Pripravili sme si pre vás rozsiahly rozhovor s našou najobľúbenejšou slovenskou umelkyňou, ktorej tvorba vás okamžite chytí za srdce.
Rozhovorov s talentovanými umelcami pochádzajúcimi zo Slovenska už máme na konte desiatky a teší nás, že sme stále ani zďaleka nemali možnosť predstaviť vám všetkých, ktorí si to zaslúžia. Postupne sa nám to však hádam podarí a pokračovať budeme aj dnes.
Pripravili sme si pre vás rozhovor s človekom, vďaka ktorému som ešte v prvej polovici roka 2014 dospel k záveru, že Refresher musí podporovať domácich umelcov, a to najviac, ako to pôjde. Zaslúžia si to a ich tvorba veľmi často dosahuje svetovú kvalitu.
Presne to platí aj v prípade Katky Prídavkovej, ktorá nám teraz bude mať možnosť vyrozprávať svoj príbeh od úplných začiatkov až po súčasnosť. Za sebou má množstvo úspechov a hlavne tvorbu, na ktorú sa jednoducho nedá vynadívať.
Do pozornosti ešte dávame aj Katkinu oficiálnu stránku pridavkova.com a tiež facebook a instagram.
Ahoj, Katka. Prezraď nám, kedy a ako si sa dostala k umeniu?
Ahoj, Viktor! Na úvod zdravím všetkých, ktorí klikli na tento článok:).
Časovo sa to nedá ohraničiť, no pri tejto otázke sa mi vybaví taká tá škôlková vôňa voskoviek. Aktívne maľovať, jeho učeniu a podrobnejšej analýze som sa začala venovať vo veku 14 rokov, kedy som sa rozhodla študovať v Ružomberku na škole úžitkového výtvarníctva. Bolo to doslova vhodné podhubie na získanie a vyvíjanie zručností, ktoré som takmer vôbec nemala.
Už v 15tich rokoch to nabralo vážnejšie obrátky - vedela som, čo chcem, vyvíjala som na seba nátlak, vzhľadom na to, že som stále chcela napredovať v kresbe a maľbe...viete, nie som som taký ten talent od "prírody". Fantáziu som mala veľkú, avšak jej pretavenie do vizuálnej a fyzickej podoby bolo,a stále je neľahké.
Keď som mala 16, tak som si začala tvorbou privyrábať, aby som pokryla materiály a iné výdavky popri škole. Dostupnosť nových materiálov ma motivovala ešte viac k práci, vďaka tomu som začala s presahmi i do iných techník.
Predpokladám, že si sa štúdiu umenia venovala aj naďalej.
Áno. Potom nasledovalo päťročné štúdium na Akadémií umení v Banskej Bystrici na katedre maľby. Akoby som nemala málo, popri vysokoškolskému drilovaniu som sa rozhodla pre Erasmus študijný pobyt v Palma de Mallorce na Akadémii dizajnu. Tu som sa dostala k práci s keramikou, šperkom, grafickými technikami a k architektonickým modelom.
Študiný pobyt som následne zaklincovala niekoľkomesačnou stážou umeleckého zamerania tiež v Palme. Je skvelé, že univerzity na Slovensku podporujú študentov i v tomto smere, bola by škoda sa toho nechytiť, hlavne ako študent, kedy moc tých peniažkov nie je.
K umeniu sa v podstate ešte stále dostávam, štúdia a predovšetkým samoštúdia nikdy nie je dosť.
Podľa môjho názoru sú Slováci voči domácej umeleckej tvorbe dosť skeptickí. Keď to porovnám napríklad s Prahou, kde vidím obyčajných ľudí cestou z práce kupovať si u pouličného umelca jeho tvorbu, vždy si poviem, že toto sa na Slovensku len tak nevidí. Sú teda v iných krajinách ľudia viac umeniu otvorení?
Vizuálne umenie má jednu skvelú výhodu. A to tú, že pri pohľade naň dokáže v človeku vyvolať určité emocie, zaujať ho a niekedy natoľko, že ho musia vlastniť. Tak to je i na Slovensku, ľudia sú umeniu otvorení a ked nejaký obraz chú, tak si ho kúpia. Niekto to berie ako dobrú investíciu a iný zasa ako zbytočnosť. A tak je to takmer všade, kde som bola.
Ako s odstupom času hodnotíš svoj pobyt v Španielsku? Dokáže človeka pôsobenie v inej krajine posunúť ďalej?
Hodnotím ho veľmi pozitívne. Samozrejme, že dokáže posunúť, no veľa záleží od vlastného postoja. Bolo to pre mňa obdobie niečoho úplne nového - v práci a osobnom rozvoji ma to veľmi motivovalo. Ovplyvnilo to celkový smer mojej tvorby -vlastne, tu na Malorke som začala tvoriť prvé miniatúry, ku ktorým som sa dostala na architektonickom dizajne.
Zahraničie veľa dáva, no i veľa berie. Skúša ťa, čoho všetkého sa dokážeš vzdať a i prijať. Nemyslím materiálne veci... ide skôr o pocity a uvedomienie si určitých hodnôt. Človeka naučí hlavne nezávislosti, pokore a porozumeniu a taktiež tomu, že ten kto ťa najviac pozná, si ty sám a že mať strach sám zo seba je fajn.
Ak by si mala porovnať štýl a kvalitu výučby na tamojšej a tej slovenskej škole, ktorá sa ti pozdáva viac?
Kvalita výučby mi veľmi vyhovovala, hodiny boli uvoľnené a niesli sa v pozitívnom duchu. V skratke to bolo to ako na každej škole - dá toľko, koľko chceš z nej "vyťažiť". Ked niekto povie, že mu sškola nič nedala, je to viac o ňom ako danej inštitúcii.
Hlavný rozdiel som vnímala v tom, že šlo skôr o remeselnú školu - študovala som šperk, grafické techniky, keramiku, modelovanie z dreva v odbore architektúra. Tu zvykol vizuál a funkčnosť prevládať nad konceptuálnou stránkou - dielo mohlo fungovať i "osamote", len ako dizajnový, pekný predmet. Na akadémii umení bolo dielo postavené na myšlienke a vizuál bol s ním silno spätý - šlo o dve neoddeliteľné zložky.
Nemôžem však povedať, ktorá výučba bola kvalitnejšia, obe mi ponúkli vysoké spektrum novopoznaného.
Dokázala by si v krátkosti charakterizovať svoju tvorbu?
Ak by som ju mala charakterizovať naozaj len pár slovami, povedala by som: surreálna s prvkami streetartu, s osobnou symbolikou a po vizuálnej stránke ľahko zapamätateľná.
A jedinečná. Kde hľadáš inšpiráciu?
Ďakujem za doplnenie! :)
Je to predovšetkým realita, ktorou som obklopená. Vnímam ju cez akýsi"filter". Je to krásna spolupráca zraku a mysle. V mysli si spracovávam vizuálne obrazy, rozostrené myšlienky, a tie následne transformujem do námetov. Obrazy a sochy, ktoré vytváram, sú karikatúrou skutočného, videného. Vlastne všetko, čo vidíte v mojej tvorbe, má pôvod z reálneho priestoru, jeho tvaru, pocitov z neho.
Rada sa hrám s vnímaním a cítením novo poznaného priestoru, ktorý sa často zrkadlí v obrazoch a i 3D objektoch. Zaoberám sa fenoménom bytia – tým, čo je to priestor, dom a pojmom „genius loci“ (duch miesta). Inšpirujem sa mestom, ulicou a ich celkovou stavbou. Zaujímam sa i o jednotlivé architektonické objekty – od primitívnej architektúry cez pompézne gotické katedrály až po industriálne monštrá, ktoré ma asi snáď nikdy neprestanú udivovať.
V podstate by sa dalo povedať, že portrétujem mesto. Je to ako s karikatúrou, všímate si črty tváre a zameriavate sa na niečo, čo je charakteristické a vystihujúce pre danú osobu. Každá budova má svoju pokožku, svoj farebný tón, oči, charakter. Kladiem dôraz na pre niekoho nie zaujímavé detaily, ako sú elektrické rozvody, staré omietky, rozpadnuté komíny a pod., ktoré sú následne na obraze postavené do roly elementu, kde sa im venuje patričná pozornosť.
Hľadám, pozorujem, veľa fotografujem a zakresľujem. Každé miesto má určité vibrácie.
Takže sa dá povedať, že architektúra ako taká zohráva v tvojej tvorbe tiež určitú rolu?
Áno, dokonca jednu z najhlavnejších :) Dom ako objekt, "schránka", ktorého sme súčasťou celý život a kde sa odohráva veľká časť životných príbehov. My ľudia sme schránkami našich duší a dom je zasa schránkou pre nás ľudí. Je to pre mňa dokonalým prepojením prepojenie fyzického a spiritualného.
Vedela by si vymenovať pár stavieb, ktorých dopad môžeme sledovať v tvojej tvorbe? Prípadne, máš aj nejaké obľúbené architektonické skvosty?
Je to väčšinou architektúra španielských a talianských uličiek, ktoré pôsobia až dojmom "škár", sú úzke a svetlo sa doslova nimi prerezáva. Ak by som mala menovať konkrétnejšie tak mám rada architektúru z obdobia secesie a to hlavne od Gaudího a Victoria Hortu, potom Hundertwassera... Najobľúbenejšia je Sagrada Familia od Gaudiho, White Temple v Thajsku (ktorý je už bohužiaľ zdevastovaný). V budúcnosti chem svoju pozornosť upriamiť i na slovenskú architektúru, pretože tá je vzácna svojou rôznorodosťou a tvároslovím. Poklady sú všade naokolo.
Máš aj nejaký vzor, ktorý ťa pri tvojej umeleckej ceste ovplyvnil?
V ranej tvorbe to bol surrealizmus, fascinácia predovšetkým jeho ideologiou a poetickosťou. Autorov je viac, obdivujem grotesku v dielach od H. Boscha, P. Brueghela, prchavosť a premennosť farieb v dielach raného impresionizmu, elegantnú líniu figúr od Egona Schieleho, štruktúrálne masy farieb v tvorbe Luciana Freuda. Zo slovenskej scény je to Erik Šille, Fero Lipták, Marek Ormandík. Taktiež súčasná scéna streetartu a ilustrácie mená ako Dulk, Etam Cru, AndrewHem, Malakkai, Herakut, Aryz, Pollynor, Frannerd...
Ktoré, pokojne aj tvoje dielo považuješ za svoje najobľúbenejšie a prečo?
Výhradne obľúbené dielo nemám, no ak by som si mala vybrať je to Tryptich od Hieronymuscha Boscha-Záhrada pozemských rozkoší zachytávajúca pokušenie života. Zaujal ma námetom, kompozíciou, organizovaným „chaosom“, chronológiou námetu a v neposlednom rade bizarnosťou...vlastne ma očaril všetkým.
Vystavuješ/predávaš svoje diela? Kde by sme ich mohli nájsť?
V minulosti som sa zúčastnila viacerých kolektívnych výstav doma a v zahraničí, sympózií sochárstva či maľby, livepaitingov. Momentálne mám vystavenú iba jednu architektonickú miniatúru v malej predajnej galérii na Bali. Minulý rok som sa zúčastnila street art festivalu na Malorke, kde som vytvorila architektonický model so solárnym osvetlením- bol nainštalovaný do verejného priestoru v industriálnom parku. V júli ste ma mohli vidieť maľovať na festivale Pohoda. Nedávno to bol Livepaiting v Zion klube v Čadci, kde som odprezentovala i formát prednášok 20x20 pre Kucha Kucha night so šikovnými ľudmi z okolia.
V bližšej budúcnosti samozrejme plánujem výstavu, avšak to zaberie istý čas. Novinkou z tvorby je kniha kreatívnych omaľovánok, ktorá je už takmer hotová. Venovala som jej veľmi veľa času, je to doslova srdcová záležitosť :) Pri omaľovánkach ma fascinuje hlavne interakcia, ktorá nastane medzi vami a dielom autora. Je neuveriteľné a fascinujúce sledovať, ako vášmu dielu niekto vdýchne svoj iný a nový príbeh.
Čo sa týka nejakých linkov, tak výber z prác môžete zhliadnuť na www.pridavkova.com , facebooku, instagrame - tu zvyknem zdieľať foto z procesu, ciest, instagramstories a pod., handmade portáli sashe.sk, zo zahraničných je to Behance https://www.behance.net/pridavkova.
Keď sme už teda pri tom biznise. Má podľa teba umelec reálnu šancu uživiť sa výhradne svojou tvorbou. Respektíve, máš pocit, že Slováci dokážu umenie patrične oceniť?
Samozrejme, má. Slováci dokážu oceniť ručnú a originálnu prácu, remeslu a umeniu sú vcelku otvorení. Niekto to berie ako dobrú investíciu a iný zasa ako zbytočnosť, čo plne akceptujem. Avšak toto všetko vyžaduje veľké úsilie, odhodladnie, nikdy nekončiacu motiváciu a dennodenú prácu, všetko príde postupne (sama s tým stále zápasím :).
Sústredím sa hlavne na slovenskú klientelu, ktorá tvorí až 95 % odberateľov diel.
Trochu klišé otázka, no za každým jedinečná odpoveď nás vždy zaujme. Čo teda pre teba znamená umenie?
Pojem umenie je veľmi ťažko charakterizovať. Vnímam ho ako individuálny prejav duše jedinca. Je to niečo, bez čoho by bol svet a celkovo dejiny prázdne a v tejto spojitosti by sa dalo označiť aj za určitú formu bytia človeka. Po ťahoch štatca na plátno sa moja duša stáva naplnenou, je to zvláštny vnútorny stav, ktorý ťažko opísať a bez ktorého si neviem predstaviť existovať. Ked netvorím, cítim sa nepokojne, mám zvláštne vnútorné šteklenie, ktoré je asi moje svedomie a hovorí mi: "Rob niečo".
Ako vnímaš svoj rozbeh v tvorbe po škole?
Som vyše dva roky po škole, nie je najľahšie budovať všetko to, čo je potrebné, aby sa človek uživil tým, čo ho baví - je to ako so všetkým :) Vnímam to pozitívne, veľmi veľa svojmu snu obetujem a pevne verím, že pomaly sa moje "vydreté" dni odvďačia.
Ako a kdy si sa dostala k tvorbe miniatúrnych 3D modelov?
K architektonickým modelom ako takým som sa dostala počas štúdia na Malorke, kam som prišla v roku 2014 na študijný pobyt. Tu som sa dostala k predmetu modelovanie z dreva, ktorý bol zameraný na tvorbu 3D makiet. Mojím vtedajším prvým modelom architektúry bola minimalistická katedrála štíhleho tvaru, ručne vyrezaná z 4 mm dosky, s maľovanými vitrážovými oknami. Dovnútra som nainštalovala svetlo na batérie, kedy sa po jeho zapnutí rozetové okná krásne rozžiarili. Tento predmet ma zaujal natoľko, že som začala tvoriť miniatúry aj popri škole.
Vyvrcholením v tvorbe miniatúr bola moja bakalárska práca „GROW UP“ z roku 2015 , ktorá pozostáva z 26 miniatúrnych objektov inšpirovaných španielskymi uličkami, kde som pracovala s identickým materiálom, nájdenými predmetmi v uličkách Palmy. Tento projekt som poňala ako osobný suvenír.
Viem, že veľa cestuješ a tvoríš z doslova "z kufra". Kde všade si žila a pracovala, ako sa ti zvykalo na nové miesta?
Štúdium mi poskytlo skvelý priestor na sebarealizáciu, počas ktorej som denne pracovala na vlastných projektoch, budovala si vopred určité pracovné zázemie a snívala o tom, že raz chcem, aby bola moja práca flexibilná, čo sa týka miesta a času. Hneď prvý deň po skončení štúdia som si zbalila kufre a s priateľom sme sa vybrali žiť na vlastnú päsť do Ázie a ďalších krajín.
Bývali sme v rôznych hosteloch, hoteloch, bytoch, lokálnych domoch. Žili sme vcelku minimalisticky – pár kusov oblečenia, dvojo topánok, počítač, foťák, farby a plátna som si kupovala na mieste, obrazy posielala zákazníkom odtiaľ, kde som sa nachádzala bezpečným servisom. Osem mesiacov sme strávili v Indonézii, Thajsku, Singapure, potom nasledovalo Taliansko. Na Malorke som potom žila vyše dvoch rokov.
Viem, znie to idylicky. Ale bolo to jedno z najstresujúcejších a najproduktívnejších období môjho života, bola som ešte viac pohltená prácou, obaja sme pracovali 7 dní v týždni. Napriek tomu sme stihli „nasať“ lokálny život a kultúru daných miest. Mali sme hnacie motory, ktoré sa navzájom motivovali, podporovali. Bolo to úplne iné ako žiť v Európe, vzhľadom na to, že som biela, a ešte k tomu žena. Pociťovala som kultúrne, ale i spoločenské rozdiely, najmä v prístupe k ženám. Boli sme prenasledovaní, vykradnutí, okradnutí… No aj toto patrí k životu v krajinách tretieho sveta.
Čo sa týka tvorenia z rôznych miest, postupom času som sa zvykla rýchlejšie aklimatizovať. Je to len o zvyku akceptovať kultúrne rozdiely a nedovoliť narušiť svoju pracovnú rutinu, ktorá je dôležitou zložkou elixíru sna. Prvé dni po presťahovaní na nové miesto som zvykla chodiť v izbách dookola a stále presúvať svoj pracovný kút, až kým som nemala pokojnú myseľ a pevnú ruku. Niekedy som spadla do akéhosi stavu vnútornej vyhorenosti, šalela som, plakala som, smiala som sa, padala som a opäť vstávala, je to neustály prirodzený kolobeh, ktorý treba prijať.
Viem, že si sa vrátila po dlhšej dobe na Slovensko, ako túto zmenu vnímaš?
Áno, vrátila som sa v októbri po 3 rokoch života v zahraničí. Som vo fázi zariadovania miniateliéru. Zmenu vnímam zatiaľ pozitívne, na negativitu nemám čas a tá i tak neplodí nič dobré. Som šťastná, že mám možnosť vidieť kamarátov a rodinu častejšie a tráviť s nimi čas. Na Slovensku sa mi páči a mám tu najkľudnejšieho vnutorného "ducha", ktorý je nevyhnutnou súčasťou pri tvorení.
Máš obľúbené alebo vyhradené miesto, kde najradšej tvoríš?
Všetky miesta kde rada tvorím majú jedno spoločné - podlahu alebo stôl, kde sa rozložím, hudbu a šálku kávy k tomu. Som rada plne sústredená, často mi vyhovuje úplná izolovanosť od okolitých ruchov a ľudí.
A čo vysnívaný ateliér alebo dielňa, ako by mala vyzerať?
V tomto nie som moc náročná, ale dávam skôr na pocit z miesta. Steny by mali byť bledé, aby sa svetlo pekne odrážalo v miestnosti, mal by mať veľké okno. Veľa úložného priestoru na moje "caky paky", silné osvetlenie, kvety, knihy a milé drobnosti naokolo.
Ako prebieha proces tvorby, dokážeš si sadnúť a tvoriť alebo tomu predchádzajú dôležité kroky?
Záleží na tom, či ide o moju voľnú tvorbu alebo o dielo na zákazku. Ak je to voľná tvorba, tak ako prvé si určím tému (napr. slovenský folk, Bali, talianske uličky a podobne), prípadne otvorím svoju „banku nápadov“, kde si zapisujem všetky pochody myšlienok popri tvorbe iného projektu. Zameriavam sa na hlavné symboly spojené s danou témou, pozerám si záznamy z ciest, fotografie architektúry, krajiny, čítam o danom mieste. Tu sa dostávam k podrobnejšiemu štúdiu charakteristických prvkov. Následne vytvorím príbeh.
Hlavným krokom je skicovanie rozloženia kompozície, kde robím rôzne farebné i tvarové posuny, skice dominantných prvkov až k určeniu zdroja prichádzajúceho svetla, a taktiež si určím farebnú paletu. Náčrty tvarov a kompozície sú väčšinou zhluky línií, menšie detaily sú vypustené, avšak mám ich v mysli, prípadne na náčrtkoch v skicári. Potom nasleduje realizácia. Často som maľovala obraz aj bez nejakého náčrtu, nechala som voľný pohyb ruke pri kladení línií a plôch.
A ak ide o zákazkovú tvorbu, tak záleží na tom, či mi dá klient voľnú ruku, alebo chce pretaviť osobný príbeh napríklad do obrazu. S niektorými prehodím pár viet, s inými konzultujem projekty od náčrtov až po samotnú realizáciu. Vidieť a vnímať to rôznorodé spektrum pohľadu na vec, cítenie a predstavivosť, je vždy skvelé a vnútorne obohacujúce.
Čo sa týka časového spracovania, je to veľmi individuálne. Hlavnú rolu tu hrá rozmer diela, detailnosť prvkov aj technika. Viem vytvoriť domček za pár dní, iné mi trvajú aj 2 - 3 týždne, to isté s obrazmi.
Čo najradšej tvoríš?
Rada študujem tvar a prvky architektúry a následne z toho miniatúrne 3D modely. V poslednej dobe som si obľúbila vytváranie sprievodných skíc k projektom.
Využívaš aj nejaké neobvyklé techniky?
Neviem, či sa to dá nazvať neobvyklou technikou, ale rada zbieram také tie nepotrebné veci po ulici. Nejde o veľké kusy, skôr o drôtiky, šróbiky, plasty, tyčinky z lízatiek, súčiastky z televízorov. Mám rada „chudobné“ materiály, nepoužívané a doslova človekom už odmietnuté. Snažím sa im vdýchnuť dušu i keď podľa mňa majú svoj príbeh, len ho treba oživiť. Takéto malé predmety sa často ocitajú na miniatúrach domčekoch. Stávajú sa doslova šperkom, ktorý ich zdobí, a tak opäť získavajú na osobnej hodnote. Rada pracujem s omietkami, sádrou, odlievaním, modelovaním, baví ma gravírovanie do keramiky.
Aký umelecký sen by si si chcela splniť?
Veľký sen je mať výstavu, kde sa budú podávať farebné koláče s modrým šampanským:). Konečne vydať moju omaľovánku. Potom sú to pracovno-cestovateľké sny-precestovať svet a aplikovať to v tvorbe.
Čo je tvojou najobľúbenejšou časťou života umelca?
Pre mňa ako človeka tvoriaceho asi možnosť realizovať sa, hľadanie seba samého v tvorbe. Tá rovina, keď je človek k sebe sebakritický, pokorný a dokáže akceptovať názor iných, keď toto stratí tak to je celé o ničom.
Mala si niekedy ako umelec krízu, v ktorej si spochybňovala napríklad sama seba?
Samozrejme, mala a mávam a chcem mať. Spochybňovanie seba samého je potrebná negácia, ktorá vedie k pozitívnemu výsledku.
Čo robíš, keď práve netvoríš?
Rada čítam, cestujem, varím, mám rada dlhé prechádzky, vetrám hlavu i ked v poslednej dobe si čas na inú činnosť ako prácu hľadám ťažšie...
Spomínala si, že pri tvorbe počúvaš hudbu. Ktoré albumy ťa v poslednej dobe najviac zaujali?
Fuuu jej jej veľa a rôzna, najviac počúvam interpretov ako Bonobo, ALT J, Looptroop rockers, MO, Metronomy, Solomun, Boris Brejcha...
Nájdeš si čas aj na knihy, filmy alebo seriály?
Priznám sa, že v poslednej dobe som až veľmi ponorená do projektov a niekedy si nenájdem toľko času, koľko by som chcela. Knihy, ktoré čítam, sú zamerané na prierez umenia, o jeho analýze, rôzne obrázkové encyklopédie, o ontologii, ale i ezoterická literatúra...Z filmov sú to skôr dokumentárne, potom sú to TV šou zamerané na rozeh projektov a investorov ako napr. Dragons Den, Shark Tank a pod. alebo šouky varení so štipkou dramatickosti účinkujúcich - to ja môžem.
Katke veľmi pekne ďakujeme za rozsiahly rozhovor a vám za pozornosť. A ak aj ty poznáš kvalitného umelca, ktorý by si našu pozornosť zaslúžil, prípadne sa ním cítiš byť, určite nám daj echo na [email protected].
