História propagandy: Od sfanatizovaných kazateľov po nelineárnu vojnu

Propagandu (z latinského propagare - rozhlasovať, rozširovať, rozmnožovať) chápeme ako riadené rozširovanie demagogických názorov za účelom vyvolania alebo zosilnenia určitých postojov v ovládanej skupine. Prezentované sú najčastejšie falošné idey, teórie, názory a doktríny. Samotné slovo propaganda je v súčasnosti vnímané negatívne, nebolo tomu tak vždy a do konca druhej svetovej vojny sa tento pojem chápal ako nedeliteľná časť fungujúcej demokracie. V nasledujúcich riadkoch si tak predstavíme dejiny propagandy, jej vývoj a využitie v časoch vojny.

Propaganda, ako nástroj myšlienkovej kontroly, je pravdepodobne rovnako stará ako prvé primitívne spoločenstvá. Každý vládca či náčelník totiž musel svoju vládu opierať o úctu a strach svojich poddaných. Viera v nadprirodzené schopnosti vodcu bola rovnako dôležitá ako nabrúsené meče a pevné štíty. V starých vekoch, kde nebolo individualizmu a každý jedinec splýval s duchovnou podstatou kmeňa, sa ľahšie šírili jednotné myšlienky a názory. Ich otcami boli väčšinou šamani či kúzelníci, ktorí nadšene glorifikovali úspešné výboje alebo naopak démonizovali nepriateľove činy. Takéto stupňovanie prestíže vládcov malo za následok ich zbožšťovanie, príkladom nám môže byť vládca Inkov, japonský cisár či mnohí stredovekí panovníci, ktorí podľa mýtov dostali zvláštne pomazanie a božské právo vládnuť.

Prvotné formy propagandy tak badať už v staroveku, kedy si perzský veľkráľ Dareiros l. nechal na oslavu svojho víťazstva nad rebelmi vytesať „chválospev“ do vysokej skalnatej steny medzi mestami Kermanšáhem a Hamadan (dnešný Irán). Senátori mocného Ríma zase využívali za svojho pôsobenia mnoho psychologických trikov, aby tak pôsobili na slabé stránky alebo city poslucháčov a tým ich nepriamo manipulovali. Ďalším príkladom nám môže byť posledná rímska občianska vojna, počas ktorej sa Octavius a Marcus Antonius navzájom obviňujú z nízkeho pôvodu, krutého zaobchádzania, zbabelosti, úpadku, zbytočného luxusu, alkoholizmu a pod. I keď sa využívanie tejto „podradnej“ taktiky v antike  zatracuje, v Číne sa pre klasikov ako Sun-c' stáva nekrvavé víťazstvo dosiahnuté sofistikovaným ovplyvňovaním a dezinformáciami znakom znamenitého vojvodcu a najlepšieho možného úspechu.

Presuňme sa teraz do stredoveku, kde propaganda nadväzuje na metódy z antiky. Okrem klasických ohováraní,  zveličovania a prekrúcania faktov vzrastá vznik rôznych legiend, ktoré okolo určitých vládcov tvoria auru dokonalosti. Staré kroniky sa stávajú v rukách zaplatených učencov  štátnou propagandou. Taktika falošných a prekrútených správ však získava aj novú praktickú  formu – v jednej z kníh sa píše o neznámom obliehanom meste, ktoré je na pokraji hladomoru, no z posledných zásob múky si obrancovia upečú koláče a tie následne vrhajú na nepriateľa. Ten v presvedčení, že obrancovia majú ešte bohaté zásoby jedla, s podlomenou morálkou odtiahne.

Vzostupom kresťanstva, ako šíriteľa rôznych myšlienkových prúdov, sa ovplyvňovanie ľudí dostáva na úplne nový stupeň. I keď nemáme detailné historické práce o stredovekej propagande, stačí sa začítať do horlivých kázní sfanatizovaných kňazov. Príkladom nám môže byť aj clermontská reč pápeža Urbana ll., ktorý burcoval kresťanskú Európu do boja proti neveriacim. Vtedajšia duchovná jednota, tlak spoločnosti i znížený individualizmus spôsobil, že duchovné ovládanie bolo zvlášť účinné a jednoduché. Dá sa tak povedať, že v temných vekoch vyvrcholilo umenie presvedčovania a manipulovania hovoreným slovom. Príchodom reformácií a kníhtlače sa po Európe rýchlo šíria nové myšlienky, doktríny a ideológie, ktoré sú teraz širokej verejnosti ľahko dostupné. Na oboch reformačných stranách vrcholí manipulačný boj – vydávajú sa tisíce brožúr, útočných pamfletov, satiristických a ironických článkov. Všetko, čo znesie papier a môže poškodiť protivníka, je vítané. Pre korektnú diskusiu nie je v stredovekej spoločnosti miesto, všetko je polemika, boj a propaganda.

Príchodom novoveku získava propaganda nový dych. Zástancovia demokracie v západnej Európe a Amerike šíria svoje myšlienky o novom fungovaní sveta práve tlačou, tá je určená predovšetkým pre gramotnú meštiansku vrstvu. V americkej vojne za nezávislosť vzniká prvá veľká a kontrolovaná sieť propagačných novín a letákov, ktoré svojím obsahom „nadržiavajú“ lojalistom. Niečím podobným sa inšpirujú aj strojcovia Veľkej francúzskej revolúcie. Tu je systém propagandy ešte viac rozsiahly a podporovaný veľkými finančnými čiastkami. Verejná mienka sa tvorí podľa dopredu vymysleného plánu. Revolucionári ovplyvňujú tlač, cenzurujú a šíria nepravdivé informácie o krvavých činoch nepriateľa. Je kontrolovaný pohyb medzi Parížom a okolitými dedinami, aby neprenikli nežiaduce správy von. Systematicky sa likvidujú strediská protirevolučnej propagandy, pričom sa naopak vyhľadávajú lojálni jedinci, ktorí by šírili v mieste svojho pobytu potrebnú dávku dezinformácií a prekrútených faktov. Po Veľkej francúzskej revolúcii, kedy nastal prudký rozmach priemyslu a obchodu, prináša kapitalizmus novú formu propagandy – reklamu. Od nej sa neskôr vyvinú náborové letáky, inzercie a predajné slogany. V týchto časoch sme svedkami aj vzniku prvej „propagandistickej súťaže“, ktorá vznikla medzi mediálnymi hegemónmi Josephom Pulitzerom a Williamom Randolphom Hearstom. V dôsledku Pulitzerových ostrých článkov sa utvorila silná protišpanielska atmosféra, ktorá nakoniec vyvrcholila v roku 1898 španielsko-americkou vojnou.

Presuňme sa teraz do prvej svetovej vojny, kde začne propagandistická mašinéria pracovať na plné obrátky. Vznikajú prvé mienkotvorné média, ktoré informujú bežný ľud o priebehu krvavých bitiek a postupe fronty. Aj v nich vlády systematicky propagujú nenávistné názory, prekrucujú pravdu a nakláňajú verejnú mienku na svoju stranu. Po vstupe USA do vojny vzniká pod vedením prezidenta Woodrowa Wilsona tzv. Výbor pre verejné informácie. Jednalo sa o akýsi masívny generátor propagandy, produkovali sa tendenčné filmy, plagáty, knihy, brožúry. Propaganda tak bola akási forma negatívnej reklamy, ktorá sa zamerala na násilné činy nemeckej a rakúsko-uhorskej armády. V nej boli vojaci týchto štátnych zoskupení vykreslení ako nehumánni divosi, barbari bez štipky ľútostí, ktorí  demolujú katedrály, vypaľujú knižnice a mučia bezbranných civilistov. V novinách sa tak objavuje aj cenzúra a zavádzajúce titulky ako „Nemci ukrižovali kanadského dôstojníka“ či „Odseknuté ruky belgických detí slúžia Nemcom ako trofej “. Dvomi najfrekventovanejšími slovami v časoch vojny sa stali patriotizmus a nacionalizmus. Vlády vďaka nim tlačia na dobrovoľníkov i profesionálnych vojakov v ich snahách na bojisku. Američania získavajú strýka Sama, Nemci svätého Juraja s kopijou v ruke. V Rusku v tom čase zase komunistická strana presviedča ľudí, že boľševici Veľkou októbrovou revolúciou zvrhli zvrátený feudálny režim. Svoju propagandu šíria cez časopis Pravda. Vo Veľkej vojne tak pravda trpí – prekrúca sa a stáva sa nástrojom vlád, ktoré chcú v obyvateľstve vyvolať pocity vlastenectva a nacionalizmu  alebo sfanatizovanej nenávisti voči znepriateľenej strane.

Propaganda v modernom podaní však vzniká až počas druhej svetovej vojny. Jej tvorcom sa stáva Joseph Goebbels, neobyčajne talentovaný a obávaný demagóg je od roku 1933 ministrom ľudovej osvety a propagandy, pričom sa všetkými silami snaží vychovať nemecký ľud k oddanosti nacionálnemu socializmu. Prostredníctvom svojho vplyvu na divadlá, film, rozhlas i noviny šíri nenávisť voči "podradeným" rasám, vytyčuje nepriateľské skupiny a samotných Nemcov stavia do pozície obete, ktorá sa musí brániť – fanatizuje obyvateľstvo. Na pôde samotného ministerstva sú vypracované rôzne vedecké metódy, tie sa vo všetkých režimoch a krajinách využívajú – možno v miernejších formách – dodnes. Oproti nemeckej propagande, ktorá sa sústredila na podnietenie nenávisti, sa „plagáty“ spojencov snažili tlačiť na povinnosť, vlastenectvo a tradíciu. Naprieč celými USA sa začali konať kampane na predaj vojnových dlhopisov, podporu robotníkov v továrňach a pozdvihnutie morálky. Samotné Spojené štáty vyprodukovali za toto obdobie viac propagandistických plagátov než akýkoľvek iný štát – bolo vytlačených cez 200 000 rôznych druhov. Prostriedkom pre šírenie propagandy sa stáva aj animovaný film a komiks. Obdobným spôsobom sa šíri propaganda marxizmu a leninizmu aj v ZSSR. Druhá svetová vojna pre túto krajinu znamená boj o prežitie a zachovanie existencie samotného ruského národa. Hrdinské činy, nevídaná snaha robotníkov a genialita stratégov sa šíria rádiami, letákmi aj dennou tlačou. Prenikajú do škôl, úradov i vojenských centier.

Po páde nemeckej orlice a novom svetovom usporiadaní nastáva kríza – studená vojna.  Obe strany barikád roztáčajú koleso propagandy a prekrútených faktov na plné obrátky. ZSSR oslavuje úspechy socializmu, pripomína si víťazstvá a informuje o imperialistických snahách USA. Tie vytvárajú protiváhu vo forme rádií Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Na západe sa žurnalistika po vojne vyvíjala k smerom k demokracii a slobode slova, naopak v ZSSR sa mienkotvorné média stali akousi „hlasnou trúbou“ komunistickej strany. Cenzúra, lži, prekrúcanie faktov sa tak stali bežnými prostriedkami na „informovanie“ občanov. Príkladom nám môže byť „bratské pozvanie“ vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktoré tu mali podľa oficiálnych zdrojov rozdrviť „údernú silu“ klubu politických väzňov K231, ktorých členovia boli stranou označení za príslušníkov SS, kolaborantov a nepriateľov československého ľudu. Podobnú taktiku však využíva aj Západ, nepoddajných diktátorov a sympatizantov komunizmu označuje za psychopatov, teroristov a nepriateľov národa.

V súčasnosti cítiť tlak propagandy najmä zo strany Ruska. Už pred rusko-gruzínskou vojnou sa v oficiálnych médiách buduje obraz protivníka Ruska, ktorým je svetový kapitál od Rotshschilda a jeho negatívny vplyv na vývoj ceny ropy. Kremeľ sa po páde železnej opony snažil zjednotiť propagandistický prúd, získal moc nad médiami a tým aj verejnú mienku.  V období krymskej krízy využije vláda zjednotené média naplno. Každý deň je vydaná aspoň jedna reportáž o prosperite  Krymu, o tom, ako v ňom rastie blahobyt a životná úroveň občanov. Podobne funguje spravodajstvo aj v otázkach Luhanskej a Doneckej oblasti. Všetky informácie sú vopred naplánované a vládou schválené. 

Súčasťou ruskej propagandy je aj multimiliónový projekt Веб-бригады – troll army. Jedná sa o štátom financované a podporované internetové tímy, ktoré na internetových diskusiách či blogoch šíria proruskú a proputinovskú agendu. Prevažne je používaný systém tzv. opačnej cenzúry založený na princípe, že ak nie je možné informáciu cenzurovať, treba ju „zahltiť odpadom konšpiračných teórií a poloprávd“. Ďalším fenoménom ruskej propagandy sú zinscenované scény obetí ukrajinskej vlády. Za asistencie „hercov“ sa už niekoľko rokov natáčajú sfalšované scény, ktoré sa vydajú za oficiálne a pravé zábery z terénu. Súčasťou takejto propagandy a nelineárnej vojny sú aj webové stránky, ktoré i napriek prvému profesionálnemu dojmu šíria propagandu Kremľu a tlmočia polopravdy v domácom prostredí. Rusko opisujú ako zdravú duchovnú zem bez chýb a západné krajiny ako morálne rozvrátené bez pudu sebazáchovy. Prostredníctvom masívnej propagandy sa tak podľa odborníkov snaží Rusko zmanipulovať verejnú mienku, spochybňovať demokratické princípy a dostať tak danú krajinu do svojej sféry vplyvu.

Američania zas boli svojou propagandou aktívni hlavne pri invázií do Afganistanu, kde sa pravidelne nabúravali do rádiových prenosov a televíznych vysielaní, pričom ich nahradili vlastnou propagandou. Z lietadiel zhadzovali letáky, ktoré vykresľovali Američanov ako priateľov afganského ľudu a ich jediných spojencov v boji proti Talibanu. Pri vojne v Iraku využíva USA tzv. čiernu propagandu – vytvárajú sa proamerické rádiá, podplácajú mienkotvorné médiá a prekrúcajú informácie.

Nič však nie je čiernobiele. Netreba zabúdať, že tendenčné a zaujaté články, zamlčovanie faktov, podporovanie konšpirácií nie je len problémom Ruska a USA, ale i mnohých iných vlád (KĽDR, Kuba, Venezuela, Sýria, Irán, Čína, Eritrea...atď) a organizácií, ktoré sa snažia takýmto spôsobom ovplyvňovať myseľ a získať verejnú mienku na svoju stranu. V dobe Internetu je to o to ľahšie. Medzinárodné právo však hovorí jasne, propaganda, ktorá vyzýva k vojne, ohovára a snaží sa rozvrátiť režim, je absolútne neprípustná a ilegálna. I keď k takejto praxi dochádza denne, doteraz nikto nestál pred medzinárodným tribunálom.