Občania zbavení ľudských práv a odkázaní na doživotnú prácu.
Spoločne sme už zavítali do mnohých krutých a nemilosrdných väzenských zariadení rozmiestnených po celom svete. Väčšinou však mali jedno spoločné, ľudia v nich uväznení boli právoplatne odsúdení, alebo aspoň vedeli, za čo sa za mreže dostali. Nasledujúci článok bude ale z trochu iného súdka. Nazrieme totiž do pracovných táborov v najizolovanejšej krajine sveta – Severnej Kórei. Zariadenia sú severokórejskou vládou dodnes popierané, no viaceré inštitúcie ako aj šťastlivci, ktorým sa podarilo uniknúť svedčia o opaku. V neposlednom rade sú ľahko pozorovateľné aj zo satelitných fotografii. Odhady hovoria až o 200 000 „politických väzňoch“ odsúdených na doživotnú prácu za ostnatým drôtom bez štipky ľudských práv a bez akejkoľvek nádeje vykúpiť sa.
(Fotky budú samozrejme len ilustračné, keďže žiadne oficiálne neexistujú)
Najznámejší je tzv. Tábor 22, celým menom Kwalliso No. 22 Haengyong, umiestnený na čínsko-ruskom pohraničí a Tábor 14 alebo Kyo-hwa-so známy tiež ako Kaechon internment camp ležiaci asi 100 kilometrov severovýchodne od Pchjongjangu. V týchto pracovných táboroch by malo byť dokopy umiestnených až 70 000 mužov, žien a detí. Každý bez rozdielu veku či pohlavia, kto sa dopustil akéhokoľvek prehrešku voči severokórejskej vláde či jeho režimu je po zbytok života odsúdený na povinné práce bež možnosti prepustenia. Je to však ešte horšie, keďže desaťtisíce ľudí sú zajatí bezdôvodne. Platí totiž pravidlo dedičnosti viny, čo znamená, že s „problémovým jednotlivcom“ je zajatá celá rodina až do tretieho pokolenia. Prieskum a chytanie novodobých otrokov prebieha zásadne v noci, kedy vám bez varovania do domu vtrhne štátna bezpečnosť a odvedie vás i celú vašu rodinu bez udania dôvodu. Tá je následne separovaná a podrobená niekoľko hodín trvajúcemu výsluchu. Po pridelení do pracovnej skupiny sa z ľudí stávajú bezcenné zvieratá, s ktorými si môžu dozorcovia robiť čo sa im zachce. Akékoľvek fyzické a psychické tresty zahŕňajúce bičovanie, deformáciu tela či sexuálne zneužívanie. V predstavivosti sa medze naozaj nekladú. A keďže sa jedná o Severnú Kóreu, pre ktorú sú ľudské práva len akýmsi zdrapom papiera, žiadne kontroly ani tresty pre dozorcov nehrozia.
To, či niekto bude alebo nebude žiť je na každom príslušníkovi väzenského personálu. Tých je prítomných od niekoľkých stovák až po tisíce, v závislosti na veľkosti každého tábora. Znepokojivým faktom však je rozsah nevedomosti a dezinformácií nie len samotných väzňov, ale aj dozorcov. Tí sú totiž v mnohých prípadoch presvedčení, že dohliadajú na skutočných škodcov krajiny, ktorí si nič iné nezaslúžia. Na všetky tresty a mučenia sa tiež pozerajú absolútne odlišne ako bežný, psychicky zdravý človek. Po rokoch plných dennodenného zabíjania a popráv pokladajú takéto činy za úplne bežné, za čo môže totálne pokrivenie reality a extrémne navyknutie si na neľudský režim. Podobné symptómy sprevádzajú aj deti, ktoré sú v pracovných táboroch umiestnené od útleho veku a na život mimo nich si nespomínajú. Smrť blízkeho človeka často vnímajú ako nutnosť na ochranu krajiny. Prípadne, že smrť bola absolútne zaslúženou a opodstatnenou.
Za tvrdú prácu v baniach alebo na poli dostávajú ľudia odmenu v podobe dennej dávky pšeničnej alebo kukuričnej placky so solenou polievkou. Deň čo deň sa tak môžu tešiť na rovnaký pokrm, ktorí ich zasýti ledva na pár hodín. Žiadne iné jedlo nedostávajú. Na mäso či zeleninu môžu zabudnúť. Avšak v prípade, že si niekto neodviedol svoju prácu tak ako mal, je aj o túto mizivú dávku jedla ochudobnený. Absolútne podvyživení a zanedbaní sú tak nechaní napospas práci a dozorcom. Vynaliezaví jedinci si ale dokážu predsa len zaobstarať niečo pod zub. Jediné mäso, ku ktorému majú prístup, sú voľne pobehujúce potkany, ktoré si ulovia a následne opečú na ohni. Žiadna iná úprava mäsa nie je možná. V niektorých prípadoch, keď to situácia nedovoľuje, sa musia uspokojiť aj so surovým potkanom, len aby nezomreli od hladu. Okrem bežného fyzického mučenia sa využíva aj obzvlášť brutálny spôsob, ktorý je tak jednoduchý, až z toho mrazí. Väzni sú jednoducho prinútení piť vodu pokým neomdlú. Prílišná hydratácia organizmu má však niekedy aj fatálne následky.
Camp 14 pri meste Kaechon
Camp 22 pri meste Hoeryong
V pracovných táboroch existuje päť základných pravidiel:
Pravidlo 1. Každý, kto sa pokúsi utiecť, či spozoruje niekoho, kto sa pokúša o útek a nenahlási to, bude popravený.
Pravidlo 2. Kradnúť, skladovať či akokoľvek uchovávať jedlo alebo iné predmety a suroviny je zakázané.
Pravidlo 3. Väzeň musí počúvať dozorcov a príslušníkov štátnej bezpečnosti na slovo.
Pravidlo 4. Úplný zákaz fyzického kontaktu medzi mužom a ženou.
Pravidlo 5. Každý, kto je v tábore umiestnený, sa dopustil závažného trestného činu a musí preto cítiť hlbokú ľútosť nad svojimi činmi. Ak o svojej vine verejne pochybuje, bude zastrelený. To, že každý priestupok končí popravou snáď ani nemusím hovoriť.
Výnimočný nie je ani intímny styk žien s dozorcami. Keďže dámy nemajú na výber, musia prikývnuť na každú ponuku, ktorú im členovia bezpečnosti predostrú. V mnohých prípadoch končia sexuálne hrátky tehotenstvom. Akonáhle je tehotenstvo ľahko badateľné, žien sa zbavia jednoduchým zastrelením. Extrémne zvrátené je ubičovanie tehotných žien k smrti, ktorého sa tiež dopúšťajú, keď si chcú bežnú rutinu trocha okoreniť. Väzňov však nezneužívajú len na tvrdú prácu, ale aj celý rad experimentov a výskumov. V súvislosti s nimi sa hovorí najmä o testovaní rôznych chemických zbraní v špeciálnych komorách, v ktorých cez presklené otvory pozorujú účinky na jednotlivcoch. Hygienické podmienky sú ešte oveľa horšie ako v tých najmučivejších väzeniach. Jeden záchod pre stovky ľudí či sprchy, do ktorých majú prístup len niekoľkokrát ročne môžu za rôzne infekčné ochorenia. To, po čom mnohí uväznení a ľudských práv zbavení ľudia skutočne túžia, sú pre vyspelý svet tak samozrejmé a zanedbateľné veci, že je to ťažko pochopiteľné. Ochutnať varené mäso, najesť sa až dosýta alebo spať noc čo noc na mäkkej posteli sú sny tisícok ľudí odsúdených zomrieť za ostnatým drôtom.
