Mexický režisér je späť s oslavou lásky a nádeje.
Guillermo del Toro sa oficiálne vracia do vrcholnej formy a svojou najnovšou snímkou, The Shape of Water, nám na plátna kín prináša očarujúcu, excentrickú a naskrz nádhernú víziu lásky a nádeje. Jeho projekt dýcha umenie, optimizmus a zmyselnosť každým pórom svojho pomyselného tela a pôjde pravdepodobne o jeden z najlepších kino zážitkov aktuálneho roka. V neposlednom rade ponúka absolútne jednoduché a priamočiare rozprávanie fungujúce ako dokonalý liek na frustráciu z často prázdnych snáh o komplikovanie záležitostí, ktoré trápia mnohé počiny posledných mesiacov a rokov. Zo sľubovanej fantasy sa vykľula prekvapivo klasická (v tom najlepšom zmysle slova) love story oblečená v kabáte dospelej rozprávky o opustených a nepochopených dušiach.
Ostatne, del Torove príbehy boli vždy oslavou nádeje pre outsiderov či ľudí, ktorí nikdy nepocítili, aké to je niekam patriť. Okolo podobných postáv sa točí aj príbeh The Shape of Water. Od ústrednej nemej upratovačky (stvárnenej skvelo hrajúcou Sally Hawkins), cez jej postaršieho homosexuálneho suseda, ktorý nevie nájsť úspech v profesionálnom ani osobnom živote, až po čudesnú vodnú bytosť uväznenú v utajenom výskumnom centre. Príbeh sa pre handicap hlavnej postavy nemôže vo väčšine kľúčových momentov opierať o dialóg, čo mu paradoxne dovolilo nájsť pevnejšiu pôdu pod nohami. Práve tento detail umožnil režisérovi popustiť uzdu kreativite novým smerom a v spolupráci s odzbrojujúcimi hudobnými motívmi Alexandre Desplata nám dosť možno doručil svoj najlepší film od Pan's Labyrinth.
Snímka dáva svoje tematické zámery na známosť od samotného začiatku, keď otvorí pohľadom na byt v americkom Baltimore, ktorý je kompletne pod vodou, pričom sme sprevádzaní voice-overom Richarda Jenkinsa. Tento zasnený pohľad je vhodným štartom pre príbeh, ktorý počas celého trvania akoby nikdy úplne nepatril do tohto sveta. Dokonca ani v momentoch, keď sledujeme každodenú rutinu hlavnej protagonistky Elizy. Osamelú a nemú Elizu doprevádzame jej každodennými rituálmi, zobrazenými romantizovaným, no zároveň dospelým spôsobom. Deň za dňom ju vidíme vstať, pripraviť raňajky, pomáhať svojmu dobráckemu susedovi, masturbovať vo vani a pracovať. Ako už avizovali trailery, jej rutinný život naruší objavenie tajomnej bytosti uväznenej v spomínanom výskumnom centre. Eliza však pri stretnutí onej bytosti nevidí šupinaté, modré monštrum, ale spriaznenú dušu, ktorá s ňou zdieľa nielen ticho, ale aj pocit zavrhnutia, jazvy po násilí a záľubu v jazzovej hudbe Bennyho Goodmana. Áno, film je postavený na klasických, niekto by mohol povedať až klišé motívoch lásky medzi dvomi stvoreniami, ktoré k sebe podľa konvencií spoločnosti nepatria. Ak vám je tento príbeh povedomý, vedzte, že Guillermo del Toro do určitej miery skutočne stvoril svoju vlastnú Krásku a zviera. V tomto prípade sa však rozprávanie neštíti skúmania fyzickej stránky tejto lásky a pravidelným prísunom grafického násilia nám pripomína, že nejde o rozprávku pre deti (koniec-koncov, ide o nekompromisné R-ko).
V snahe zachrániť toho, ktorého v amazonskom pralese kedysi uctievali ako boha, sa Eliza spolu s priateľkou Zeldou (Octavia Spencer), Gilesom (Jenkins) a doktorom Hoffstetlerom (Michael Stuhlbarg) pokúsia vymyslieť únos priamo z vládneho komplexu. Na druhej strane barikády však stojí nemilosrdný plukovník Strickland. Toho si Michael Shannon vychutnal s gráciou jemu vlastnou a na plátno nám priniesol čistokrvného záporáka, ktorého budete úprimne nenávidieť. Jeho slizká a hrubá povaha v del Torovom podaní reprezentuje krutú rétoriku vlády, zaujímajúcej sa viac o zničenie toho, čo nepoznáme, ako o snahu porozumieť. Do hry sa zamiešajú aj Rusi (pochopiteľne sa nachádzame v období studenej vojny), no ich zámery sú podobne nízke. To stavia tajného agenta Dimitriho, oddaného vede, pred neľahkú voľbu medzi lojalitou k svojej vlasti a urobením toho, čo je správne aj za cenu hrozivých následkov.
Nádherným spôsobom staro-módny príbeh idealizujúci a zjednodušujúci pomyselný súboj dobra a zla mohol byť ľahko podaný ako rodinné dobrodružstvo. Namiesto toho si snímka zvolila úprimný a otvorený postoj k sexualite, dávajúci Elize čulú živočíšnu stránku, ktorá funguje ako protiváha k poetickosti jej postavy ako takej. Del Toro, podobne ako kedysi Peter Jackson, umne balansuje na hranici klišé, pričom sa mu drvivú väčinu času darí ostať na správnej strane rovnice. Po vizuálnej stránke je snímka špičkovým remeslom s prímesou autorskej vízie, akú by ste od del Tora čakali. Hra s farbami, témami (z ktorých hlavnou je samota, objavujúca sa počas celého filmu) či oku (a uchu) filmového diváka nevýslovne lahodiacimi match-cuts medzi pozoruhodne veľkým množstvom scén. To sú len niektoré z pozitívnych prvkov pomáhajúcich relatívne nudne znejúcej premise dosiahnuť nevídanú úroveň.
The Shape of Water je filmárskym triumfom takmer po každej stránke, nevynímajúc kostýmy, skvostný production design, strih, réžiu či herecké výkony. Ťažko hľadať, čo by sa mu po technickej stránke dalo vytknúť a bude záležať najmä na vašej otvorenosti prijať a nespochybňovať onu romantizovanú premisu, na ktorej stojí. Ak tak učiníte, je pravdepodobné, že vás atmosféra del Torovej snímky načisto pohltí a doprajete si naskz úprimný a nádherný kino zážitok plný úsmevných malých detailov, akým je aj umiestnenie Elizinho bytu. Ten sa nachádza nad prázdnotou zívajúcou kinosálou večne premietajúcou staré biblické eposy pre publikum pozostávajúce z menej ako desiatky návštevníkov. Deprimovaný majiteľ predpovedá skorý koniec kín ako takých, keďže pomyselný trón má prevziať televízia - žmurknutie na súčasnú rétoriku mnohých, ktorí vidia zánik kinofilmov v príchode éry Netflixu. Kino-produkcia však aj 5 dekád po príbehu The Shape of Water stojí pevne na nohách a pokiaľ budú filmári ako Guillermo del Toro ďalej produkovať snímky dýchajúce životom, nadšením a láskou pre film, sály sa búdú aj naďalej zapĺňať a strieborné plátno ostane vrcholnou platformou kinematografie. (8.5/10)
(Poznámka: Film premiéroval na festivale v Benátkach a celosvetový release ho čaká 8. decembra 2017)
