Vyvraždil a zmrzačil tisíce ľudí, no svoju vinu si nikdy nepriznal.
Manuel Contreras bol skalný odporca socializmu a každého, kto vyznával komunistické idey, zatracoval. So svojím vysokým spoločenským postavením si to mohol beztrestne dovoliť. Tajná služba, ktorej bol Manuel Contreras šéfom, likvidovala extrémnym spôsobom akýkoľvek prejav socializmu. Sadistické praktiky môžeme pokojne označiť za tie z najhorších v histórii modernej doby. Sexuálne zneužívanie, bitky železnou reťazou, kúpele vo vriacom oleji, vypichnutie očí zaživa, aj tak sa trestali oponenti diktátora Pinocheta. Za svoje politické zločiny sa Contreras obetiam nikdy neospravedlnil.
Uväznení si dodnes spomínajú na hrôzostrašné praktiky, ktoré v čilskej tajnej službe vládli. Mučenie bolo na dennom poriadku. Agenti zaviazali podozrivým oči, priviazali ich k posteliam a nasledovali elektrošoky. Keď trest nebol dostatočný, prišlo na rad znásilňovanie. Psychicky zdrvené obete si však neoddýchli ani medzi trestami, po chodbách sa totiž stále ozýval krik a plač ostatných väzňov. Melódie sadizmu a brutality viedol Juan Manuel Guillermo Contreras Sepúlveda, vedúci tajnej služby a zároveň druhý najmocnejší muž v Čile, hneď po diktátorovi Augustovi Pinochetovi. Jeho svedomie malo ťažiť osudy 40 000 uväznených a mučených, z ktorých bolo približne 4 000 popravených, resp. zmiznutých. Keď bol Manuel Contreras vymenovaný do čela novovzniknutej tajnej služby, nikto nechápal jej význam, keďže bola krajina pod kontrolou. Skladisko násilníkov a kriminálnikov na tú najšpinavšiu prácu, taký bol odhad zákonodarcov. Mýlili sa. Z Pinochetovej kolísky vzišla mocná inštitúcia, vďaka ktorej si vyslúžil titul najvplyvnejšieho muža v Čile. Ale mocná tajná služba bez adekvátne dosadenej osoby na jej čele by za veľa nestála. Preto bol Contreras, dlhoročný Pinochetov kamarát a stúpenec jeho ideológií, jasnou voľbou. Okrem toho netrpel príliš rušivými signálmi svedomia, a tak mu nerobilo problém bojovať s marxizmom na 100 %.
Augusto Pinochet
Manuel Contreras prišiel na svet do dobre zabezpečenej rodiny v roku 1929. Keďže si celá jeho rodina udržovala istú vojenskú tradíciu, pokračoval v nej aj on sám. Rozhodol sa pre vojenskú akadémiu a dva roky zotrval aj v škole pre dôstojníkov v USA. Kariéra vojenského profesora bola na dosah. S Augustom Pinochetom sa po prvýkrát stretol práve na vojenskej akadémii. Vďaka veľkému vekovému rozdielu, ktorý činil 14 rokov, sa stal jeho radcom, učiteľom a sprievodcom života, ale aj priateľom a neskôr dokonca krstným otcom jeho detí. Mali rovnaké spoločenské názory a zdieľali spolu aj politickú ideológiu a hodnoty. Obaja trpeli silnou averziou voči komunizmu, paradoxne uznávali poriadok v systéme a radi kontrolovali spoločenskú situáciu. Ich vzťah môžeme prirovnať k symbióze. Už pred Contrerasovým zvolením v roku 1974 disponoval skúsenosťami s likvidáciou komunistického režimu.
Pred postom šéfa tajnej služby bol veliteľom základne Tejas Verdes v oblasti San Antonio, odkiaľ sa pokúšal lavicovú vládu vtedajšieho prezidenta Čile Salvadora Allendeho sabotovať. Po páde socialistického režimu nepoznalo Contrerasovo vyčíňanie hraníc. Stávky zamestnancov, ktorí neboli spokojní s prepúšťaním a rušením práv riešil skutočne svojsky. Ľudia pochopili, čo sa deje, až keď zbadali objavujúce sa mŕtvoly nepohodlných občanov na piesočnatých plážach. Na uväznenie sa odrazu nepotrebovali žiadne dôkazy a Contreras si postupne vybudoval auru mučiteľa, ktorý má účinnejšie „vypočúvacie praktiky“ ako mnohé tajné služby. Moc a vplyv nezdravo rástli ruka v ruke s egoizmom a sebectvom. Zastával mnoho funkcií a bol obdarený mnohými privilégiami. Okrem postu vojenského guvernéra tiež riadil školu pre dôstojníkov, bol členom vojenskej komisie a vlastnil obrovský rybársky sektor a územie vojenských hospodárskych podnikov. Jeho moc vyzerala ako nekončiaci prúd času. Contrerasove právomoci siahali od vojenskej, cez informačnú až po hospodársku a administratívnu. Augusto Pinochet už však vymýšľal plán pre vytvorenie jednotnej celoštátnej organizácie, ktorá by riešila všetky otázky politického odboja.
Pinochetov a Contrerasov politický oponent Salvador Allende
Tajná služba niesla názov Departamento de Inteligencia Nacional, v skratke DINA a založená bola v roku 1974. Vznikla vraždiaca beštia naplnená nenávisťou voči socializmu, sadistickou kreativitou Conterasa a radarmi od CIA, ktorá odpovedala len Pinochetovi. Úrad mal násilnými aktami zdecimovať milióny obyvateľov podporujúcich Allendeho socialistickú stranu, ale tiež státisíce, ktorých hlasy patrili kresťansko-demokratickým politikom. Štatistické údaje hovoria, že terčom tajnej služby bolo až 70 % obyvateľov Čile. Priviesť ľudí k správnej politickej orientácii mala polícia, armáda, paramilitárne neofašistické jednotky a agenti. Tí všetci vlastne tvorili jadro Departamento de Inteligencia Nacional. Metódy, ktorými privádzali obyvateľov k správnej politickej ideológii, boli mierne povedané extrémne nehumánne. Zneužívanie, znásilňovanie, bitie, psychické a fyzické mučenie. Praktiky, ktoré sa pokúsime mierne načrtnúť vyvolávajú v dnešnej demokratickej a civilizovanej dobe pocity zhnusenia a sú ukážkou absurdnej neobmedzenej moci.
Rôzne mučiace postupy mali rôzne názvy. Pri tzv. grilovaní sa väznom púšťal do citlivých častí, najmä genitálií, elektrický prúd. V tom lepšom prípade ste boli svedkom, ako púšťajú elektrický prúd do tela členom vašej rodiny. Znásilňovanie bolo bežnou záležitosťou. Podľa oficiálnych správ bola opakovane znásilňovaná takmer každá žena, no nevyhli sa mu ani niektorí muži. Pre osvieženie „bežného“ znásilňovania sa do genitálií zasúvali hlodavce alebo pavúky. Zvyčajné boli aj nútené incesty, prípadne sexuálne akty so zvieratami. Mimo pohlavne orientované zneužívanie sa vykonávali aj ďalšie praktiky. Mučenie zvané ponorka pozostávalo z nádoby naplnenej ľadovou vodou alebo močom, do ktorej opakovane väzňa ponárali. Telefón bol názov metódy, v ktorej dostávala obeť silné údery do uší, čo viedlo k hluchote. V obľube bola tiež amputácia končatín, alebo prechádzanie dodávkou cez nohy. Obete, ktoré mali trvalé následky a neboli schopné rekonvalescencie, mizli v hlbinách jazier a riek.
Avšak nefalšovaných lavicových aktivistov a kresťansko-demokratických stúpencov sa tajná služba nerada vzdávala. Ako ich Contreras zo spoločnosti vytrhol, tak už ich nevrátil. Život im zničil neustálym preverovaním, odpočúvaním, zastrašovaním. Dialo sa tak vo všetkých spoločenských vrstvách. Každý, kto prechovával negatívne city k Pinochetovi a nebál sa to verejne priznať, sa mohol so slobodným životom rozlúčiť. Na ministerstvách vysedávali tisíce informátorov, ktorí len čakali, kým niekto spraví životnú chybu. Contreras sa nebál dokonca ani armády. Naopak, tá sa bála jeho. So svojou aroganciou nemal problém ukázať prstom aj na vyššie postavených dôstojníkov, ako bol on sám. Veci zašli ešte ďalej, keď začalo byť Čile pre Contrerasa malé. Boj proti socializmu a intersocionalizmu by nemal uznávať hranice, hovoril. Tajná služba DINA sa napokon zapojila do medzinárodnej operácie Kondor, ktorá sa zameriavala na vyhubenie všetkých oponentov latinskoamerických pravicových diktátorov. Podľa odhadov priniesla smrť približne 60 000 Juhoameričanom. Nasledovali bombové útoky na vysokopostavených politikov z radov oponentov. Tie sa odohrali v Buenos Aires, Mexico City, ale aj v Ríme a Washingtone. Bombový útok v USA samozrejme znamenal narušenie vzťahov medzi Čile a Spojenými štátmi, na čo Pinochet odpovedal rozpustením tajnej služby DINA a vydaním bombového atentátnika.
V roku 1979 Manuel Contreras armádu opúšťa ako generál a DINA je nahradená novou inštitúciou. Po Pinechotovom páde v roku 1990 nezostal Contrerasovi nikto, kto by ho pred súdmi a spravodlivosťou chránil. V roku 1993 sa začalo súdne martýrium a Contrerasovi boli postupne predhadzované ďalšie a ďalšie trestné činy. Únosy, vraždy, vydieranie. Niektoré obete boli umučené k nepoznaniu. Prípadov stále pribúdalo. Súdy mu napokon vymerali trest vo výške 529 rokov za mrežami. Skôr ako väzenie to však pripomínalo luxusný domov dôchodcov. Každý väzeň mal k dispozícii vlastné obydlie s kúpeľnou, bazén, osobného trénera a možnosť každodenne hrať tenis. Contreras sa mal teda ako v bavlnke. Svoju vinu ani po odsúdení nikdy nepriznal a obetiam sa nikdy neospravedlnil. Smrť, ktorá nastala 7. augusta 2015, oslavovali krajania vo veľkom.
