Pred pár dňami uzrel svetlo sveta očakávaný album Pancier, ktorého autorom je jeden z najvybookovanejších domácich interpretov súčasnosti.
Od formátu recenzií československých rapových albumov sme už upustili, a to hneď z viacerých dôvodov. Tým pravdepodobne najzásadnejším je až neuveriteľná kadencia, s ktorou domáci interpreti svoje sólove aj spoločné projekty vydávajú a ak by sme chceli hodnotiť každý počin, museli by sme zamestnať rencenzenta na plný úväzok. Dnes sme sa však rozhodli urobiť výnimku a v krátkosti si povieme niečo o albume Pancier z dielne Separa, na ktorý sa už pri oznámení tešilo množstvo fanúšikov. Predsa len, Separ je dlhodobo považovaný za áčkového rapera, čo teda v preklade znamená, že dostáva najlepšie hracie časy na všetkých festivaloch, na počkanie dokáže vypredať aj najviac zašitý klub kdekoľvek v našej krajine 2-krát za mesiac, jeho tracky na youtube sa vo views predbiehaju medzi sebou a rovnako sa darí aj predajom albumov či merchu.
Podľa jeho vlastných slov zaznamenal v predpredaji dvojnásobnú platinu, čo je síce úctyhodný úspech a určite to dobre znie, no pravdou ostáva, že federácia hudobného priemyslu opäť zmierňovala tieto podmienky, čomu určite ešte v dohľadnej dobe venujeme sólo článok. V každom prípade k tomuto úspechu Separovi gratulujeme a samozrejme platí, že je stále na Slovensku jedným z dvoch či troch interpretov, ktorému sa niečo podobné podarí. Opakovane. Očakávania sme však už len na základe autorovych vyjadrení mali obrovské, keďže sa viackrát nechal počuť, že ide o to najlepšie, čo kedy vydal.
Nuž, poďme teda na to. Len pripomeniem, že ide o výhradne subjektívny názor autora a pre istotu si zadefinujeme aj publicistický žáner recenzia: ide o kritický rozbor (v našom prípade) umeleckého diela, ktorý obsahuje jeho odôvodnené hodnotenie. V žiadnom prípade sa nikomu nesnažíme natlačiť naše názory a pripúšťame, že niektoré skutočnosti môžete vnímať diametrálne odlišne. Autor (ja) pochopiteľne Separovu tvorbu mapuje dlhodobo, konkrétne od projektu Manifest. Už tradične si postupne povieme niečo ku každej skladbe a na záver si skúsime všetko zhŕnúť do pár viet. Pohodlne sa usaď, pusti si Pancier a pokojne po prečítaní vyjadri názor. Určite sa rád zapojím aj do diskusie.
Album otvára titulná skladba Pancier, ktorú sme mali možnosť počuť ako prvú plnohodnotnú ukážku hneď aj s vizuálom. Už vtedy bolo tým uvedomelejším jasné, že ľudia z klipu sú zároveň aj hosťami albumu a čo sa týka samotného tracku, Separ v tomto prípade neostal svojej povesti z posledného približne roka nič dlžný. Veľa fanúšikov mu vyčítalo veľký nepomer egotripov k tým hlbším záležitostiam, no pravdou ostáva, že na hosťovačkách si tému jednoducho nevyberieš. A asi by sme sa aj s ním zhodli na tom, že táto téma je nevyčerpateľnou studňou. V každom prípade, záver skladby už naznačuje, že počúvame celistvý projekt a dostávame aj hlbší a "duchovnejší" odkaz.
Techniku rapu, hudobný cit a zároveň odvahu ohýbať slovenský jazyk, tempá aj produkciu už v Separovom prípade snáď rozoberať nemusíme. Práve tieto vlastnosti ho od zvyšku kolegov bez pochýb oddeľujú už od Buldozéra, na ktorý sa tu mimochodom viackrát odvoláva. Druhá vec s názvom Pirat Army je asi hlavne pre tých, ktorí si skutočne Separovu značku idú a už po pár sekundách som si bol istý, že nie som cieľovka. Odhliadnuc od opäť asi zbytočne prehajpovaného textu si viem predstaviť ten úvodný drop aj naživo.
Skladba číslo tri, Hejtklub 5. Táto miniséria je určite u skalných fanúšikov veľmi obľúbená, no asi by stačil tento jeden, ktorý má všetko potrebné a pre Hejtklub charakteristické. Osobne ten šiesty a siedmy považujem za úplne zbytočný, aspoň v rámci tohto albumu. Aj keď je treba uznať, že práve tu sa Separ odviazal snáď najviac. Poďme ďalej. Prosseco. O Matejovi Strakovi a skupine Nerieš sme písali ešte v dobe, kedy sa im o podobnej spolupráci ani nesnívalo. Dnes snáď všetci cítia z Panciera výrazný Matejov hudobný dotyk a o tom, aký je King Ivan blázon hovoriť určite nemusíme. Zatiaľ najväčší highlight albumu. Funk jak k*rva!
Spoluprácu s Ektorom sme očakávali, Víťaz je však po tej tematickej stránke až veľmi otrepaná téma, obzvlášť v podaní pražského kolegu. Refrén však šlape výborne a vlastne aj samotná skladba ako celok sa s dostatočným nadhľadom dá zaradiť do tej lepšej polovice. Ďalším trackom je Cirkus, kde konečne nájdeme zas aj MiniMo. Obaja dostali priestor vyjadriť sa k pretvárke charakterizujúcej dnešnú dobu a snáď nik nebude pochybovať o tom, že ide o veľkú vec. Tina síce zavesila spevácku kariéru na klinec, no pár sekúnd po tom sa z nej stala najlepšia slovenská raperka. Škoda, že svoje abnormálne schopnosti zatiaľ skrýva.
Pokračujeme. Track 7 - Nesmrteľný. Väčšina asi už vie, že ide o Adissovu skladbu, do ktorej Separ nahral svoje slohy a upravil ju k svoju obrazu. Úprimne by som si radšej vypočul sólo verziu bez Adissa s pokojne menej afektovaným refrénom, keďže po technickej aj lyrickej stránke skladba na slohách výrazne vytŕča. Naopak, až pri veci Fénix som si uvedomil Kaliho dôležitú pozíciu na scéne a v posledných mesiacoch mi je vlastne ľúto, že sa rozhodol pomaly ukončiť kariéru. Aj keď ceníme odvahu odísť v tom prakticky najlepšom. Sám však priznáva, že má čoraz väčší problem s písaním textov, čo je v jeho prípade pochopiteľné.
Reflektujem a Vyj*ebala rešpekt sú tým najlepším, čo na Pancieri nájdeš. Prvá menovaná ti pravdepodobne pripomenie staršieho Separa a je dôkazom, že úprimnosť a autenticita v rape je to najdôležitejšie. Druhá ťa zabije storytellingom, muzikálnosťou a refrénom Mateja Straku, ktorý už druhý deň neviem dostať z hlavy. Najlepší československý refrén roku 2017.
Ešte pred oficiálnym vydaním Separ predstavil aj videoklip Vždycky bol so Speezym, kde sa objavuje aj spevák Maxo. Ak mimochodom dokážeš rozoznať, čo spieva v refréne, prosím, napíš nám to do komentárov. Viacmenej štandardná Spiritovka, ktorú si však zaručene užije každý, kto dve aktuálne najzásadnejšie bratislavské crews miluje. Ďalším odkazom na album Buldozér je Stroskotaný, čo je opäť reálny príbeh o človeku zo Separovho okolia. A takto to máme radi, započúvať sa do textu s kvalitným technickým aj hudobným spracovaním.
Dame je výborný raper a už na spoločnom albume DMS z roku 2015 veľa krát zatienil Monsignora aj v polohách, kde by to asi mnohí nečakali. Keď ideme von je opäť témou aj prevedením iná od ostatných a nám skalnejším pripomína skladby, v ktorých práve formácie ako LUZA rapovali o tom, ako vymetajú bary. Nasleduje Gojira a extrémne kombo P.A.T., Rytmus a Separ, ktoré ocení asi každý a komentovať ho vlastne ani nie je potrebné. Celý projekt uzatvára skladba Kedy?, čo je príjemnou pohodovou bodkou po intenzívnej náloži. Pokora, úprimnosť a úctivá rozlúčka s poslucháčom zanechá ten najsprávnejší dojem.
Ak by som to mal zhrnúť, Pancier nie je album na jedno vypočutie. Aj keď by sme možno po tematickej stránke čakali rozmanitejší projekt, dostali sme hudobné dielo, na ktorom je autorovou devízou technika a schopnosť robiť si s textom aj podkladom doslova čo chce. Čo sa týka hostí, pokojne by sme sa uskromnili a stačila by nám len polovica z nich a niečo podobné platí aj pri počte skladieb. Nikdy by som si nedovolil nazvať Separa zlým príkladom pre svojich poslucháčov, no občas mám pocit, že fanúšikovia sa naučili považovať svojich obľúbených interpretov za svoje životné vzory a pri rozmeroch jeho publika to môže byť nebezpečné. Tí mladší preberajú všetky jeho názory a aj keď rozumiem všetkému, o čom Separ rapuje a z jeho pozície je to pochopiteľné, nemôžem sa zbaviť zlého pocitu, že si tie texty o úspechu vysvetľujú nesprávne.
Často hovorí o tvrdej práci a náročnej ceste, ktorou si prešiel a ja stopercentne súhlasím s tým, že si bol strojcom vlastného šťastia. Stále však platí, že človek s jeho dosahom by možno nemusel prezentovať až tak radikálne názory o tom, čo jednoznačne áno a čo naopak určite nie. Chápem však, že nechce robiť kompromisy. Nemusí ich robiť a nikto ich ani neočakáva. Zároveň nájdeme na Pancieri aj dostatočné zastúpenie skladieb s príbehom, úprimné a autentické výpovede a práve tie sú zásadným ťahúňom. V konečnom dôsledku sme sa dočkali kvalitného a s prižmúreným okom aj vyváženého albumu, ktorý poteší fanúšika slovenského rapu a dá sa k nemu vrátiť aj po čase.
