Predstavujeme ďalšiu päticu knižných adaptácií, ktoré sa nerodili práve jednoducho.
Mesiac sa s mesiacom zišiel, a tak vám prinášame sľúbené pokračovanie rebríčku o nesfilmovateľných knihách, ktoré to však napokon dopracovali aj na strieborné plátna. Dnes si opäť preklepneme ďalšiu päticu literárnych diel. Aj o nich sa totiž tvrdilo, že ich prevod do filmovej reči je, ak nie rovno nemožný, tak aspoň veľmi náročný a komplikovaný.
1. Klub bitkárov (réžia: David Fincher, 1999)
Dobre, v tomto so mnou môžete nesúhlasiť. Román Klub bitkárov od Chucka Palahniuka nie je dejovo zložitý, ale náročným ho v tomto prípade robí unikátny autorov štýl. Palahniuk totiž často v rámci jednej vety odkazuje na rôzne časti príbehu, prípadne odbieha k filozofickým úvahám, aby sa vzápätí vrátil s nejakým ostrým ironickým šľahom. Aj vďaka tomu má knižný Klub bitkárov neuveriteľnú dynamiku a správnu na*ratosť. Mohlo by sa zdať, že ide o chaotické dielo, ale Palahniuk aj napriek istej roztrieštenosti dokáže udržať súvislosť celku. V závere tak všetko do seba krásne zapadne. Z toho logicky vzniká problém: Ako podobnú knihu sfilmovať tak, aby nestratila nič zo svojej atmosféry a anarchistickej zbesilosti? Zároveň muselo ísť o snímku, ktorá by bola atraktívna aj pre masové diváctvo.
Spätne sa zdá až neuveriteľné, ako sa scenáristovi Jimovi Uhlsovi podarilo všetko dôležité z knižnej predlohy zachovať. Palahniuk svoj román vydal v roku 1996 a od začiatku bol štúdiami považovaný za kandidáta na sfilmovanie. Spočiatku sa uvažovalo, že scenár by mohol napísať Buck Henry (Absolvent), napokon však projekt pristál u spomínaného Uhlsa. Štúdio kontaktovalo na réžiu štyroch potenciálnych režisérov. Najväčším favoritom bol Peter Jackson, ten však mal mnoho práce so svojou hororovou komédiou The Frighteners. Pokus o angažovanie Bryana Singera a Dannyho Boylea tiež zlyhal. Až potom sa Klub bitkárov dostal k Davidovi Fincherovi, ktorý projekt následne doviedol do úspešného konca.
Vo svojej dobe sa Klub bitkárov stretol s polarizujúcimi recenziami. Mnohé snímku velebili a označili ju ako "Mechanický pomaranč 90. rokov", iní film opísali ako "odpudivý a nezodpovedný". Obávali sa totiž, že by mohol mladých mužov inšpirovať k násiliu (koniec-koncov, podobný osud sprevádzal aj Kubrickov Mechanický pomaranč). Fincherovi sa vyčítalo, že glorifikuje násilie a nihilizmus. Časom však Klub bitkárov získal ohromný kultový status a kritici ho dnes titulujú, ako "jeden z najoriginálnejších a myšlienkovo najpodnetnejších filmov roku 1999". Klub bitkárov sa neskôr stal pravidelným titulom uvádzaným v rôznych rebríčkoch TOP filmov všetkých čias. Samotný Palahniuk bol s adaptáciou spokojný, dokonca priznal, že filmový záver sa mu páčil oveľa viac, ako ten jeho knižný.
2. High-Rise (réžia: Ben Wheatley, 2015)
J. G. Ballard dodnes patrí k mimoriadne ceneným anglickým autorom. Najčastejšie je spájaný s tzv. Novou vlnou science-fiction. Tá sa vyznačovala výrazným literárnym experimentátorstvom (čo sa týka formy aj výstavby príbehu) a inšpirovala sa aj modernistickými technikami. Čierna dystopická groteska High-Rise bola pre producenta Jeremyho Thomasa vytúženým projektom. Román sa snažil dostať na plátno celé dekády. Od 70. rokov sa však s projektom skoro nepohlo a zdalo sa, že adaptáciu High-Rise nikdy neuvidíme. Veci sa začínali pomaly meniť až v roku 2009, kedy Thomas zohnal na spoluprácu scenáristu Richarda Stanleyho (Hardware) a režiséra Vincenza Nataliho (Kocka). Stanley sa pustil do scenára, pričom sa predlohou inšpiroval len voľne. Natalimu sa prvá verzia scenára páčila, ale všetky plány viedli do slepej uličky a projekt sa nepodarilo zrealizovať.
V roku 2013 sa však režisér Ben Wheatley začal zaujímať, kto vlastní práva na Ballardov román. Wheatley je podľa svojich slov veľkým Ballardovým fanúšikom a odjakživa si myslel, že by z High-Rise mohol byť skvelý film. Wheatley sa spojil s Thomasom, následne sa režisér a jeho manželka Amy Jump pustili do scenára. Cieľom bolo zachovať ducha predlohy a ostať jej tak verný, ako to len pôjde. Wheatleymu sa do hlavných úloh podarilo získať výborných hercov, ako Toma Hiddlestona, Jeremyho Ironsa, Lukea Evansa, Siennu Miller či Elisabeth Moss. High-Rise si odbil slávnostnú premiéru 13. septembra (září) 2015 na festivale v Toronte.
Reakcie kritikov boli veľmi rozporuplné, hoci prevládali spokojnejšie recenzie. Podľa kritík ide o zábavnú a znepokojivú čiernu komédiu, mnohí snímku dokonca označili za majstrovské dielo. Medzi divákmi však High-Rise príliš úspešný nebol, na Rotten Tomatoes mu udelili 36% s priemerným ratingom 2.8 a kritizovali ho, ako zmätočný, do seba zahľadený bordel, kde nič nedáva zmysel. Najlepšie zrejme bude, ak si názor urobíte sami.
3. Americké psycho (réžia: Mary Harron, 2000)
Kontroverzný román Breta Eastona Ellisa bol pre tvorcov skutočnou výzvou. Obsiahla kniha rozpráva príbeh bohatého finančníka a sadistického sériového vraha Patricka Batemana (vo filme Christian Bale) uväzneného v chladnom svete konzumu. Celý čas sa pohybujeme v Batemanových myšlienkach, vidíme okolie jeho očami. Najväčším problémom však boli mimoriadne explicitné popisy násilia a sexuálnych scén. Svojho času mal Ellis vôbec problém nájsť pre román vydavateľa. Čitatelia neboli ušetrení podrobných scén mučenia, vrážd, znásilnenia, kanibalizmu či nekrofílie. Kniha vyšla v roku 1991 a spôsobila ohromný poprask. Podľa niektorých kritikov išlo o zvrátenú a nechutnú pornografiu, mnohí recenzenti však poukazovali, že je nutné Americké psycho vnímať ako zámerne prehnanú a hyperbolickú satiru, ktorá kritizuje konzumnú spoločnosť, vykorenenosť človeka a prázdnotu medziľudských vzťahov bez empatie či citu. Ako ale podobnú knihu dostať na plátno bez toho, aby sa diváci nepozvracali? Neľahkej úlohy sa chceli chopiť David Cronenberg aj Oliver Stone. O rolu Patricka Batemana mali záujem Johnny Depp, Leonardo DiCaprio či Edward Norton.
Napokon však projekt pristál u režisérky Mary Harron. Hlavnú úlohu stvárnil spomínaný Bale, vedľajšie roly si strihli Reese Whiterspoon, Jared Leto či Willem Dafoe. Pokiaľ by sme snímku porovnali s predlohou, tak je evidentné, že sa filmári držali pomerne na uzde. Americké psycho ale aj tak vyfasovalo najprísnejší rating NC-17. Pri uvedení sa opäť objavili námietky týkajúce sa násilia (hoci tvorcovia množstvo scén výrazne zjemnili a upravili), snímka si však odniesla viac-menej pozitívne recenzie a stala sa aj finančne úspešnou. Samotný Bret Easton Ellis mal ohľadom adaptácie zmiešané pocity. „Ten film bol okej,“ vyhlásil. „Len si proste nemyslím, že musel vzniknúť.“
4. Cosmopolis (réžia: David Cronenberg, 2012)
Pokračujeme Cosmopolisom, snímkou, ktorá zdieľa určité paralely s Americkým psychom. Román Dona DeLilla síce neobsahuje žiadne prehnané násilné scény, rovnako však kritizuje odcudzený svet boháčov, kapitalizmus a mnohé prvky súčasnej spoločnosti. Prakticky celá kniha sa odohráva v luxusnej limuzíne mladého finančníka Erica Packera (vo filme Robert Pattinson). Dialógom nechýba filozofická hĺbka a náročnosť. Celá Packerova cesta je vlastne symbolickou odyseou postupného rozkladu a pádu až na dno. Don DeLillo je síce v americkej literatúre veľký pojem, ale jeho kniha si musela počkať až na Davida Cronenberga.
Ten ostal duchu predlohy veľmi verný, dá sa povedať, že filmový Cosmopolis je skutočne podrobnou a vernou adaptáciou. Pôvodne sa do hlavnej úlohy počítalo s Colinom Farrellom, v Cosmopolise si mala zahrať aj Marion Cotillard, ale kvôli iným projektom napokon účasť odriekla. Snímka si odbila premiéru na festivale v Cannes, kde súťažila v hlavnej kategórii. Kritické reakcie boli väčšinou pozitívne, ale snímka bola finančným prepadákom (pri rozpočte 20.5 milióna dokázala na box office utŕžiť len skromných 6 miliónov). Rovnako sa potvrdili aj fakty o nediváckosti projektu. Cosmopolisu diváci udelili na Rotten Tomatoes tristných 31%. Vytýkali mu nenápaditosť, neatmosférickosť a monotónnosť. Pravdou ale ostáva, že Cosmopolis si vyslúžil aj niekoľko ocenení a časopis Sight & Sound ho zaradil na ôsme miesto najlepších filmov roku 2012.
5. Duna (réžia: David Lynch, 1984)
Románová Duna od Franka Herberta patrí k tým dielam, ktoré spôsobili vo svojom žánri doslova revolúciu. Viac než 600 stranový epos sa do hĺbky zaoberal mnohými vážnymi témami: náboženstvom, resp. mesianizmom, enviromentalizmom či ekologickými problémami. V mnohom tiež zrkadlil politickú situáciu svojej doby. Herbert vytvoril košatý a mimoriadne náročný príbeh, kde do detailov popísal sociologické, etnologické či geologické podrobnosti svojho sveta. Aj vďaka tomu bola Duna často považovaná za nesfilmovateľnú knihu, hoci túžba producentov dostať príbeh na plátno, bola veľká.
Pôvodne chcel snímku natočiť Alejandro Jodorowsky, známy svojimi surreálnymi dielami, ako El Topo či Svätá hora. Jodorowsky plánoval nakrútiť neuveriteľný 10 hodinový celovečerák a pri práci mu pomáhali také umelecké esá, ako Salvador Dalí, H. R. Giger či Jean "Moebius" Giraud. Celý pokus o realizáciu tohto odvážneho zámeru mapuje aj zaujímavý dokument Jodorowsky's Dune. Jodorowsky však musel z finančných dôvodov projekt zanechať. Vtedy sa do hry dostal David Lynch. Po úspechu predchádzajúcej biografickej drámy Sloní muž dostal Lynch dôveru a mohol si vybrať hneď z dvoch projektov. Jedným bola Duna a druhým réžia Star Wars: Návrat Jediho, ktorú mu ponúkol sám George Lucas. Vybral si Dunu a v roku 1981 začali prvé prípravy. Scenár sa niekoľkokrát prepisoval, úplne prvá verzia údajne obsahovala materiál na štvorhodinový celovečerák. Po tretej verzii Lyncha opustili jeho spolupracovníci Eric Bergren a Christopher De Vore, takže režisér ostal na prácu sám. Scenár sa napokon podarilo dať dokopy až na siedmy pokus.
Samotná snímka vstúpila do kín v roku 1984. Prijatie však bolo mimoriadne negatívne a išlo aj o veľké finančné sklamanie. Kritik Roger Ebert dokonca Lynchove dielo ovenčil prívlastkom "najhorší film roku". Samotný režisér sa vyjadril, že si je chýb veľmi dobre vedomý a Dunu považuje za svoje najslabšie dielo, hoci, ako dodáva, stále obsahuje momenty, ktoré sa mu páčia. „Nikdy som Dunu úplne neovládol,“ poznamenal neskôr. „George Lucas ma varoval. Vravel, že Dunu nie je možné sfilmovať. Mal pravdu.“ Frank Herbert sa však režiséra zastal a tvrdil, že snímku si užil. Pochválil najmä jej vizuálnu dokonalosť a dialógy. Celkovo je však Duna dodnes vnímaná ako nie príliš funkčné sci-fi, hoci súčasná kritika je vo svojich súdoch predsa len miernejšia. Zaujímavú myšlienku vyslovil kritik Claudius Seidl: „Duna napokon jedného dňa vojde do dejín filmu: ako nedocenené majstrovské dielo, ktoré geniálne stroskotalo.“ Herbertova kniha sa dočkala adaptácie aj v roku 2000 v podobe televíznej minisérie. Na strieborné plátno sa ju opätovne pokúsi dostať jeden z najlepších režisérov súčasnosti Denis Villeneuve.
