Fiume alebo Carnarská republika bolo dobrodružstvo, ktoré vštepilo model talianskym fašistom.
Taliansky fašizmus je považovaný za prvý diktátorsky model pravicovej ideológie, ktorý bol aplikovaný aj do praxe. Do čela krajiny sa dostal Benito Mussolini, čoby novodobý Duce. Vodca talianskeho fašizmu inšpiroval mnohých ďalších radikálnych diktátorov a v istom zmysle bol aj vzorom samotného Adolfa Hitlera. Mussolini však väčšinu svojich teatralít robil iba na oko, Taliansko totiž nikdy nedosiahlo slávy, o ktorú sa fašisti snažili. V článku sa pozrieme na to, kto bol vzorom pre Duceho a kam vodca talianskych fašistov chodil pre inšpiráciu.
Taliansko pred vystúpením fašistov
Apeninský polostrov patrí ku kolískam civilizácie, no moderné Taliansko sa formovalo pomerne dlhou a zložitou cestou. Až do 19. storočia existovali na území Apeninského polostrova malé mestské štáty, ktoré často súperili nielen s vonkajším nepriateľom, ale aj medzi sebou navzájom. Napokon bola krajina zjednotená v roku 1861 pod vládou savojskej dynastie. Talianske kráľovstvo nemalo žiadne kolónie a rovnako ako Nemecko či Rakúsko-Uhorsko túžilo po dosiahnutí moci svetového impéria. Bratanie so svojimi severnými susedmi napokon viedlo k zapojeniu sa Talianska do Trojspolku, medzinárodnej zmluvy, ktorá bola garanciou pred prípadnou vojnou. Vytvorenie týchto dohôd (Trojspolok a Dohoda) bolo napokon krokom k vypuknutiu Prvej svetovej vojny.
Taliansky propagandistický plagát z prvej svetovej vojny
Taliansko sa spočiatku zdráhalo vstúpiť do vojny a napriek zmluvám, ktoré uzavrelo s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a ostatnými štátmi spolku, vyhlásilo v roku 1914 neutralitu. Už o rok na to však všetky predchádzajúce dohody zašliapalo do zeme, keď v roku 1915 vstúpilo do bojov na strane Veľkej Británie, Francúzska a Ruska. Znamenalo to otvorenie ďalšieho frontu - Talianskeho. Krajina sa napokon dopracovala k víťaznému záveru vojny, no pre Taliansko krvácanie v prvej svetovej nesplnilo očakávania, ktoré do víťazstva vkladali. Mocnosti v podstate dodržali väčšinu zo svojich sľubov, no Taliansko sa napriek víťazstvu nestalo koloniálnym panstvom, ako to mnohí očakávali. Takisto ho nepovažovali za člena najmocnejších štátov sveta, čo na Apeninskom polostrove niesli veľmi ťažko.
Severné Taliansko bolo zničené frontovou líniou svetovej vojny
Vojna znamenala aj absolútne zhoršenie domácej ekonomiky. Taliansko prežívalo jednu zo svojich najväčších hospodárskych kríz. Nedostatok základných potravín a ich neuveriteľne vysoká cena znamenali, že krajina sa čoraz viac zabárala do bahna ekonomických problémov. Talianska vláda sa snažila tieto problémy riešiť politickými krokmi, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako likvidačné. Politika výrazne znižovala možnosti talianskeho poľnohospodárstva a priemyslu na to, aby boli sebestačné a krajinu zásobovali z vlastných zdrojov. Nedostatok prostriedkov a potravín bol zdôraznený ešte vysokými daňami, ktoré museli Taliani odvádzať aj napriek tomu, že sami nemali dostatok prostriedkov ani na základné prežitie. Štát sa snažil situáciu riešiť dvoma spôsobmi. Dovozom surovín zo zahraničia alebo prispievaním na chod a výrobu. Situácia, keď výroba potravín bola trojnásobne drahšia, ako bola cena výsledného produktu, bola pre taliansku ekonomiku likvidačná. Štát sa snažil tento rozdiel vyrovnať svojimi príspevkami, tie však následne prehlbovali štátny dlh, ktorý bolo možné vyrovnať iba vyšším daňovým zaťažením.
Stravovňa Amerického červeného kríža pre chudobných neďaleko Neapola
Obyvateľstvo začalo svoju situáciu riešiť tým, že sa uchýlilo rabovať štátne i súkromné podniky. V krajine to vrelo, pretože vojnové strádanie neprinieslo žiadne hmatateľné zmeny či úspechy, ba práve naopak, utrpenie sa ešte viacej prehlbovalo. To bola ideálna živná pôda pre všetky radikálne ideológie a hnutia, ktoré sa snažili ponúknuť svoje vlastné (zväčša) celkom jednoduché riešenia. Bol medzi nimi aj novinár Benito Mussolini.
Mussolini v roku 1917 ako taliansky vojak
Ten bol pôvodne socialistický novinár a šéfredaktor novín Talianskej socialistickej strany. Postupne sa však jeho rozkol so stranou prehlboval, pretože Mussolini obhajoval vstup Talianska do vojny na strane Dohody. V roku 1915 bol preto exemplárne potrestaný tým, že bol zo socialistickej strany vylúčený. V tom istom roku narukoval aj do talianskej armády a zapojil sa do bojov v prvej svetovej vojne. V roku 1917 bol ťažko ranený delostreleckým granátom. Po zotavení sa zo zranenia, sa začal opäť naplno angažovať v novinárskej a politickej praxi. Mussolini počas svojej roztržky so socialistickou stranou prisľúbil, že socialisti o ňom ešte budú počuť a budú sa ho aj báť. Noviny Il Popolo d´Italia, ktoré založil ešte počas vojny, sa postupne stali hlásnikom fašistického hnutia. Mussolini celkom správne vytušil nálady v Taliansku a svoju pozornosť začal orientovať na vojnových veteránov tzv. Arditov, ktorí v neorganizovaných, ale ozbrojených skupinách napádali mestečká a dediny.
Arditi rabovali krajinu aj po skončení vojny
Títo veteráni boli nespokojní hlavne s tým, že za svoju službu vlasti nedostali žiadne odškodné, ba naopak, museli ešte trpieť nepríjemnosti povojnovej konsolidácie pomerov. Taliansko, za ktoré bojovali, nenaplnilo ich očakávania, tak sa snažili dosiahnuť úspech na vlastnú päsť. Mussolini veľmi dobre využil ich frustráciu a svoju doterajšiu socialistickú rétoriku postupne menil a okorenil výrazným nacionalizmom. V Miláne napokon vytvoril 23. marca 1919 Fasci Italiani di Combattimento (Bojové zväzky), ktoré spočiatku počítali 200 členov, no pomerne rýchlo oslovovali masy a naberali ďalších nespokojencov. Za základný symbol si zobrali fasces, čo bolo v starovekom Ríme 12 prútov, ktoré obopínali sekeru. Fasces bol symbol moci a práva, ktoré prislúchali rímskemu úradníkovi. Ten mohol udeliť telesný trest (prúty) i trest smrti (sekera). Nositeľmi fasces boli liktori, ktorí vykonávali úradnícke nariadenie. Fasci v modernej taliančine znamená zväzky a jeho prepojenie so starovekým fasces bolo výhradne symbolické. Úderné oddiely fašistov, tzv. Squadry, nosili oblečené čierne košele, čím sa toto obdobie nástupu fašizmu aj vymedzuje, ako teror čiernych košieľ.
Pochod na Rím bol vyvrcholením teroru čiernych košieľ (v strede Mussolini a ostatní vodcovia Fasci v čiernych košeliach)
Mussoliniho Bojové zväzky začali presadzovať svoju predstavu práva a za cieľ si zobrali socializmus, ideológiu, ktorá sa voči fašistickému vodcovi postavila chrbtom. Už v roku 1919 zaútočili na socialistické vydavateľstvo Avanti, ktoré zdemolovali a zanechali za sebou aj niekoľko mŕtvych. Fasci postupne útočili aj na ďalšie socialistické organizácie, čo ich popularitu, paradoxne, zvyšovalo. Mussolini navyše v júni roku 1919 publikoval svoj Manifest, v ktorom obhajoval fašistické myšlienky. V ňom odmietal monarchiu, ktorú považoval za základ talianskeho strádania a požadoval obmedzenie cirkevnej moci. Ranné myšlienky však boli výrazne ovplyvnené socializmom, z ktorého Mussolini vyšiel. Talianski fašisti tak na jednej strane obhajovali socialistické myšlienky a na druhej strane celkom paradoxne útočili výhradne na socialistické organizácie. Mussolini, okrem iného, žiadal aj to, aby sa Taliansko stalo sebestačným a nezávislým od vôle veľmocí. Tie boli v jeho očiach nepriateľmi, ktorí krajinu vykorisťovali.
Znak Talianskej fašistickej strany
Mussoliniho členská základňa fašistov sa rýchlo rozrastala a čoskoro sa Bojové zväzky premenili na skutočnú politickú silu. V roku 1921 boli Fasci pretvorené na Partito Nazionale Fascista (Národnú fašistickú stranu), ktorá sa stala členskou základňou fašistického hnutia v celonárodnom meradle. Čierne košele ako úderné oddiely strany boli zachované a naďalej rozsievali teror po krajine. Fašistická strana sa, ako regulárna politická organizácia, mohla zapojiť do najbližších volieb. Boli to predčasné voľby, ktoré mali krajinu stabilizovať a definitívne vyviesť z krízy. Predchádzajúci pokus fašistov o získanie politického mandátu v Taliansku sa skončil absolútnym fiaskom. V roku 1919 Mussoliniho partajníci vo voľbách absolútne prepadli a nezískali takmer žiadnu podporu.
Vodca talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu boli napokon spojenci
Nacionalizmus však v tomto roku zaznamenal aj jedno krátke víťazstvo, o ktorom ešte bude reč. V nasledujúcich voľbách mali fašisti už výrazne väčšie možnosti, ako sa dostať k moci. Spoločnosť ich však nepodporila natoľko, ako to Mussolini očakával. Stranícki radikáli nakoniec zorganizovali slávny Pochod na Rím v roku 1922. Tým v podstate fašisti uchopili moc v Taliansku a začali budovať svoj štát na čele s ducem Benitom Mussolinim.
Gabriele d´Annunzio
Narodil sa 12 marca 1863 v Pescale do rodiny bohatého farmára a starosty mesta Francesca Rapagnetty. Jeho otec si neskôr zmenil meno na d´Annunzio, pretože ho považoval za oveľa vznešenejšie a lepšie prislúchajúce jeho stavu. Gabriele študoval priamo v Pescale, no čoskoro preukázal svoj literárny talent a odišiel študovať do toskánskeho mesta Prato. Tu už ako 16 ročný vydal svoju prvú zbierku básní Primo Vere (1879). V roku 1881 sa presťahoval do Ríma, kde vstúpil na univerzitu. Študoval literatúru a stal sa aj aktívnym členom rôznych rímskych literárnych spolkov, ktoré boli v 19. storočí populárne po celej Európe.
D´Annunziov rodný dom v Pescale je dnes múzeum
Okrem štúdia sa venoval aj vlastnej tvorbe a publicistike. Za svoj život vytvoril množstvo básnických zbierok, napísal niekoľko románov a noviel, či pripravil viacero divadelných hier. D´Annunzio bol už za svojho života veľmi úspešný spisovateľ, ktorého diela išli doslova “na dračku”. Kritika, ktorá bola hlavne v otázke vysokej literatúry veľmi prísna, jeho diela hodnotila väčšinou kladne. Okrem toho bol aktívnym novinárom. Písal pre viaceré rímske denníky, kde uverejňoval svoje diela, ale takisto aj recenzie či zaujímavé články z oblasti literatúry a politiky. V časopise Tribuna vystupoval ako Duca Minimo (najmenší vojvoda), vydal množstvo svojich cenených diel.
Gabriele d´Annunzio - Duca Minimo
V roku 1883 sa d´Annunzio prvý krát oženil s istou Mariou di Gallese. Vzťah to bol skutočne turbulentný a pomerne rýchlo aj skončil. S manželkou mal troch synov (jeden z nich - Gabriellin sa nakrátko presadil vo filmovom priemysle ako režisér), ale ani to nedokázalo partnerov udržať pri sebe. D´Annunzio sa v roku 1891 s manželkou rozviedol. Za krátky čas nadviazal nový románik so známou herečkou Eleonore Duse. Duse a d´Annunzio boli považovaní za čosi ako dnešné celebritné páriky. D´Annunzio písal mnohé svoje divadelné hry priamo pre svoju partnerku, čím sa Duse ešte viac preslávila. Napriek tomu to bol rovnako búrlivý vzťah, ktorý sa nakoniec skončil vzájomným rozchodom v roku 1910.
Eleonore Duse
D´Annunzio sa s rovnakou vervou, akou písal svoje diela, púšťal aj do politických diskusií. Bol presvedčený nacionalista, ktorý sa snažil všemožne hájiť záujmy Talianskeho kráľovstva. Aj vo svojich dielach si vyberal témy, ktoré mali zviditeľniť talianske dejiny a historické tradície. S rovnakou vervou, ako iní nacionalisti, obhajoval pripojenie sa Talianska k paktu Dohody. Podobne ako Mussolini bol za túto obhajobu kritizovaný. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa pridal k talianskej armáde a ako dobrovoľník vstúpil do talianskeho letectva.
Talianske plagáty nad Viedňou
Počas jedného z letov sa dostal do incidentu, ktorý ho napokon stál vážne poranenie oka. D´Annunzio sa v roku 1918 preslávil aj svojim letom na Viedeň. Letka, ktorej bol veliteľom, preletela v rámci jedného letu 1 200 km z talianskeho letiska v Due Carrare (neďaleko Padovy a Benátok) až do Viedne. Dvojplošníky Ansaldo SVA letky La Serenissima (Benátky) mali na svojich chvostoch nakresleného benátskeho leva sv. Marka.
Lev sv. Marka - symbol Benátok na chvoste lietadla d´Annunziovej letky
Na Viedeň zhodili tisíce letákov na papieroch bielej, zelenej a červenej farby (Talianska vlajka), na ktorých sa písalo o skorom konci vojny a prehre, ktorú Rakúsko-Uhorsko a Nemecko neodvratne čaká. Autorom textov bol sám D´Annunzio. Tento skutok sa stretol s rôznymi odozvami. Na jednej strane bol oceňovaný ako hrdinský akt talianskeho vlastenectva, na druhej strane ako riskantný kúsok, ktorý mohol zapríčiniť skazu celej letky.
Plagát, ktorý bol v roku 1918 zhodený na Viedeň
Po skončení vojny D´Annunzio očakával, ako mnoho Talianov, že krajina sa dostane medzi elitu veľmocí, ktoré budú rozhodovať o novom usporiadaní Európy. Frustrácia z toho, čo nasledovalo, bola u básnika obzvlášť výrazná. Podobne ako tisíce talianskych vojakov aj D´Annunzio sa cítil podvedený a považoval biedu, ktorou Taliansko trpelo za nespravodlivé. Na rozdiel od mnohých iných sa rozhodol konať. Zmobilizoval niekoľko stoviek rovnako frustrovaných nacionalistov a bývalých vojakov a vydal sa na pochod k dnešnému mestu Rijeka.
Nezávislý štát Fiume
Talianski nacionalisti boli rozhorčení hlavne z toho, že veľmoci Dohody nesplnili svoje sľuby. Taliansko sa do vojny zapojilo na základe Londýnskej dohody z roku 1915. V nej veľmoci garantovali, že v prípade víťazstva vo vojne Taliansku pripadnú rozsiahle územia na úkor Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Jednalo sa konkrétne o Južné Tirolsko, Tridentsko, Istriu, Dalmáciu, Albánsko, súostrovie Dodekanésos a prípadné časti Malej Ázie na úkor Turecka. Po skončení vojny sa nesplnili všetky body dohody, i keď Taliansko bolo uspokojené územnými ziskmi na úkor Rakúska.
Sporné územie (žltou farbou) bolo predmetom rokovaní medzi Talianskom a Juhosláviou
Parížska mierová konferencia v roku 1919 potvrdila, že mesto Rijeka (taliansky Fiume) pripadne novovzniknutému Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov (v skratke ako Juhoslávia, i keď tento názov sa používal až neskôr). Rijeka nebola ani predmetom Parížských mierových dohôd a ani Londýnskej dohody, takže Taliansko na ňu nemalo nárok. S tým sa však skupina nacionalistov, ktorých zjednotil Gabriele D´Annunzio nehodlala zmieriť, pretože Rijeku (alebo Fiume) považovali za historickú súčasť Itálie. Zjednotil približne 2 600 vojakov kráľovskej armády, ktorí mali rovnako nacionalistické a iredentistické zmýšľanie a vytiahli na Fiume. Nehodlali sa zmieriť s predstavou, že by mesto malo pripadnúť Juhoslávii alebo ktorémukoľvek inému štátu. Vydali sa na pochod z mestečka Ronchi dei Legionari, ktoré sa nachádza približne 30 km od Terstu na severovýchodných hraniciach Talianska, do Rijeky. Tento pochod vstúpil do dejín ako Impresa di Fiume (Fiumské ťaženie).
D´Annunzio (vľavo) v talianskej uniforme
Fiume obsadili v pomerne krátkom čase, 12. septembra 1919 už boli samozvanými pánmi mesta. Vyhnali úradníkov a zrušili spojeneckú správu územia. Mesto vyhlásili za súčasť Talianskeho kráľovstva. D´Annunzio hodlal v meste zotrvať, aby nebolo spätne okupované inou mocnosťou. Talianske obyvateľstvo mesta vítalo D´Annunzia ako osloboditeľa a poskytlo jeho jednotkám všetku potrebnú pomoc. Sklamanie sa však dostavilo pomerne rýchlo. Talianska vláda nechcela mať s týmto samozvaným dobrodružstvom nič spoločné, nakoľko sa jednalo až o nepriateľských akt voči Juhoslávii. Napätie medzi Talianskom a Juhosláviou bolo aj bez tohto dobrodružstva výrazné a hraničné spory v Istrii a Dalmácii hrozili vážnym konfliktom. Vláda preto odsúdila D´Annunziovo jednanie a pričlenenie Fiume k Talianskemu kráľovstvu rezolútne odmietla. D´Annunzio bol znechutený a spolu s druhmi sa cítil podvedený vlastným štátom. Talianska vláda očakávala, že sa jednotky z mesta stiahnu po tom, ako zistia, že nemajú žiadnu podporu. D´Annunzio však zotrvával na mieste a okupácia mesta sa natiahla na viac ako rok. D´Annunzio sa snažil s Talianskou vládou naďalej vyjednávať a dosiahnuť, že Fiume bude pričlenené k Taliansku.
D´Annunziove oddiely boli vítané vo Fiume ako osloboditelia
Po ročnej okupácii, ktorá nepriniesla žiadne výsledky, sa rozhodol konať. D´Annunzio vyhlásil 8. septembra 1920 samostatný Nezávislý štát Fiume. Dejiny ho poznajú aj ako Carnarskú republiku. Pre fungovanie štátu, niekoľko dní predtým, konštituoval so svojim spolubojovníkom Alcestem De Ambrisom aj tzv. Carnarskú ústavu - Charta Carnaro, čo bola v podstate prvá fašistická ústava, ktorou sa neskôr inšpiroval aj samotný Mussolini. Ústava, okrem toho, že zavádza fašistický model spravovania krajiny, zdôvodňuje v úvode územné, historické a právne nároky Talianska na Fiume. Zaujímavé je aj to, že ústava obsahuje klauzulu o rovnosti všetkých občanov pred štátnymi orgánmi. Nie sú v nej zakomponované ani žiadne rasové diskriminačné opatrenia.
Alceste De Ambris
D´Annunzio do ústavy zakomponoval aj vlastný model riadenia štátu, keď spoločnosť rozdelil do korporácií, ktoré pracujú na posilňovaní štátu. Takisto rozdelil všetku moc podľa demokratických princípov a zákonodarná, výkonná i súdna moc zostali na sebe v podstate nezávislé. D´Annunzio tak aplikoval do svojej rannej predstavy fašizmu aj výrazné demokratické prvky. Inak sa Carnarská republika stala prototypom fašistického štátu, ktorý hlásal aj potrebu zachovania vojnového stavu. Odpor voči nemu sa mal trestať smrťou. V referende, ktoré prebehlo na území mesta, sa väčšina obyvateľov prihlásila k pripojeniu k Taliansku. Napriek tomu, že v meste žila početná talianska menšina, referendum bolo úspešné aj pod permanentnou hrozbou trestu. Spoločnosť rozdelil do desiatich kategórií a pôsobenie v týchto stavoch bolo povinné.
Nezávislý štát Fiume nebol uznaný žiadnou inou krajinou, no napriek tomu fungoval celkom samostatne, vydával aj vlastné dokumenty a symboly (na fotografii poštová známka z roku 1920)
Zaujímavý je hlavne desiaty stav, ktorý bol určený pre všetkých, ktorí vynikali geniálnymi individuálnymi vlastnosťami. Sem d´Annunzio zakomponoval umelcov, hrdinov, ale aj všetkých “nadľudí”. Ambris vytvoril politický a právny rámec ústavy a d´Annunzio ju zasa obohatil literárne o rôzne hrdinské prvky a heslá. Napriek tomu, že fašistické prvky dokumentu sa stali inšpiráciou pre Mussoliniho, Charta Carnaro je skôr idealistické a literárne dielo, než skutočný právny dokument. D´Annunzio bol výnimočný ešte v jednom smere. Vytvoril silný vodcovský princíp, na základe neho mali v prípade ohrozenia štátu alebo krízy prejsť všetky kompetencie na vodcu štátu. Vodcom bol on sám a ako prvý používal titul Duce. Aj tento termín neskôr prebral a preslávil Mussolini.
Vlajka Carnarskej republiky
Reakcia Talianska na seba nenechala dlho čakať. Carnarskú republiku považovali za nepodarený, no v skutku nebezpečný žart. Hraničné spory medzi Talianskom a Juhosláviou sa ťahali od skončenia vojny a samozvaný štát v centre sporného územia zmiereniu určite nepomáhal. Talianski a juhoslovanskí delegáti sa preto stretli za okrúhlym stolom, aby tieto otázky definitívne vyriešili. Výsledkom bola Rapallská zmluva z 12. novembra 1920. Riešila hraničné spory skôr k spokojnosti Talianska, ktoré získalo časti Korutánska a Kraňska. Fiume sa malo stať Slobodným štátom, ktorý nebude podliehať pod kontrolu ani jednej z krajín. Stav, ktorý d´Annunzio zaviedol a trval už viac ako rok, sa tak oficiálne deklaroval, pochopiteľne, že bez neho samého. Okupanti odmietli prijať Rapallskú zmluvu a d´Annunzio namiesto toho deklaroval vojnu Taliansku. Bol to chabý pokus o odpor, nakoľko necelých 3 000 mužov sa nemohlo postaviť celej armáde. Talianske námorníctvo nakoniec zablokovalo prístav a uzavrelo d´Annunziových mužov v meste. Následne začali mesto bombardovať a tieto udalosti vstúpili do dejín mesta ako Vianočná vojna. Taliani totiž mesto ostreľovali 24. - 30. decembra 1920. D´Annunzio sa napokon vzdal a z mesta odišiel. Slobodný štát Fiume existoval pod vlastnou správou a podľa podmienok Rapallskej zmluvy až do roku 1924 a tentokrát ho uznali aj všetky svetové mocnosti. V roku 1924 bolo Fiume pripojené k Taliansku ako provincia Carnaro a tak sa d´Annunziova predstava aspoň na niekoľko rokov naplnila.
D´Annunzio v medzivojnovom období vo svojej vile
A čo sa stalo s básnikom po odchode z mesta? Napriek tomu, že viedol odboj voči domovskej krajine, ktorej nakoniec vyhlásil aj vojnu, čo by sa dalo charakterizovať ako akt vlastizrady, vrátil sa do Talianska. Za svoje skutky nebol nijako zvlášť postihnutý. Žil v ústraní na brehoch Gardského jazera, kde sa venoval literatúre. K symbolickému zmiereniu s taliansky kráľom prišlo v roku 1924, keď ho Viktor Emanuel III. povýšil do šľachtického stavu. Básnik sa tešil titulu kniežaťa z Montenevoso. Nikdy oficiálne nepodporil Mussoliniho fašistov, no tí boli d´Annunziom skutočne ovplyvnení. Mussolini si za základ svojho budúceho štátu zobral myšlienky Carnarskej republiky a d´Annunzia často navštevoval na brehoch Gardského jazera.
Taliansky životopisný film z roku 1987 hovorí o d´Annunziovom romániku s Eleonorou Duse, no o jeho fiumskom dobrodružstve sa nezmieňuje
Mussolini sa na jednej strane obával jeho odkazu a autority, keďže ani sám d´Annunzio sa nevyjadroval na adresu talianskych fašistov príliš pochvalne. Považoval ich za bandu bitkárov a surovcov. Na druhej strane ním bol Mussolini skutočne očarený a myšlienky Charty Carnaro aplikoval do svojej predstavy fašistického Talianska. V roku 1937 ho menoval za prezidenta Talianskej kráľovskej akadémie. D´Annunzio zomrel v roku 1938 vo svojom dome pri jazere. Pochovaný bol so všetkou pompou v rámci štátneho pohrebu do hrobky z bieleho mramoru neďaleko miesta, kde žil celé roky. To však bolo v čase, keď sa talianski fašisti chystali na vojnu po boku nacistického Nemecka a na dobrodružstvo prvého fašistického štátu sa už takmer zabudlo.
