Tak toto sme nečakali...
Prvé negatívne recenzie, sklamané zahraničie a my sme sa už pomaly začali pripravovať na druhý Warcraft. Tak veľmi sme pritom Kurzelovi a spol. fandili a verili. Do kina som preto šiel s veľmi opatrnými očakávaniami, aj keď som sa stále tešil. Nakoniec, okrem Syndicate som hral všetky hlavné hry zo série, teda tie, ktoré boli ešte relevantné (plus Unity). Nemá cenu zaoberať sa upadávajúcou kvalitou ságy a jej monotónnosťou. Podstatné je, že si Ubisoft dal ročnú prestávku a plánuje priviesť poriadneho nástupcu, ktorý sa azda konečne pohne aj v príbehu zo súčasnosti. Od smrti Desmonda Milesa totiž autori netušili, čo majú s danou dejovou linkou robiť, a tak len tápu v tme. Z akýchsi dôvodov sa, bohužiaľ pre nás, Fassy ako producent a Kurzel ako režisér rozhodli venovať sa vo svojom projekte práve súčasnosti. Scény z minulosti pritom tvoria niečo vyše tretiny a všetky sú úžasné.
Justin Kurzel je veľmi schopný režisér, bez ktorého by zrejme táto snímka stála za holú belú. Najväčším problémom je totiž scenár. Ťažko povedať, či rozhodnutie venovať sa v dvoch tretinách dianiu v Abstergu plynulo z rozpočtu alebo sa Fassbenderovi viac páčili sci-fi linky zo súčasnosti, než skákanie po strechách päťstoročných budov. V každom prípade, upriamili sa na to najhoršie z hier, a tak to aj dopadlo. Striedanie období má za následok, že si prakticky nemáme čas a ani priestor obľúbiť nejakú postavu. Templári sú neživým nástrojom rozprávania deja a assassíni zase doplatili na chýbajúcu charizmu či akékoľvek náznaky osobnosti, ktoré by diváka zaujali. Nič také vo filme nenájdete, čo je tak trochu nepochopiteľné, keď to dokázali už scenáristi v Ubisofte. Kvitujem odvážne rozhodnutie ponechať španielske scény z 15. storočia v rodnom jazyku tamojších postáv, zamrzí však, že je divákovi úplne jedno, čo sa s nimi stane. Na emocionálnej rovine tu nefunguje prakticky nič, čo majú za následok samotné postavy a ich dialógy.
Fassy tu hrá dvojrolu, no popravde ani veľmi čo hrať nemá, Cottilard si bude kvôli kývnutiu na rolu templárskej vedkyni hlavu trieskať ešte pekných pár rokov, no a Jeremy Irons je klišé slizký záporák, ktorého sa vo filme nebojí nik a absolútne z neho nič nevyžaruje, keďže 95% svojho času na plátne len nemo postáva v sklenenej kancelárií a čumí do prázdna. Postavy sú jednoducho peklíčko, obzvlášť pri kulisách súčasnosti, ktorej dej veľký zmysel nedáva. Netušíte, aké pohnútky má vlastne Marion a jej doktorka Sofia Rikkin a celé tie samaritánske odôvodnenia toho, prečo templári potrebujú Jablko raja, sú prvoplánovaým žvástom, akému by skutočne nikto neuveril. Dej sa pohybuje smerom, akým potrebuje, pričom na to používa scenáristické prostriedky vycucané z prsta.
Našťastie, všetko to zachraňuje Kurzel a jeho réžia. Assassin’s Creed je tak dobre natočeným filmom, že mu ľahko odpustíte všetky tie nelogické scény, absurdnosť deja v súčasnosti a aj ten príšerný soundtrack. Nudiť sa nebudete ani chvíľu, no a keď sa na plátne začnú herci a kaskadéri pohybovať vyššou rýchlosťou, budete mľaskať blahom. Akčná sekvencia približne v strede je brilantne natočená, nejde pritom ani tak o fan service, než ako súčasť vízie režiséra, ktorý si evidentne natočil film podľa seba. Bez toho, aby mu do toho niekto kecal. Hoci mierne rozbitý, svoj koncept si snímka drží po celý čas stopáže a slabé miesta vykrýva tými silnejšími, kde radíme akciu, skvelý úvod, pár podarených easter eggov, Animus a kaskadérov. Po dlhšej dobe mám navyše pocit, že budovanie širšieho univerza, respektíve spracovanie a napísanie príbehu tak, aby vyznel ako prvá časť niečoho väčšieho, nepôsobilo tak nasilu a už vôbec to nekazilo môj dojem z filmu. Jednoducho som sa bavil, aj keď mi je jasné, že objektívny recenzent si môže dnes večer v krčme sadnúť, zakričať, že je Assassin’s Creed sračka a ani tí najväčší AC fanboys mu nemôžu povedať nič. Na konci sa aj tak zhodnú, že sa pritom vlastne bavili.
Jedným z aspektov, prečo tomu tak je a prečo Assassin’s Creed môže byť v očiach niektorých z nás najlepším filmovým spracovaním videohernej značky, je aj fakt, že tvorcovia si vstúpili do svedomia a nekopírovali hru ako takú. Priniesli celkom nové postavy, vykašľali sa na fan service v podobe zbytočných odkazov na hlavné herné udalosti a postavy, zbavili sa humoru a taktiež pozmenili pár vecí. Spracovať Animus ako veľké rameno, ktoré simuluje pohyby assassína a učí sa tak aj samotný subjekt, je jedným z najlepších nápadov scenára, zároveň sa tak eliminovalo pár prípadných logických dier. Určite by snímka stratila mnohé, keby si Fassbender jednoducho ľahol do kresla a rozjímal (v pozadí však je vidieť Animus 2.0, takže rameno je skôr upgradeom).
Presne toto je cesta, ako priviesť milované herné značky na strieborné plátna. Je potreba prestať kopírovať ich mechanizmy, len je škoda, že Kurzel si v tomto prípade nepostrážil scenár. Mohol z toho byť veľký hit, no akčné pasáže, úžasná výprava, sekvencie z minulosti a jeho režijné schopnosti (skutočne sa je treba pozastaviť nad tým, aký rozbitý film mal Kurzel natočiť a čo z toho nakoniec vytrieskal) neprekryjú slanú chuť nikam nevedúceho príbehu, absentujúcich vykreslení motivácií hrdinov či záporáka ako takého (doslova sa tu len pár ľudí naháňalo a mlátilo). A keďže Warcraft vidím tak na 5/10, u AC musím minimálne ten bodík pridať. Môžete natočiť akokoľvek pútavý film, no ak sa vykašlete na postavy, nikdy vám to nik nezožerie. 6/10. Pevne verím, že si film zarobí na pokračovanie a že to tentokrát napíše niekto schopný a zároveň niekto, kto bude lepšie poznať univerzum, respektíve to, čo na hre fungovalo a čo nie. Nakoniec, vidieť na plátne Ezia spolu s Da Vincim by mohlo byť veľmi pútavé.
