Na svedomí má 53 obetí a patrí k najbrutálnejším sériovým vrahom.
Anatolij Onoprijenko nie je možno taký známy ako jeho krajan a kanibal Andrej Čikatilo, no na svojom konte má približne rovnaký počet obetí. Ani jeho metódy sa od tých Čikatilových príliš nelíšili, teda okrem toho, že svoje obete nejedol. Krutosť s akou rozsieval smrť po celej Ukrajine, však bola podobná tej, ktorou tyranizoval krajinu Andrej Čikatilo. Práve preto si Anatolij Onoprijenko vyslúžil prezývky ako Ukrajinská beštia alebo Terminátor. Podobnosť s najznámejším robotom sa, mimochodom, dá nájsť aj v jeho metódach.
Rodný dom Anatolija Onoprijenka
Terminátor sa stal kultovým nielen kvôli hereckej charizme Arnolda Schwarzennegera, ale aj pre svoju absolútnu chladnokrvnosť. V porovnaní s Anatolijom Onoprijenkom ide hlavne o postavu, ktorú hollywoodsky herec rakúskeho pôvodu stvárnil v prvom diely kultovej série. Spomínate si na to, ako si Terminátor bezcitne vyberal svoje obete? Ako sa bez okolkov vlámal do bytov a domov svojich obetí a zabil všetkých, ktorí sa mu postavili do cesty? Presne preto si Anatolij Onoprijenko vyslúžil túto prezývku. Podobnosť s najslávnejším robotom kinematografie je totiž až zarážajúca.
Ukrajinský terminátor
Anatolij sa narodil 25. júla 1959 v malej dedine na severe Ukrajiny. Obec Laski sa nachádza v Žitomirskej oblasti a v súčasnosti má približne 700 obyvateľov. Anatolij je, bohužiaľ, najznámejší rodák. Pochádzal z rodiny Jurija Onoprijenka, ktorý sa ako vojak sovietskej armády vyznamenal počas druhej svetovej vojny, za čo bol aj vyznamenaný za statočnosť. Anatolijova matka zomrela, keď mal 4 roky. Po smrti matky sa istý čas o jeho výchovu starali starí rodičia a ďalší príbuzní, no čoskoro ho otec poslal do sirotinca. Anatolij to niesol veľmi ťažko, navyše aj preto, že jeho o trinásť rokov starší brat zostal v opatere otca. Neskôr uviedol v jednom z interview, že práve sirotinec predurčil jeho budúcnosť. Anatolij tvrdil, že väčšina detí, ktoré skončili v sirotincoch, sa nedokážu zapojiť do spoločnosti a skončia ako kriminálnici.
Onoprijenko vraždil po celej Ukrajine
Po dovŕšení dospelosti sa pretĺkal životom a pracoval na rôznych pozíciach, kde sa však neudržal príliš dlho. K zlomovému okamihu prišlo na konci 80. rokov, keď pracoval v posilňovni na západe Ukrajiny. Stretol sa tam s istým Sergejom Rogozinom. Za krátko sa z kolegov stali priatelia a napokon partneri v organizovanom zločine. Vykrádali osamotené domy v celej oblasti. Počas jednej takejto lúpeže boli prichytený rodinou, ktorá sa náhle vrátila domov. Obaja zlodeji neváhali a zbrane, ktoré mali so sebou na vlastnú obranu, obrátili proti majiteľom domu. Zavraždili otca, matku a ich osem detí. Potom dom zapálili a ušli. Za krátko sa Onoprijenko s Rogozinom pohádal a ich cesty sa rozišli. V tom čase Anatolij zistil, že viac ako vykrádanie domov ho fascinuje samotné vraždenie. Preto pokračoval v zabíjaní na vlastnú päsť. O pár mesiacov potom, ako sa jeho cesty s partnerom Rogozinom rozišli, zavraždil päť ľudí, ktorí kempovali v aute. Bol medzi nimi aj 11-ročný chlapec. Onoprijenko neskôr tvrdil, že chcel iba zapáliť auto, ale keď narazil na svedkov, musel ich nechať zomrieť.
Potom sa na niekoľko rokov odmlčal. K vraždeniu sa vrátil až na konci roku 1995. Vlúpal sa do domu v odľahlej dedine kde, 24. decembra 1995, vystrieľal rodinu miestneho učiteľa. Onoprijenko použil brokovnicu so zrezanou hlavňou a bez milosti zabil aj dvoch malých chlapcov, synom miestneho učiteľa. Ukradol niekoľko šperkov, snubné prstene a učiteľovej manželke strhol z krku zlatú retiazku s krížikom. Ulakomil sa aj na niekoľko kusov oblečenia. Potom v dome založil požiar a utiekol. Na otázku, prečo to urobil, neskôr pri výsluchu povedal: Jednoducho som ich zastrelil. Teda nie, že by som z toho mal radosť, ale čosi ma poháňalo. Bolo to ako nejaká hra.
Zbraň, ktorou vraždil svoje obete
Od tohto momentu sa v jeho motivácii objavila aj oveľa podstatnejšia skutočnosť. K vraždám ho podľa vlastných slov nahovárali hlasy, ktoré počul vo svojej hlave. Okrem toho mal niekoľko zjavení Boha, ktorý mu prikázal, aby vykonal tieto skutky. Dokonca mu mal určovať aj ciele útokov. Prvý krát dostal takýto príkaz od Boha 2. januára 1996, keď sa vlámal do ďalšieho odľahlého domu, v ktorom zavraždil štvorčlennú rodinu. Dom zapálil a počas úteku ho videl náhodný okoloidúci. Ten sa stal piatou obeťou jeho brokovnice. Po tejto vražde zmenil svoje správanie. Onoprijenko odišiel 6. januára na druhú stranu krajiny. Zastavoval autá a vraždil šoférov medzi Dnepropetrovskom a Berdjanskom. Voľba obetí bola celkom náhodná a nemal s nimi žiadnu súvislosť. Onoprijenko sa neskôr vyjadril, že to bolo ako na love. Vzrušovalo ho, ako mohol uštvať človeka ako nejakú zver. Práve pre túto vlastnosť by si zaslúžil ešte jednu prezývku, ktorá sa však nikdy neuchytila. Onoprijenko náramne pripomína známeho amerického vraha, ktorý si hovoril Zodiac. Skutočný Zodiac vraždil náhodné obete v Kalifornii na konci 60. a začiatkom 70. rokov. Nikdy nebola jeho totožnosť objasnená a ani sa nikdy nepostavil pred súd, kde by sa zodpovedal za svoje zločiny. Onoprijenko bol takýto ukrajinský zodiac, no s tým rozdielom, že nemal potrebu o svojich zločinoch komunikovať s médiami. Okrem toho má ukrajinský zodiac na svedomí ďaleko viac obetí, ako ten kalifornský.
Ukrajinský Zodiac vraždil náhodných šoférov
Ďalšie vraždy prichádzali vo veľmi krátkom slede. Už 17. januára 1996 sa vlúpal do ďalšieho domu, kde vyvraždil šesťčlennú rodinu vrátane detí. Dom následnej zapálil. Počas úteku z domu ho spozorovali dvaja svedkovia, ktorých na mieste popravil. Príliš veľa svedkov ho donútilo opäť zmeniť lokalitu. Z juhu centrálnej Ukrajiny sa presunul na sever do oblasti hlavného mesta. Tam už 30. januára zavraždil 28 ročnú zdravotnú sestru a jej dvoch malých synov. Obeťou sa stal aj rodinný známy, ktorý bol v tom čase u nich na návšteve. Okamžite po tomto útoku sa Onoprijenko presunul do Žitomirskej oblasti, niekoľko desiatok kilometrov na východ. Tam sa 19. februára 1996 vlúpal do domu ďalšej rodiny. Otca a syna na mieste zastrelil. Matku ubil kladivom a potom sa obrátil na dcéru, od ktorej požadoval, aby mu prezradila, kde skrývajú rodinné cennosti. Dcéra odmietla a Onoprijenko neskôr počas vypočúvania uviedol, že ho ohromila sila jej osobnosti, ktorá bola v tak mladom veku schopná vzdorovať bezprostrednej smrti. Napriek tomu jej rozdrvil lebku kladivom. Počas výsluchov uviedol, že sled krátko po sebe nasledujúcich vrážd s množstvom obetí zapríčinili hlasy v jeho hlave. Dlhé obdobie sa im snažil odolávať, no napokon ho premohli a aj keď sa bránil, musel tieto skutky vykonať. Priznal, že ho to tešilo a skutočne uvoľnený sa cítil iba v čase, keď zabíjal. Vraždenie na neho pôsobilo ako skutočný stimul a nedokázal sa viac brániť vlastným túžbam.
Onoprijenko tvrdil, že k vraždám ho nabádali hlasy Boha, ktoré počul vo svojej hlave
Nasledovala ďalšia veľmi krutá vražda. Ukrajinský terminátor sa vlúpal do domu rodiny žijúcej na okraji dediny Malin. Brokovnicou zastrelil otca rodiny a následne zbraň namieril proti matke. Dcéry vo veku 7 a 8 rokov potom rozštvrtil sekerou. Počas vraždenia ho vyrušil sused, ktorý zachytil hluk. Obchádzal dom a snažil sa nazrieť dnu, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. Onoprijenko ho zavraždil a rozštvrtil sekerou rovnako ako dve malé dievčatá. Dom zapálil a ušiel. Poslednú vraždu spáchal 22. marca 1996, keď sa vlámal do domu ďalšej rodiny a zastrelil jej štyroch členov. Dom následne podpálil. Počet jeho obetí sa tak zastavil na hrozivom čísle 53. Neskôr pri výsluch prehlasoval, že nechcel zabíjať, ale hlasy v jeho hlave ho nútili, aby to urobil. Prehlasoval, že ho poháňalo čosi nadpozemské, božské, telepatické, ktoré mu nielen prikazovalo vraždiť, ale dokonca ovládalo jeho telo. Napriek všetkému sa po zatknutí objavili názory, že Onoprijenko je psychicky spôsobilý a za svoje činy môže niesť maximálnu mieru zodpovednosti. Medzi tými, ktorý ho označili za mentálne zdravého do tej miery, aby sa mohol zodpovedať pred súdom, patril hlavný vyšetrujúci psychiater. Naopak, hlavný vyšetrovateľ, ktorý viedol jeho výsluchy sa domnieval, že nie je mentálne v poriadku.
Záber z policajného videa v dome jednej z obetí (sekera, ktorou rozštvrtil niekoľko obetí)
Za jeden z argumentov, ktoré hovorili pre jeho dostatočné psychické zdravie, možno považovať model, podľa ktorého vraždil. I keď sa to nezdá, Onoprijenko si veľmi dobre pripravil takmer každú zo svojich vrážd. Vyhliadol si vždy opustený dom na konci dediny, prípadne na samote. Počkal do noci a zistil z pozorovania čo najviac informácií o rozlohe statku, počte obyvateľov, blízkosti susedov, či sa vo dvore nachádzali voľne pustené psy a pod. V noci vyvolal zvuk, ktorým upútal pozornosť otca rodiny. Toho zneškodnil vždy ako prvého. Následne namieril zbraň na ďalších členov, ktorí predstavovali ohrozenie a obete vraždil presne podľa tohto kľúča. Ak sa v rodine nachádzal starší dospievajúci syn, zväčša bol druhou obeťou v poradí. Inak na rad prišla matka. Deti Onoprijenko nechával nakoniec a ako sám neskôr priznal, bola to tá najväčšia zábava. Skutočne pri vraždení detí prejavoval obzvlášť kruté zaobchádzanie a beštiálne spôsoby. Kým rodičov zväčša zastrelil, tak tých najslabších členov rodiny ubil kladivom, rozštvrtil sekerou a pod. Z domu odniesol niektoré veci, zväčša podľa toho, čo sa mu páčilo alebo malo najväčšiu hodnotu. Onoprijenko tieto predmety (väčšinou spodné prádlo obetí) vnímal skôr ako “upomienku” na každú zo svojich vrážd, keďže sa ich nepokúšal speňažiť a boli objavené počas domovej prehliadky. Následne dom zapálil a zahladil za sebou všetky stopy. Pri úteku bol rovnako pozorný, ako pri vraždení v domoch na čo doplatilo mnoho svedkov a okoloidúcich.
Pohreb niektorých z obetí Onoprijenkovho besnenia
Polícia nedokázala beštiálneho vraha vypátrať a skutočne ťahala dlhé mesiace za kratší koniec. Bez akejkoľvek stopy iba pridávali mená obetí do štatistiky. Bolo celkom zrejmé, že išlo o sériového vraha, ktorý má dostatočne premyslené metódy a je naozaj dômyselný v zahladzovaní stôp. Celá Ukrajina bola otrasená hrôzou, ktorú rozsieval neznámy vrah. Po uliciach hliadkovali vojenské jednotky a všetci policajti boli v maximálnej pohotovosti. Situáciu neodľahčovala ani skutočnosť, že vrah pôsobil na celom území Ukrajiny. Rozlohou skutočne obrovská krajina vydávala obete Onoprijenkovho šialenstva od západu na východ a od severu na juh. Policajti spočiatku ani nespájali všetky vraždy dokopy a dokonca ich ani nepripisovali jednej osobe. Správy na Ukrajine nehovorili o ničom inom, ako o ukrajinskom terminátorovi a kým polícia úmorne hľadala aspoň nejakú stopu, vždy v inej časti krajiny objavovala ďalšie obete. Bolo to tak až do 7. apríla 1996, keď policajná stanica v Javorive neďaleko Ľvova prijala zvláštny hovor. Na políciu telefonoval Piotr Onoprijenko, Anatolijov vzdialený príbuzný, ktorý vo svojom dome objavil množstvo zbraní. Anatolij u neho býval už niekoľko mesiacov, no inak s príbuzným nemal príliš vrúcny vzťah. Veľmi často odchádzal aj na viacej dní z domu a Piotrovi nikdy neoznamoval, kam má namierené. Piotr ho nakoniec z domu vyhodil a príčinou boli práve zbrane, ktoré si doma schovával. S Anatolijom sa ostro pohádali a ten mu sľúbil, že sa o neho čoskoro postará. Piotr si ho pravdepodobne ešte nespojil s ukrajinským sériovým vrahom, ale na políciu volal, pretože sa bál o svoj život. Až detaily, ktoré uviedol, policajtov zaujali aj v iných súvislostiach. Piotr totiž spomínal brokovnicu so zrezanou hlavňou, ktorú Anatolij viac krát použil pri svojich zločinoch.
Vyšetrovatelia hľadajú dôkazy
Policajný veliteľ v Ľvove okamžite nariadil prehliadku jeho bytu v mestečku Žitomirskaja. Počas prehliadky bolo objavených množstvo zbraní a aj predmetov odcudzených z domov obetí. Onoprijenko bol okamžite zatknutý a predvedený na výsluch. Napriek dostatočnému počtu dôkazov policajti chceli dostať aj jeho výpoveď a priznanie. Onoprijenko spočiatku odmietal vypovedať a so slovami, že sa nebude baviť s nejakým podradným policajtom, si žiadal prítomnosť generála policajného zboru. Skúsený vyšetrovateľ ho však dostal do pasce, keď mu povedal, že generál sa nebude zahadzovať s kdejakým podozrivým a musí im niečo poskytnúť. Onoprijenko priznal všetky zločiny, no detaily prezradil až za prítomnosti policajného generála z Ľvova, ktorý bol následnej prizvaný k výsluchu.
Vraha sprevádzala vždy početná eskorta policajtov
Výsluch, vyšetrovanie a vytvorenie komplexného profilu vraha trval pomerne dlho a vrah sa dostal pred súd až o niekoľko rokov. Súd skončil 31. marca 1999 a Anatolij Onoprijenko bol uznaný za vinného vo všetkých bodoch obžaloby. Bol odsúdený k trestu smrti zastrelením. Napriek veľkej kritike spoločnosti, obrovskému záujmu médií doma i v zahraničí a viacerým protestom, bol jeho trest napokon zmiernený na doživotie. Stalo sa tak na základe toho, že Ukrajina sa v roku 1995 stala členským štátom Rady Európy a na základe toho musela zrušiť trest smrti. Onoprijenko bol sám sklamaný tým, že trest smrti nebol vykonaný. V rozhovore pre Times uviedol, že chcel, aby bol trest smrti vykonaný. Takisto priznal, že ak sa niekedy dostane na slobodu, okamžite začne znova vraždiť. Tentokrát to bude oveľa horšie, pretože som pripravený slúžiť Satanovi a vo svojom obore nemám žiadnych konkurentov, uviedol v interview s londýnskym reportérom.
S obľubou rozdával rozhovory pre domáce i zahraničné médiá
Na Ukrajine prebehla skutočná vlna protestov, do ktorej sa zapojilo aj veľa politikov, ktorí prehlasovali, že napriek európskemu právu si nezaslúži takúto milosť. Jeho prípad totiž nabral neskutočne beštiálne rozmery, ktoré by mali opomenúť aj európske normy a udeliť výnimku k vykonaniu trestu smrti. Výnimka nebola udelená a ukrajinská beštia si odpykával doživotný trest vo väzení v Žitomiri. Ten mu vypršal 27. augusta 2013, keď Antolij Onoprijenko zomrel vo veku 54 rokov na zástavu srdca vo svojej cele.
