Za nádhernými fotografiami sú roky úsilia a tvrdej práce. Aká bola Erikova cesta?
Základom REFRESHER-u bolo už od začiatku predstavovať jeho čitateľom zaujímavých ľudí, ich talent a tvorbu. Inak tomu samozrejme nie je ani v súčasnosti. Takmer presne pred pol rokom sme na našom webe uverejnili rozhovor s talentovaným Erikom Tomašákom, ktorý sa pozrel na Kubu a skrz fotografie priniesol aj nám pulzujúcu atmosféru tejto nadmieru zaujímavej krajiny (prečítať si ho môžeš na tomto odkaze). Pre fotografa je ale pol roka pomerne dlhé obdobie, takže sme sa rozhodli Erika kontaktovať opäť, aby nám predstavil nielen jeho začiatky a postupnú cestu za zdokonaľovaním sa, ale aj jeho súčasné projekty či plány do budúcna. Príjemné čítanie a vizuálny orgazmus pri viacerých fotografiách.
Ahoj Erik, už je to približne pol roka, čo sa naše cesty naposledy stretli. Vtedy sme uverejňovali rozhovor s fotkami z čarovnej Kuby. Zmenilo sa odvtedy niečo zásadné v tvojom živote?
Čauko. Nejaká mimoriadnosť, ktorá by ľudí zaujímala asi nie. Mám za sebou divoký rok a jediná vec, ktorá stojí za zmienku, je, že sa v januári sťahujem do Bratislavy. Ale to bola len otázka času.
Dnešný rozhovor by sme venovali takému menšiemu prierezu tvojej kariéry. Na úvod sa teda priam pýta otázka, kde začala tvoja vášeň s fotografovaním? Našla si fotografia teba, alebo ty ju?
U mňa fotografia išla ruka v ruke so snowboardingom, skateboardingom a jedným online magazínom (highfive.sk), v ktorom som popri jazdení robil reportážne fotky. Neskôr som prestal fotiť a po nejakom čase opäť začal. Už aj s prvou zrkadlovkou, niekedy na výške, keď sa ale spätne obzriem, stále som bol stratený.
Kedy prišiel ten moment, v ktorom si si uvedomil, že toto by mohlo byť niečo, čo ti bude platiť v budúcnosti účty?
Mal som to šťastie, že v druhom ročníku na výške som dostal full time v Monster Energy, kde polovica práce bolo fotenie. Takže som sa stal nezávislý od rodičov a nemusel som fotiť stužkové a svadby. No reálne ma začali ľudia brať ako fotografa až po odchode z Monstru a založení Visual Gangu.
Mohol by si nám niečo povedať v krátkosti o tvojom biznise Visual Gang? Ako vznikol, koľko ľudí v ňom pracuje, či aká pracovná morálka u vás funguje.
Visual Gang papierovo vznikol zhruba pred rokom a pol. V období, keď som sa mohol sústrediť len na to, čo som chcel, zrazu prišlo veľa zaujímavých fotení a točení vďaka kontaktom a Kreativ Gangu. To je niečo ako sestersko-materská firma, ktorá položila základy VG spolu s Ondrejom Hajníkom. Základ VG teda tvoríme dvaja, kde ja riešim všetko okolo fotenia a Ondrej sa venuje videu. Pomaly sa ale rozrastáme, pretože človek už na všetko nestačí. Máme šťastie, že sme obaja absolútne rozdielni, takže sa jeden od druhého veľa učíme a navzájom dopĺňame. A morálka? Aká morálka? Ale nie, bavíme sa tým, čo robíme. Dávame do toho naozaj všetko a snažíme sa to robiť čo najlepšie, a keď‘ sa obzriem dozadu a porovnám to s tým, čo robíme teraz, zrejme to funguje.
Je náročné stať sa na Slovensku úspešným fotografom? Aká dlhá je táto cesta?
Je to rôzne. Keďže som dovtedy robil aj iné veci, osobne sa považujem za fotografa tak 2 roky, počas ktorých som sa začal venovať výhradne len foteniu a firme. Človek môže fotiť 10 rokov a nedostane sa k foteniam, akým by chcel. Samozrejme, celý tento biznis je o kontaktoch a peniazoch. Ak chce človek robiť väčšie veci, potrebuje na to naozaj veľa peňazí v technike. To mu otvára neobmedzené možnosti v kreativite. Alebo mať potom jedinečný štýl a sústrediť sa len na užší okruh fotení. Každopádne, odkrútil som si roky fotení zadarmo a za „študentské sumy“, aby som mohol robiť to, čo robím teraz. Ale áno, myslím že na Slovensku je to dlhá a náročná cesta.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
Vždy začína kávou a potom mám cca 4 typy dní. Prvý je ten, že niekde fotím. Druhý spracovávanie fotiek. Tretí je najhorší, to je byrokracia, naceňovanie, faktúry, storyboardy... A posledný je absolútna sloboda.
Koľko času zvyčajne stráviš pri jednej fotografii a aký je tvoj obľúbený postprodukčný program?
Snažím sa robiť high-end fotky. To znamená že používam reálne veľa vecí, ktoré potom nemusím doháňať vo photoshope. Takže len príprava svetiel a techniky často trvá hodiny. O to je potom postproces jednoduchší. Nebavíme sa o dňoch postprocesu, ale o hodinách v Adobe Lightroom a samozrejme Photoshop s rôznymi plug-inmi.
Akou technikou disponuješ? Mnohých našich čitateľov to bude pravdepodobne skutočne zaujímať.
Fotím na Canon 5D Mark III a IV. Prevažne fotím na pevné sklá. Používam toho pomerne dosť. Samyang 14 mm f/2,8 (ten ma baví), Tokina Fish eye 10-17 mm f/4, Canon 24-70 mm f/2,8, Sigma Art 35 mm f/1,4 (používam často kvôli ostrosti, perspektíve a svetelnosti), Canon 50 mm f/1,4, Canon 80 mm f/1,8, Canon Macro L 100 mm f/2,8 (je neuveriteľne ostrý a nemá prakticky žiadne obmedzenia) a Canon 70-200 mm f/2,8. Zábleskové svetlá používam od značky Fomei, s ktorou mám skvelý vzťah a môžem sa na nich vždy spoľahnúť.
Spolupracoval si s rôznymi známymi osobnosťami, či už sa rozprávame o Separovi, Egovi alebo Rišovi Pánikovi. S kým sa ti pracovalo najlepšie a kto ti sadol ako osobnosť najviac?
Otvorene ma asi najviac prekvapil Separ. Ten vo svojej tvorbe pôsobí inak, no na fotení spravil prvé-posledné, aj keď nevyšlo počasie. Tu platí samozrejme to, že ak je človek veľká osobnosť, pracuje sa s ním lepšie a jednoduchšie ako s nejakým rozdrapeným majiteľom niečoho, čo nestojí ani za zmienku. EGO dá vždy do fotenia kus seba a viem, čo od neho môžem čakať. Ale ak s niekým robím prvýkrát, na začiatku je najdôležitejší icebreak, ktorý uvoľní atmosféru na oboch stranách. Úplne najviac mi však sadla Lucia Sládečková, je to skutočný profík a je neuveriteľne zábavná a zásadová.
Si v pozícii, kedy ty od týchto ľudí dostávaš prosby ohľadom fotenia, alebo sa im ponúkaš so svojou tvorbou?
Veľa ľudí poznám osobne a niektoré projekty prišli samozrejme aj z mojej strany. Avšak pracovať pre veľké značky je istá výhoda, lebo tie spolu komunikujú a najlepšia reklama je dobrý feedback. Pretože marketingový riaditeľ nelustruje Facebook či Instagram. Väčšina zaujímavých brandov nemá svoj marketingový tím a veci sa riešia cez agentúry a manažérov, takže ak je agentúra spokojná a hlavne sa môže spoľahnúť, je to skvelý štart k nadviazaniu spolupráce.
Neuveriteľne nás zaujala novomanželská (?) fotka Richarda a Niky. Mohol by si nám niečo povedať o tejto magicky vyzerajúcej fotografii? Čo predchádzalo jej vzniku? Venuješ sa svadobným fotkám často, či išlo o náhodu?
Toto fotenie bol môj svadobný dar. Poznám sa s nimi roky a viem, že obaja sú vždy otvorení doslova všetkému. Ako napríklad nosiť veci v svadobnom obleku a šatách na kopec ku stromu uprostred ničoho. Tento strom je kúsok od Martina a vždy som vedel, že raz tam musím spraviť fotku. Ale až s možnosťami, ktoré prišli po rokoch, som vedel, ako by to mohlo byť. Čakať na rannú jesennú hmlu sme nemohli, pretože Rišo odlieta vždy začiatkom septembra, takže sme kúpili dostatočne silný dymostroj a šli vydymiť celé údolie. Tá fotka je high-end takže na nej nič nie je dorobené. Svadby ale nerobím, nebavia ma, je to pre mňa wasting.
Fotíš radšej prírodu, alebo sa zameriavaš skôr na ľudí? Závisí to od tvojej nálady, alebo sa prispôsobuješ čisto objednávkam?
Prírodu moc nefotím kvôli tomu, že to môže robiť každý. Takže keď už, tak hľadám nejaký iný pohľad na veci okolo. Áno, som skôr za projekty s ľuďmi, čím náročnejšie a zaujímavejšie fotenie, tým lepšie. Ale účty mi stále do istej miery platia fotky, ktoré by tu nikoho nezaujímali. O náladu nejde, skôr o to množstvo práce. Niekedy, ak ide o nezaujímavú vec po kreatívnej a finančnej stránke, sa radšej venujem nejakému svojmu projektu, do ktorého síce vrazíme peniaze z firmy, ale výsledok nás dostane k niečomu novému. Čo sa už párkrát podarilo.
Máš už za sebou mnoho projektov. Ktorý z nich ti príde najviac nezabudnuteľný?
Myslím, že hneď druhé fotenie pre Monster Energy v roku 2012. Šlo o dvojdňové fotenie celého slovenského a českého tímu v Prahe. Nevedel som, do čoho idem a až za pochodu som pochopil, že dva dni improvizujem v otrasnom priemyselnom areáli s ľuďmi ako EGO, Petr Kuchař (prvý jazdec, ktorý skočil backflip na motorke v Európe), Zoči Voči, skate, BMX, wake alebo snowboardovov CZ/SK/EU špičkou s jedným foťákom, jedným požičaným objektívom a dvoma bleskami. Doteraz nechápem ako, ale vyšlo to. Fotky mali úspech a dostal som kontrakt. Vtedy som si uvedomil, že fotení s profíkmi sa netreba báť a že sú o 50 % jednoduchšie, čo mi dosť pomohlo.
Nedá nám to - ako vnímaš ľudí, ktorí si od rodičov „vyplačú“ zrkadlovku, odfotia prvé fotky a hneď zakladajú na Facebooku stránku typu Meno Priezvisko Photography?
Myslím, že toto je v dnešnej dobe začarovaný kruh. Každý má dnes už foťák a setový objektív, a buď‘ si hneď po polroku pýta väčšie peniaze, čo je ešte to „lepšie“, alebo fotí všetko a za 8-hodinové fotenie si berie 30 EUR. Toto je ten horší prípad, pretože na Slovensku si na to ľudia zvykli, a aj keď na danú vec fotograf jednoducho nemá, berú jeho, lebo je o 1000 % lacnejší. Čo sa týka „sesternice na koľajniciach photography“ mám na to svoj názor, ale rešpektujem to. Však aj Ronaldo začínal bosý, haha.
Čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase, pokiaľ práve nefotíš?
Snažím sa stále aktívne jazdiť na skate a snowboarde a užiť si nové miesta. Nerozumiem turistike, takže sa nebavíme o hrebeňoch. Ide skôr o mestá, kam sa odsťahovali známi. Niekedy však mám cestovania plné zuby a užívam si hometown.
Kde ty osobne načerpávaš novú inšpiráciu pre svoju tvorbu?
Absolútne všade. Mám telefón plný screenshotov z Instagramu, 500px alebo Pinterestu. Zaujímavým projektom a backstage fotkám sa venujú celé magazíny, často študujem nejakú kampaň po technickej stránke. Ale s novými znalosťami a technikou prichádzajú aj nové nápady. Veľakrát sa mi stalo, že som roky chodil okolo nejakého miesta a ani mi nenapadlo spraviť tam fotku, lebo som nevedel, že to je možné a ako nato. Každý mesiac si hovorím „ako to, že mi to nenapadlo predtým“.
Len pred pár dňami svetlo sveta uzrel shot, na ktorom si pracoval spolu s Luciou Lucid Sládečkovou. Ide o neuveriteľne silnú fotografiu. Môžeš nám celý tento projekt trošku predstaviť? (Luciu sme si predstavili v seriáli Refresher dievča)
Išlo o podporenie dobrej veci, takže sme do toho šli s Luciou bez nároku na honorár. Išlo hlavne o točenie žien s onkologickým ochorením. Projekt mal pomôcť búrať predsudky a dodať chorým ženám silu bojovať s chorobou. Popri natáčaní sa nafotili fotky, ktoré netreba moc komentovať.
Máš aj ty na poli fotografie nejaký vzor, ktorým sa nechávaš inšpirovať, prípadne obdivuješ jeho tvorbu?
U mňa je to Dan Vojtech. Je to jeden z najkreatívnejších a najvšestrannejších fotografov. On je práve príklad toho, ako ďaleko vie jeho kreativita zájsť, keď nemá obmedzenia. Dokázal však toho veľa samozrejme aj predtým.
Čakajú ťa v blízkej budúcnosti nejaké projekty, ktorými sa nám už teraz môžeš pochváliť?
Mám pár svojich športových a experimentálnych projektov, na ktoré verím zostane čas. Onedlho sa začína letný semester, takže uvidím či budem opäť prednášať na Žilinskej Univerzite, kde vzniká priestor na rôzne veci. Niečo zaujímavé sa má fotiť v Švajčiarsku, avšak uvidím, čo prinesie sťahovanie do Bratislavy a veľa nového tam.
Na záver ti samozrejme ďakujeme za rozhovor. Ako vždy, aj teraz ti dávame priestor, aby si našim čitateľom zanechal nejaký odkaz. Pokiaľ ťa Erikove fotografie zaujali, ďalšie si môžeš pozrieť na novospustenom webe visualgangu či na jeho osobnom instagrame, kde uvidíš jeho prácu medzi prvými.
Chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorí mi pomohli k tomu, že dnes môžem robiť to, čo robím. Dúfam že keď sa za rok pozriem na tento rozhovor, budem ti schopný poslať minimálne o level lepšie veci a budem mať pri sebe tých istých ľudí. Realita bude výsmech.
