Efektivita je v tejto oblasti v Severnej Kórei na prvom mieste.
Severná Kórea sa často v histórii musela postarať o to, aby jej vlastná ekonomika aspoň trochu prekvitala aj napriek tomu, že sa komunistická krajina väčšinu času nachádzala v medzinárodnej izolácii a o žiadnych ekonomicky výhodných zmluvách a spoluprácach nemohla byť ani reč. Samozrejme, Severná Kórea je technologicky ďaleko za vyspelým západným svetom, takže v tejto oblasti nemá šancu legálne ani ilegálne nikomu konkurovať, avšak vládnuca strana už pred desiatkami rokov pochopila, že skutočné bohatstvo sa nenechádza v modernizácii, ale v ilegálnom biznise s drogami a narkotikami.
Ekonomická situácia sa v 70. rokoch minulého storočia neustále zhoršovala a keď Severná Kórea nezvládala splácať svoje pôžičky, strana sa rozhodla začať používať svojich diplomatov na to, aby do rôznych krajín po celom svete pašovali kvalitné výrobky ako alkohol či cigarety a zarábali tak nielen na chod samotných veľvyslanectiev, ale aj na podporu domáceho rozpočtu.
Aj keď sa severokórejským diplomatom už viackrát stalo, že ich hostiace krajiny jednoducho vyhostili, pretože ich chytili s obrovskými množstvami nelegálneho tovaru, Severná Kórea sa len tak ľahko nevzdávala. Ešte v 90. rokoch minulého storočia zachvátil Severnú Kóreu hrozivý hladomor, počas ktorého malo zomrieť viac než milión ľudí, avšak miestny režim aj naďalej trval na tom, aby obilniny na poliach nenahrádzali mak, z ktorého potom vládnuca strana vyrábala ópium a predávala ho v blízkosti Kórejského polostrova.
Ópium sa ukázalo ako celkom jednoduché na pestovanie a Severná Kórea za jeho predaj získavala slušné množstvá peňazí, a tak neexistoval dôvod, prečo by sa mala vláda sústrediť na pestovanie jedla pre svojich obyvateľov, keďže ekonomická situácia miestnych elít sa mesiac čo mesiac zlepšovala. Nanešťastie, obchodovanie s ópiom sa postupne začalo ukazovať ako čoraz menej efektívne a výhodné, a tak Severná Kórea zainvestovala svoje ťažko zarobené peniaze a vďaka rozsiahlemu vývoju a skúseným ľuďom sa pustila do výroby metamfetamínu.
Všetko sa to začalo zrejme krátko po príchode nového milénia a spočiatku boli vo výrobe metamfetamínu zainteresované snáď všetky vládne inštitúcie. Jedna sa starala o vývoj, druhá o výrobu, tretia o bezpečnosť, štvrtá o medicínu a piata zase napríklad o logistiku a obchodovanie, takže sa metamfetamín okamžite snad oveľa výhodnejším produktom s vyšším profitom. Po celej krajine vznikali továrne na výrobu drog a samotnými výrobcami sa často stávali aj stredoškolskí učitelia chémie, ktorí síce nemali dostatočné skúsenosti s výrobou drog, ale vďaka trpezlivej výučbe a zdieľaniu skúseností sa aj v tejto izolovanej krajine objavovali skutoční odborníci.
Severná Kórea si pritom výrobu svojho metamfetamínu na veľmi vysokej kvalite, čo prekvapilo aj odborníkov zo Spojených štátov amerických, ktorí zistili, že metamfetamín zo Severnej Kórey je na 96 až 98 percent úplne čistý a bez zbytočných prímesí, čo v zahraničí často spôsobovalo hotový ošiaľ. Na ulici sa bežne so žiadnym porovnateľným metamfetamínom nestretneš, a tak boli ľudia ochotní platiť aj obrovské čiastky len za to, aby si mohli na vlastnej koži vyskúšať produkt, o ktorom všetci básnia.
V posledných rokoch sa ale situácia v Severnej Kórei o čosi zmenila. Po niekoľkých výrazných škandálov severokórejských diplomatov, ktorých hostiteľské krajiny opäť raz prichytili s narkotikami, alkoholom či cigaretami, sa Severná Kórea uzatvorila do seba a svoj metamfetamín sa rozhodla zanechať vnútri svojich hraníc. Súčasná situácia je pritom vraj až taká striktná, že pravý severokórejský metamfetamín sa von z krajiny bez súhlasu vládnucej strany ani len nedostane a prístup k nemu majú len miestni obyvatelia, pre ktorých sa metamfetamín stal prakticky liekom na všetko. Najchudobnejšie vrsty obyvateľstva sa ku metamfetamínu obracajú, keď ich už zúfalo ovládne hlad a potrebujú sa aspoň pocitovo zasýtiť, čo im metamfetamín vďačne ponúkne.
Najbohatšie vrstvy si zase medzi sebou vymieňajú jednotlivé dávky metamfetamínu, pretože sa k nemu rôzni ľudia dostávajú rôznymi spôsobmi a výmenou si severokórejské elity jednoducho nechávajú priestor na porovnanie toho, čím si tak radi ozvláštnia život po dobrej večeri. Stredná vrstva si potom zvykla na užívanie metamfetamínu ako lieku, takže ak ich bolí chrbát či hlava, metamfetamín bolesti rýchlo utlmí a nikomu nezáleží na tom, že sa z ľudí stávajú narkomani a všetko je to len ilúzia.
Účasť na drogovom obchode sa pritom severokórejskej vláde nedá až tak veľmi vyčítať. Izolovaná krajina potrebuje účinné spôsoby na to, ako si zarábať aj mimo vlastného územia a ak sa jej to darí najmä vďaka pašovaniu metamfetamínu v batožine veľvyslancov s diplomatickou imunitou, potom aj my musíme uznať, že kreativite sa medze nekladú. A aj keď sa vraj drvivá väčšina metamfetamínu zdržiava výlučne na území Severnej Kórei, ak človek vie, kde treba hľadať, potom môže nájsť aj takmer úplne čistý produkt priamo z komunistickej krajiny, kde ho ľudia užívajú aj vo chvíľach, kedy ich len ovládol hlad.
