Väzni mali šancu na nový, ale nezvyčajný život.
Už krátko po prvých zámorských objavoch boli európske veľmoci rozhodnuté, že novoobjavené územia budú slúžiť ako kolónie. Španielsko, Portugalsko, Francúzsko či Veľká Británia postupne vysielali svojich dobyvateľov a obyvateľov, aby osídlili nové územia a založili tam zámorské kolónie, od ktorých si sľubovali prílev cenných kovov, peňazí a otrokov schopných podporovať ekonomickú situáciu. Ak by sme sa chceli zamerať na celú európsku kolonizáciu nového sveta, strávili by sme tu nespočetné množstvo hodín a zaručene by sme na desiatky dôležitých faktov zabudli, a tak sa radšej pozrieme na historický úsek, keď Francúzsko už na konci 17. storočia ohlásilo svoju prítomnosť v Severnej Amerike.
Francúzi boli ambiciózni dobyvatelia a uvedomujúc si svoju silu nemali veľké obavy pred žiadnym z ich konkurentov. Približne v roku 1682 sa preto obrovský kus územia Severnej Ameriky nazvaný po francúzskom kráľovi Ľudovítovi XIV. začal nazývať Louisiana a začiatkom 18. storočia s ním mali Francúzi veľkolepé plány. Nanešťastie, tieto plány začali dostávať veľké trhliny už v čase, keď v roku 1718 žilo v Louisiane iba asi 700 Európanov a takto si kolonizáciu Ameriky na starom kontinente určite nepredstavovali. V nasledujúcich mesiacoch rovnakého roku sa preto známa spoločnosť The Mississippi Company pod nátlakom francúzskych vládnucich kruhov rozhodla zorganizovať ďalší hromadný odchod európskych obyvateľov do zámorskej kolónie, a tak sa európska populácia Louisiany prakticky zdvojnásobila. Do Ameriky vtedy vycestovalo cez 800 ľudí a aj keď nám to v dnešnej dobe pripadá ako smiešne číslo, aspoň na čas uspokojilo francúzsky hlad po nových obyvateľoch z Európy. O niekoľko mesiacov neskôr už po Francúzsku opäť lietali letáky povzbudzujúce obyvateľstvo túžiace po novom dobrodružstve, aby si zbalilo kufre a vybralo sa žiť do Louisiany, lenže záujem bol čoraz menší a do Ameriky sa veľmi nechcelo ani Nemcom či Švajčiarom žijúcim vo svojich regiónoch pod francúzskou nadvládou. Kompetentní úradníci preto museli dlho rozmýšľať nad tým, ako Louisianu zatraktívniť a keď sa im to nedarilo, prišli na oveľa lepšiu myšlienku. Ak ľudí nedokážu dostatočne motivovať, aby zanechali svoj život v Európe a do Ameriky odišli dobrovoľne, pokúsia sa istú skupinu populácie jednoducho zmanipulovať a prinútiť k odchodu.
Vyvolenou skupinou sa nestali žiadne konkrétne etnické minority, ale jednoducho väzni. Predstav si, že by si na začiatku 18. storočia trávil svoje dni za mrežami a pred sebou by si nemal žiadnu svetlú budúcnosť. Jedného dňa by si potom od francúzskej vrchnosti dostal ponuku, ktorá by ťa mohla vyslobodiť a zariadiť ti nový život bez násilia a väznice, ale musel by si zanechať všetko, čo si v Európe vybudoval (alebo v prípade väzňov aj nevybudoval), odísť do Ameriky a zobrať so sebou ešte jednu osobu. Nanešťastie pre väzňov, nedostali šancu vybrať si niekoho z rodinných príslušníkov či starú lásku, ale museli sa uspokojiť s prostitútkami. Možno to znie nezvyčajne, avšak Francúzi touto stratégiou prakticky zabili dve muchy jednou ranou. Obyvateľov dodržujúcich zákony si nechali v Európe a ľudí z okrajových sociálnych skupín, ako napríklad väzňov a prostitútky, poslali za oceán. Francúzske autority si dokonca dali dostatočný pozor na to, aby sa ani jeden z dvojice nemohol len tak rozhodnúť, že sa na nový život vykašle a ujde ešte pred tým, než nastúpi na loď, a tak krátko po veľmi strohej a formálne svadobnej ceremónii novomanželov doslova spútali reťazou a nakoniec odviezli do prístavu. Skvele fungujúci koncept započal svoju púť vo francúzskej histórii ešte začiatkom roku 1719 a spočiatku sa všetkým zdal výborný, lenže po niekoľkých lodiach plných kriminálnikov a prostitútok sa z Louisiany začali ozývať hlasy prvých prisťahovalcov a Francúzi boli napokon nútení túto emigráciu zastaviť. Aj napriek tomu sa odohrala ešte jedna dodávka väzňov s prostitútkami v roku 1721, po ktorej už Francúzi svojich kolegov na novom kontinente neprovokovali a ďalší chlapíci sediaci za mrežami mohli o krásnej budúcnosti v Ameriky iba snívať.
Francúzska kolónia Louisiana bola nakoniec v roku 1763 rozdelená medzi Veľkú Britániu a Španielsko ako dôsledok Sedemročnej vojny, v ktorej Francúzi prehrali. Keď potom v roku 1800, a formálne až v roku 1802, Napoleon Bonaparte získal Louisianu späť s cieľom spraviť z nej dôležitú zámorskú oblasť francúzskej ekonomiky a neuspel, celé územie predal za 15 miliónov dolárov Spojeným štátom americkým.
