Anestéziologička Eva Kušíková sa s nami podelila o zážitky pri práci s Lekármi bez hraníc.
Ako študent medicíny vnímam prácu medzinárodnej organizácie Lekári bez hraníc o niečo intenzívnejšie ako bežní občania. Prechovávam neskutočný obdiv a obrovský rešpekt každému, kto sa jej prostredníctvom usiluje o to, aby sa po zdravotnej stránke mali dobre aj občania krajín, kde zdravotná starostlivosť buď nedosahuje nám známe štandardy, alebo bola značne oklieštená vplyvom prebiehajúceho vojnového konfliktu či katastrofickej udalosti. Preto mi je veľkou cťou a potešením, že som mal možnosť sa aspoň takto na diaľku porozprávať so ženou, ktorá svoje medicínske znalosti nepremieňa na významné výsledky len pri práci s pacientmi v banskobystrickom regióne, kde pracuje, ale tiež v krajinách, kde zdravotníctvo zďaleka nedosahuje potrebnú úroveň a spektrum chorôb je diametrálne odlišné od tých, ktoré poznáme v Európe. O tom, čo práca na fronte v živote lekára prináša, sme sa porozprávali s Evou Kušíkovou.
Dobrý deň. Mohli by ste sa, prosím, predstaviť našim čitateľom?
Dobrý deň, volám sa Eva Kušíková a od roku 2014 pracujem ako anestéziologička na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny Fakultnej Nemocnice F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Vyštudovala som Bilingválne anglicko-slovenské gymnázium v Sučanoch a 3. Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. V Prahe som tiež do roku 2013 pracovala.
Akých misií ste sa prostredníctvom Lekárov bez hraníc zúčastnili?
V roku 2012 a 2013 som bola na dvoch misiách v Afganistane, v meste Kunduz, spolu asi 7 mesiacov. V roku 2015 som bola na Haiti, v hlavnom meste Port-au-Prince.
Podľa čoho ste si jednotlivé misie vyberali?
Miesta misií mi boli ponúknuté na základe potrieb organizácie, v súlade s bežným postupom Lekárov bez hraníc.
Prečo práve Lekári bez hraníc?
Je to veľmi profesionálna organizácia, ktorá poskytuje skutočne účinnú pomoc ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. Uznaním jej výbornej práce bolo aj udelenie Nobelovej ceny v roku 1999. Na svojich misiách som mala možnosť zistiť, že sa viem spoľahnúť na systém práce našej organizácie, od bezpečnostných pravidiel až po snahu o čo najefektívnejšie využitie ľudských aj materiálnych zdrojov.
Ak by som sa rozhodol, že by som sa rád zúčastnil podobných misií v rámci tejto organizácie, aký je postup a čo všetko musím preto urobiť?
Prvoradá je motivácia. Ľudia, čo jazdia na naše misie, majú pre to rôzne dôvody. Veľmi dôležité je poznať tie svoje. Je potrebné navštíviť jeden z informačných večerov, buď osobne, alebo sa pripojiť na livestreamové vysielanie. Tam sa dozviete viac o tom, čo práca a život na misiách obnáša a máte tiež možnosť klásť otázky skúseným pracovníkom. Potom treba vyplniť prihlášku a doplniť doklady o vzdelaní a praxi podľa toho, na akú pozíciu sa hlásite. Napriek svojmu názvu Lekári bez hraníc zďaleka nie sú iba doktori. Na misiách pracujú zdravotné sestry, pôrodné asistentky, farmaceuti a netreba zabúdať ani na nezdravotnícke profesie. Plne funkčná nemocnica potrebuje aj logistikov či inžinierov zaoberajúcich sa pitnou vodou, odpadmi, konštrukciou objektov, dodávkou elektriny… Vždy potrebujete aj ľudí, ktorí sa starajú o administratívu, ľudské zdroje a financie. Po zaregistrovaní prihlášky treba absolvovať tzv. Assesment centre vo Viedni, kde okrem jazykových schopností skupina ľudí zhodnotí Vaše tzv. „soft skills“ - akým spôsobom sa vyrovnáte s nečakanými úlohami, ako zvládnete stresovú či potencionálne konfliktnú situáciu, ako spolupracujete v kolektíve neznámych ľudí.
Čo nesmie chýbať vo Vašej batožine?
Pas, peniaze, mobil, hygienické potreby, spacák a termoprádlo (aj na Haiti), notebook, základná lekárnička. Samozrejme, oblečenie primerané krajine a ročnému obdobiu, slnečné okuliare, opaľovací krém. Horalky a žuvačky pre mňa, nejaká čokoláda pre tím ľudí, ktorých na misii stretnem. Ak viem, že tam stretnem niekoho „od nás“, tak nejaká drobnosť – napríklad sušienka. Všeobecne sa snažím baliť čo najúspornejšie, aby som v prípade nečakaných situácií bola čo najviac mobilná. Už sa mi podobný prístup vyplatil.
Kedy ste sa prvýkrát rozhodli, že vycestujete na zahraničnú misiu? Čo Vás k tomu viedlo?
Myšlienka vo mne zrela veľmi dlho, asi od strednej školy. Potom jedno sobotné ráno v sprche mi napadlo: prišiel čas. Tak som si podala prihlášku. Dôvodov bolo mnoho. Nové zážitky, iný pohľad na medicínu, zmena prostredia. Jedným z najdôležitejších dôvodov je to, že mám schopnosti pomáhať ľuďom, aké nemá každý. S tým prichádza aj zodpovednosť tieto schopnosti využiť. Iní ľudia pomáhajú tým, že poskytujú finančné prostriedky. Ja dokážem pomáhať aj inak.
Mohli by ste nám, prosím, aspoň v krátkosti opísať priebeh misií, ktorých ste sa osobne zúčastnili?
Na všetkých troch misiách som bola v projektoch nazvaných traumacentrum – špecializovaná úrazová nemocnica. Pracovala som na pozícii vedúcej lekárky jednotky intenzívnej starostlivosti, niekedy aj ako vedúca urgentného príjmu danej nemocnice. Vždy som pracovala s tímom lekárov pochádzajúcich z danej krajiny. Bola som nielen ich nadriadenou v zmysle administratívnych povinností, ale hlavne človek, ktorý prináša vedomosti a postupy, ktorým sa títo domáci pracovníci od nás cudzincov učia. V konečnom dôsledku je ale tento proces učenia obojstranný, pretože oni zase majú skúsenosti s úrazmi a chorobami, s ktorými sa u nás stretneme, iba výnimočne. Napríklad poranenia od výbuchu míny alebo tetanus. Takýto vzájomný výukový proces je veľmi prínosný pre všetkých, hlavne pre našich pacientov (a to aj pre tých, o ktorých sa potom starám „u nás doma“).
Aký najkrajší a naopak, aký najhorší / najnebezpečnejší zážitok máte z vašich misií?
Intenzívnych zážitkov z misií je veľa. Keď sa vám podarí zachrániť niekoho, k kom viete, že inak by bol určite umrel, je to vždy skvelý pocit. Krásne sú aj spomienky na zážitky s domácimi pracovníkmi, z ktorých sa stávajú postupne priatelia, a ktorí vám odkrývajú život v ich krajine tak, ako sa o ňom inak nemáte šancu dozvedieť. Najhorším zážitkom bol koniec mojej misie na Haiti. Vyslali ma odtiaľ urgentne do Afganistanu, kde pár dní predtým Taliban obsadil Kunduz a bolo nutné pomôcť v našej nemocnici zvládnuť nápor zranených. Bohužiaľ, počas mojej cesty do Dubaja, kde som mala dostať víza do Afganistanu, bola naša nemocnica zničená americkým bombardérom. Po pristátí som dostala SMS správy o tom, že zahynulo mnoho našich pacientov aj kolegov. Medzi nimi boli aj moji priatelia.
Nemali ste v niektorých krajinách problém s tým, že ste žena? Predsa len, niektoré krajiny sú známe svojím “svojským“ voči nežnému pohlaviu.
Na misiách som nikdy reálne nepocítila problém s autoritou ani s ničím podobným kvôli tomu, že som žena. To samozrejme neznamená, že taký istý prístup pociťovali aj ženy žijúce v danej krajine. Musím vás však poopraviť. Istým správaním k ženám nie sú známe niektoré krajiny, vždy sú to ľudia, ktorí niečo robia, nejako sa správajú. Väčšinou sú títo ľudia muži, ale nie nevyhnutne. A vždy je dobré porozumieť dôvodom, ktoré ich k tomu vedú, ak to chceme zmeniť. S diskrimináciou žien sa dá stretnúť v ktorejkoľvek krajine, nevynímajúc Slovensko alebo Českú republiku. Hovorím to z vlastnej skúsenosti.
Čo na vaše cesty hovorí Vaša rodina a Váš zamestnávateľ?
U mojej rodiny mám obrovskú podporu, aj keď, samozrejme, všetci sa boja, ak idem niekam, kde to nie je úplne bezpečné. Väčšinou mám pochopenie aj u svojich zamestnávateľov - hlavne mám v tomto šťastie na svojich priamych nadriadených, ktorí mi vychádzajú maximálne v ústrety. A netreba vynechať ani kolegov, ktorí v čase mojej neprítomnosti musia prevziať časť mojich povinností.
V čom je iná medicína, ktorej ste sa učili a ktorú praktikujete v Európe v porovnaní s tou, ktorú praktikujete v krajinách, kde Lekári bez hraníc pôsobia?
Predovšetkým ide často o iné spektrum chorôb a poranení. Našťastie tu v Európe sa vďaka očkovaniu zriedkakedy stretneme s už spomínaným tetanom, neobvyklé je pre nás aj poranenie nášľapnou mínou. Chronické ochorenia ako vysoký krvný tlak, astma, cukrovka či vrodené srdcové chyby, sú v u nás doma podchytené a liečené oveľa skôr, takže sa zriedkakedy dostanú do takých pokročilých foriem, s akými sa stretneme v krajinách, kde je pravidelná lekárska starostlivosť nedostupná. Na misiách si musíme poradiť s obmedzeným spektrom diagnostických aj liečebných metód. Dostupnosť CT vyšetrenia je absolútnou zriedkavosťou, musí stačiť jednoduchý RTG snímok, niekedy malý sonografický prístroj. Laboratórne vyšetrenia sú obmedzené a niekedy nespoľahlivé. Dialyzačný prístroj je malý zázrak, ľudia so zlyhaním obličiek zomierajú. Napriek všetkým týmto obmedzeniam, s prostriedkami, ktoré máme k dispozícii, sme však stále schopní poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť s vysokým štandardom veľkému množstvu ľudí, ktorí by sa k nej inak nemali šancu dostať. Výrazným rozdielom (pre mňa ako lekárku pozitívnym) voči práci na Slovensku je absencia zdravotných poisťovní a ohromného množstva administratívy, ktorá je s nimi spojená a ktorá nemá nič spoločného s priamou starostlivosťou o pacienta.
Čo Vás práca u Lekárov bez hraníc naučila? Čo Vám dala a čo, naopak, vzala?
Naučila som sa mnohému – zapájať do svojho medicínskeho rozhodovania „zdravý rozum“, načúvať kolegom, zamýšľať sa nad príčinami vecí, konštruktívne riešiť konfliktné situácie. Stretla som mnohých skvelých ľudí, ktorí sú mi inšpiráciou.
Naopak, prišla som o mnohé ilúzie o správaní a uvažovaní ľudí a o tom, čo som dovtedy považovala za absolútne a neoddiskutovateľné hodnoty. Viac si všímam dianie u nás aj vo svete, viem sa o trochu viac priblížiť mysleniu ľudí v krajinách, ktoré by inak boli iba fotkou v novinách. Vidím desiatky vojenských útokov na zdravotnícke zariadenia, ktoré boli spáchané rôznymi účastníkmi rôznych svetových konfliktov, a medzinárodné spoločenstvo nemá efektívne prostriedky ich zastaviť, pretože chýba vôľa tak učiniť. To je z môjho pohľadu hrôzostrašné. Nenávistné reči založené na neznalosti faktov sa stali bežnou súčasťou slovníka politikov i bežných ľudí. Ľudské práva už nie sú také samozrejmé, ako keď sme sa ich učili v škole, odznova treba hľadať argumenty na ich obhajobu. Je mi z toho smutno.
Napriek tomu, že mi ako študentovi medicíny je známe, že Lekári bez hraníc poskytujú zdravotnícku starostlivosť bez ohľadu, napríklad, či je niekto terorista alebo obyčajný človek, nemali ste niekedy pocit, aj napriek zrejme nutnému profesionálnemu prístupu, osobný problém stotožniť sa s tým, že ste možno pomáhali človeku, ktorý má na svojich rukách krv desiatok obetí, ktoré zavraždil?
Takúto dilemu som nikdy neriešila. Neprináleží mi, aby som súdila iného človeka. Neviem nič o tom, kde vyrastal, čo prežil, čo urobil, kto mu to rozkázal a za akých okolností. A aj keby som toto všetko vedela, stále nie je na mne rozhodnúť o vine a treste. Nejde iba o to, že právo zraneného neozbrojeného bojovníka na ošetrenie je zakotvené v Ženevských konvenciách a odmietnutím ich dodržania by som spáchala vojnový zločin. Rovnako by som pristupovala k odsúdenému vrahovi, ak by sa mi dostal do starostlivosti u nás na Slovensku. Tu ide o základ medicínskej etiky.
Spomínal som, že študujem medicínu. O dva roky budem končiť, a preto by ma zaujímalo, či aj pre mňa ako absolventa by mala prínos účasť na niektorej z misií, aj keď nebudem ešte atestovaný lekár, iba sekundár.
V knižke Richarda Feynamna, nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, som kedysi čítala, že vždy je dobré zistiť, ako to funguje niekde inde. Odvtedy sa tým riadim. Každá skúsenosť vás niekam posunie, profesionálne aj ľudsky. S Lekármi bez hraníc však môžete ísť na misiu až po minimálne dvoch rokoch praxe.
Čomu sa popri svojej práci venujete vo svojom voľnom čase?
Toho mám málo. Čítam knižky, pozerám filmy a začala som sa učiť tancovať salsu.
Obľúbený film, hudba, kniha?
Film záleží na nálade. Animovaný alebo thriller, podľa toho, na čo mám chuť. Sci-fi je pre mňa žáner, po ktorom siahnem, keď sa potrebujem plne odpútať od reality. Rada si prečítam Marqueza, absolútnym oddychom sú pre mňa už od detstva Mayove romány. Na precvičenie francúzštiny občas otvorím Verneho alebo Dumasa v origináli. Teraz mám rozčítanú Ekonomii dobra a zla od Tomáša Sedláčka. V aute počúvam audioknihy, akékoľvek sa ku mne dostanú. Hudbu počúvam tiež podľa nálady, od rocku cez ska po Norah Jones, ale jednoznačne najobľúbenejšia hudba je od dvojice Simon a Garfunkel. V textoch Paula Simona vždy objavím niečo nové.
