáva najavo, že nie je pre bábiky a párkrát vám dá zabrať. Nikdy však neupadnete do stereotypu a budete sa baviť aj vtedy, kedy to bude nesmierne náročné. Možno by som ešte viac ocenil, keby vám hra nejakým spôsobom dala najavo, či by v danej situácii bolo lepšie zvoliť stealth alebo gun blazing. Pokiaľ párkrát nezomriete, neuvedomíte si, že v tejto obtiažnosti nebude rambo štýl najvhodnejším.
Keď sa primitívni členovia Ku Klux Klanu snažia ohromiť nacistického vojaka svojou nemčinou, no ten rýchlo zistí, s kým má čo dočinenia
A keď už som načal tie negatíva, nedá mi nespomenúť aj fakt, že hit systém nie je príliš výrazný a občas si vôbec nevšimnete, že do vás niekto strieľa a uberá vám zdravie. Signalizujú vám to maličké červené škrvny po bokoch obrazovky, ktoré ale nie je dobré vidieť. Počas prestreliek, kedy sa musíte súsetrediť na viacero nebezpečných cieľov si tieto mini signalizície nevšimnete takmer vôbec. Obrazovka vám "sčervená" až tesne pred smrťou, kedy s tým častokrát už nič nezmôžete. Ďalším negatívom sú pre mňa zbrane. Že ich je málo mi vôbec nevadilo (aj keď nejaká sniperka by sa hodila).
Práve naopak, dve z nich som počas celej hry nevyužil takmer vôbec. Na to, že mám "mini granátomet" som si spomenul až vo vedľajšej misií pri zabíjaní jedného z veliteľov v samostatných "District levels". Došli mi totiž náboje a spolu s "UZI typom automatickej zbrane" to bola jediná cesta, ako nezomrieť. Zatiaľ čo "UZI" je na vyšších obtiažnostiach nepraktická, zbytočná a neuveriteľne slabá zbraň, mini granátomet ničí všetko v dosahu a nie je to s ním až taká sranda. Slúži skôr pre väčšie ciele, avšak, pri nich veľmi ľahko zistíte, že laser na dobýjanie si s nimi poradi oveľa skôr.
Laserkraftwerk je pravdepodobnejšie najsilnejšia zbraň v hre. Bohužiaľ, je až príliš silná, keďže na jednu ranu zneškodní aj obrnených náckov, pričom len tri jej stačia na to, aby zničila gigantických robotích psov alebo obrovského robota s mínometom a plameňometom na blízko. S nabitým laserom v dobrej pozícií nemáte šancu zomrieť, nech proti vám stojí čokoľvek. A to je dosť nešťastné, keďže veľká časť z výzvy upadá, nehovoriac o tom, že sa druhý diel neoplýva žiadnym boss fightom. Niektoré pasáže sú extrémne náročné, no 1on1 boss fight skutočne nečakajte. V niektorých hrách nechýba, ale o Wolfensteinovi som ho proste čakal.
A aby sme ten výčet negatív dokončili, ostáva nám povedať si niečo o technickej stránke najnovšieho prírastku do veľkej rodiny Bethesda. Fakt, že som sa pri hraní tejto hry bál o svoju PS4 Pro, ktorá sa podľa hlasitosti ventilátorov zrejme pripravovala na vzlietnutie, budem radšej ignorovať. Nebol som však nadšený z vizuálu a fyziky ako takej. The New Colossus nie je titul, ktorý vás očarí svojím gragickým spracovaním a nie je na hardware náročný ani čo sa fyziky či rozlohy hry týka. Jediné pekné sú cutscény, aj keď nemôžeme hovoriť o viac než current gen štandarde. Ako veľké mínus to však nepovažujem.
Viem oceniť vizuál hry a prepracovaný engine, no ak ma má hra radšej odzbrojiť hrateľnosťou, príbehom a postavami, vyberám si práve to druhé. The New Colossus je však titul, ktorý zrejme mal vyjsť aj ne predošlú generáciu. Žiadny obrovský posun v porovnaní s The New Order sa tu totiž neudial. Prítomných bolo aj pár bugov, veľmi slabý deštrukčný model a ďalšie technické nedostatky. Nepríjemne ma prekvapila aj zmena tváre viacerých postáv. Fergusa som nespoznal, kým nezačal hovoriť a ani Seth či Anya sa na seba spred 3 rokov veľmi nepodobajú.
Takže, malé hrateľnostné nedostatky a slabšia technická stránka hry. To je jediné, čo môžem novému Wolfensteinovi vytknúť. Perfektná práca hercov a dabérov vyústila v skvelý voice acting, nadhľad a zmysel scenáristov a režiséra hry viedol k nezabudunteľným momentom v na pozadí úžasného príbehu a sympatických postáv. Neviem sa dočkať, kedy sa s nimi uvidíme znova. Zábavná hrateľnosť, kedy si môžete vybrať medzi jednoduchšou obtiažnosťou a následným behaním vo full rambo móde s dvomi brokovnicami v rukách alebo náročnejším stealth postupom, vás zamestná na mnoho hodín. Len príbeh samotný vám vydá na nejakých tých 12 hodín, no zdolanie všetkých vedľajších úloh a zabitie všetkých 16 nacistických veliteľov pridá mnoho ďalších hodín.
K veliteľom sa dostanete skrz odomykanie enigma kódov v zábavnej minihre. Síce sa nedostanete do nových lokácií, no zabíjanie náckov v tejto hre nikdy neomrzí, takže je to vítaný end-game obsah. Ten singleplayer by ale skutočne mohol byť o čosi dlhší. Minimálne tých 15 hodín nie je na čistokrvnú singleplayer hru bez multiplayer módu veľa, no radšej 12 vynikajúcich hodín ako viac, no s vatou a zbytočným naťahovaním.
Wolfenstein: The New Colossus nie je revolúciou v FPS žánri, rozhodne nie, čo sa hrateľnosti a herných mechanizmov týka. Hrá sa úžasne a neprestane vás baviť, no jeho pravé čaro tkvie v spoločenskom presahu, odvahe vývojárov, cutscénach, emóciách a príbehu ako takom. Kúpu tejto hry napríklad v obchode Čierny drak rozhodne nič neoľutujete, práve naopak, budete pišťať blahom. Machine Games vytvorili žánrový klenot a my dúfame, že na ďalší diel nebudeme musieť čakať tak dlho. Pravdepodobne však pôjde o cross-gen konzolový titul. Už teraz sa však radí medzi tie najočakávanejšie hry pod Slnkom. 9/10
