Spoznajte evolúciu najpopulárnejšieho žánru súčasnosti od nástupu MCU.
Komiksové filmy to mali spočiatku ťažké, no postupom času sa prepracovali na vrchol. Tým sa stal nepochybne Temný rytier Christophera Nolana. Z vysmievaného a podceňovaného žánru sa za tridsať rokov rokov od premiéry Donnerovho Supermana stal najdôležitejší artikel hollywoodskej produkcie, pýšiaci sa špičkovým obsadením pred aj za kamerou.
Po problematických 80. a 90. rokoch sa adaptácie komiksov veľmi často dostávali do rúk výrazných tvorcov, ktorí rozumeli filmárskemu remeslu a navyše dokázali do svojich projektov dostať aj výrazný rukopis. Cestu od premiéry Supermana až po prostrednú časť Nolanovej trilógie si môžete prečítať tu a tu.
Potešujúci trend najímania zaujímavých režisérskych osobností pokračoval, ale na svoju šancu už čakalo malé štúdio pokúšajúce sa experimentovať. Dva mesiace pred premiérou triumfu s Temným rytierom mal premiéru prvý Iron Man. Komiksové vydavateľstvo Marvel sa rozhodlo vytvoriť filmovú divíziu a samostatne si produkovať adaptácie svojich predlôh, na ktoré im ostali autorské práva. Prvý na rad prišiel origin Tonyho Starka.
Casting Roberta Downeyho Jr. bol viac než ideálny, odklon od temného trendu komiksoviek zafungoval na výbornú a jednoduchá rodinná zábava si našla množstvo fanúšikov a tržby prekvapivo vyleteli takmer až k 600 miliónovej hranici. Pri 140 miliónovom rozpočte to bol triumf a na hollywoodskom piesočku sa sebavedomo objavil nový hráč, s ktorým bolo treba počítať. Viac než samotný film však zaujal koncept. Ani nie tak filmársky, pretože nebudeme si klamať, išlo „iba" o slušné remeslo, ale producentský. Nápad vytvoriť previazaný vesmír superhrdinov bol rovnako riskantný ako ojedinelý, no vo svojej podstate aj originálny.
V lete toho istého roku sa do kín dostal takisto Neuveriteľný Hulk. Louis Letterier ukázal, že má výrazne filmovejšie oko než Favreau, ale nohy mu podkopával nie príliš dobrý scenár a problematické natáčanie, komplikované na jednej strane hlavnou hviezdou Edwardom Nortonom a na druhej samotným štúdiom. Na výslednom produkte to bolo patrné a nestretol sa s tak jednoznačne kladným prijatím ako Iron Man. User friendly balenie bolo taktiež na míle vzdialené progresívnej verzii Anga Leeho. Downeyho cameo však dávalo bezpochybne najavo, že Marvel Cinematic Universe (MCU) je neodvratne naštartované. Čakalo sa na ďalší krok.
Konkurenčná sólovka Wolverina dieru do sveta neurobila a po predchádzajúcom kvalitatívnom sklamaní s Rattnerovou trojkou to s revolučnou sériou nevyzeralo príliš dobre. Rovnaký osud stretol príšerného Jonaha Hexa a aj pôvodné superhrdinské filmy Push, Super od Jamesa Gunna alebo zaujímavého Defendora. Medzitým sa však vo Warneri chystala veľká vec. Adaptácia jedného z najlepších a najdôležitejších komiksov vôbec. Na sfilmovaní Watchmen si vylámalo zuby už nejedno režisérske eso (napr. Terry Gilliam, Paul Greengrass, Darren Aronofsky), no Zack Snyder sa výzvy nezľakol a predviedol kus mimoriadne kvalitnej roboty.
Vizuál je úchvatný, rovnako ako celý koncept vychádzajúci priamo z predlohy Alana Moora. Dospelý, temný, krvavý a nesmierne ambicózny počin v pokladniciach príliš nezabodoval, no našiel si mnoho fanúšikov a patrí k tomu najlepšiemu, čo na poli komiksoviek vzniklo.
V trende nápaditých a dostatočne odlišných žánroviek pokračoval aj Matthew Vaughn. Jeho Kick-Ass bol drzý, šokujúci, brutálny, vtipný aj dojímavý. Prepínanie medzi civilnosťou a prepálenou štylizáciou je brilantné a mnohokrát sa emócie prepínajú medzi neviazanou zábavou a emočným vypätím behom jednej scény. Ukočírovať podobnú látku tak, aby pôsobila kompaktným dojmom a pritom dokázala prvotriedne baviť, bola mimoriadne náročná úloha a Vaughn nielenže nesklamal, dokázal dokonca prekvapiť.
Diváci však ostali doma a pohrnuli sa radšej na tradičného druhého Iron Mana. Budovanie vesmíru v ňom síce pôsobilo kŕčovito, no ako predstavovačka postáv a magnet na peniaze fungovala znamenito. Podobne ako Thor a prvý Captain America. MCU sa behom piatich filmov vyprofilovalo ako nezáväzná rodinná zábava s vynikajúco predstavenými hrdinami a ochotou ísť podľa zabehnutých pravidiel. Pri tak riskantnom projekte je to pochopiteľné a česť Kennethovi Branaghovi a Joe Johnsonovi, že dokázali do svojich diel dostať aspoň štipku svojho rukopisu.
Bola to síce stále druhá liga a návrat k 90. rokom, divákom však prišla sympatickejšia než ambiciózne a nie príliš vydarené duo zelených hrdinov. Reč je o Green Hornetovi a Green Lanternovi. Ich tvorcovia si neustriehli zadania a vznikli nie príliš vydarené guláše, ktoré štúdiá po finančnej stránke dosť zaboleli. Rovnako ako výborný Dredd a vynikajúci prequel X-Men od tvorcu Kick-Ass. Prvá trieda napriek svojim výnimočným kvalitám a navrátenia tápajúcej série do tej najvyššej kvalitatívnej ligy finančne neoslnila, doba sa zmenila a ukázalo sa, že diváci začali v rámci žánru opäť počúvať viac na rutinu než nápaditosť. A absencia Wolverina takisto nepomohla.
O tom, ktorou cestou sa žáner bude uberať, malo rozhodnúť leto 2012. Premiéru mali totiž tri konkurečné a mimoriadne ambiciózne projekty. S reštartom Spider-Mana s prívlastkom The Amazing štúdio zmätkovalo tak dlho, až sa pred divákov dostal zvláštny patvar. Talent tvorcov z neho bolo cítiť rovnako intenzívne ako zásahy producentov. Evidentne počas výroby prepisovaný, následne pretáčaný a mnohokrát prestrihávaný počin nebol najhorší, no vyložene kladný vzťah si k nemu vybudoval málokto. Na druhej strane mince sa nachádza vyvrcholenie batmanovskej trilógie.
V čase príprav asi najočakávanejší film tohto tisícročia predviedol mohutné merítko po obsahovej aj formálnej stránke. Christopher Nolan vytvoril na žánrové pomery nevídaný epos s množstvom postáv, dejovych línií a motívov. Štruktúra rozprávania kombinujúca temnú realističnosť s naivitou kreslených predlôh tu však nepôsobí tak vyladene ako v Temnom rytierovi.
Vynárajú sa tak pred očami mnohé logické diery patriace do žánru komiksov, no bijúce sa s temnou psychologickou drámou. Takisto agresívne zmeny tempa a atmosféry nepatria ku kladom tohto inak vynikajúceho uzavretia slávnej ságy. Prijatie následkom toho nebolo tak jednohlasne kladné ako pri predchádzajúcom filme, no to mu nič neuberá z jeho mimoriadnych kvalít. Uzavrela sa ja jedna kapitola a nadišiel čas otočiť stránku a predať žezlo.
A to si neprekvapilo privlastnili hrdinovia z MCU. Ukončenie fázy jedna sa podarilo na výbornú. Na prvé spoločné stretnutie superhrdinov boli všetci zvedaví. Riskantný plán s prepojeným vesmírom vyšiel Marvelu na jednotku s hviezdičkou. Dokonca až tak, že Avengers sa po Titanicu stali komerčne tretím najúspešnejším filmom všetkých čias. Z druhotriednych hrdinov sa okamžite stal fenomén a z riskantného producentského ťahu nový trend. Televízny tvorca Joss Whedon síce neprekročil svoj tieň, no stávka na istotu sa veľkoryso vyplatila.
Zábavná blockbusterová jazda dokázala očariť humorom, nadchnúť jednotlivými momentmi a zo spojenia postáv vytrieskať maximum. Televízny vizuál a to, že celý dej takmer nedáva zmysel, sú tak v tomto prípade iba nepodstatné nedostatky, skrývajúce sa za veľkou dávkou nadšenia z pocitu doposiaľ nevideného. Bol to zaslúšený a ťažko vydretý triumf, ktorý okamžite nastolil nové trendy. Budúcnosť žánru mali zrazu v rukách nováčikovia a bolo na nich, ako so svojou čerstvo nadobudnutou mocou naložia. A začalo to veľmi dobre.
Tretí Iron Man putoval do rúk Shana Blacka. Ten mal síce na svojom režijnom konte iba kultovku Kiss Kiss Bang Bang, no bol dávno uznávaným tvorcom peciek ako Smrtonosná zbraň alebo Posledný skaut. Jeho autorský vklad je patrný už od začiatku. Rovnako ako väčšina jeho filmov sa aj Iron Man odohráva na Vianoce, dialógové výmeny majú šťavu a projektu nechýba určitá drzosť. Zvrat s Mandarinom bol pre fanúšikov šokom a názory na výsledný počin sú medzi znalcami komiksov a nedotknutými divákmi výrazne odlišné.
Pokiaľ prví dávali najavo nespokojnosť a autorský vklad im vadil, druhá skupina bola nadšená. Na výsledok však boli po fenomenálnom úspechu prvej teamovky všetci zvedaví a tržby sa zastavili až za miliardovou hranicou. Ďalší triumf a potvrdenie čerstvo nadobudnutej pozície leadra však bolo treba nejako udržať. A najdôležitejším krokom bolo evidentne neuraziť žiadnu skupinu potenciálnych divákov. Pochopiteľný krok však viedol k nechcenému vedľajšiemu účinku takmer úplného zničenia progresívnejšieho smerovania vysokorozpočtového Hollywoodu, ktorému pred triumfom MCU šlapali cestičku Nolan, Raimi alebo vtedy ešte bratia Wachovski.
Nasledujúce projekty marvelovského univerza putovali do rúk tvorcov bez väčších skúseností a možností argumentovania pre ozvláštnenie svojich diel. Točilo sa na istotu a tie najdrahšie a najočakávanejšie projekty, ktorými filmy z MCU evidentne sú, začali padať k režisérom bez skúseností a poriadnych výsledkov. Prvý klinec do rakvy moderného blockbusteru bol tak zatlčený. Ale to už predbieham.
Pár mesiacov po treťom príbehu Tonyho Starka totiž predviedol Warner Bros. svetu novú verziu Supermana od Zacka Snydera. Ten si bral inšpiráciu z Temného rytiera, od štruktúry deja až po serióznejšie ladenie výsledného diela. Man of Steel má všetky atribúty hollywoodskeho veľkofilmu - úžasný audiovizuál, veľké hviezdy v obsadení a aj pokus o nejaký ten presah. Priazeň divákov sa však už medzitým stihla preorientovať na jednoduchšie a zábavnejšie marvelovky.
Pokus oživiť prvého kostýmového superhrdinu tak zaostal za očakávaním a nepodarilo sa mu preklopiť misku váh späť na stranu dospelejšieho uchopenia látok. Veľa kvalitatívnej ani finančnej vody nenamútili ani nasledovné pokračovania sólového Wolverina, dvojka Kick-Ass bez režisérskeho dozoru Matthew Vaughna a prekvapivo ani sequel Amazing Spider-Mana.
Marvelu sa však bohate vyplatila absolútna kontrola štúdia a pokračovania Thora aj kapitána boli obrovské hity a v druhom prípade aj vynikajúci akčný film. Síce bez výraznejšieho autorského odtlačku, za to však s perfektným ťahom na bránu a vynikajúcimi akčnými scénami. Krasojazda MCU pokračovala aj Strážcami Galaxie, no dobre premazaný stroj začal dostávať trhliny. Po stránke ziskov bolo všetko v poriadku, do previazaného univerza sa začala zakrádať nepríjemna seriálovosť. Počiny Marvelu nestáli na vlastných nohách a boli iba ďalšou neuzavretou kapitolou na pokračovanie s povinnými cameami populárnych postáv. Najviac na to doplatilo pokračovanie Avengers s podtitulom Age of Ultron. Ant-Man bol vytrhnutý z rúk autorského režiséra Edgara Wrighta a posunutý rutinérovi Paytonovi Reedovia a na dvere začala klopať konkurencia.
K mutantskej sérii sa po neupokojivých výsledkoch Prvej triedy vrátil duchovný otec Brian Synger a v Days of the Future Past dokázal vyčarovať kus filmovej mágie a vrátiť sa ku koreňom, ktoré zaviedol a boli nahrádzané novými pravidlami. Finančný úspech bol obrovský, film kvalitný, no novú revolúciu ani návrat trendu vážnejšie uchopeným komiksom sa mu nepodarilo zaviesť. Navyše Warner vytasil pre pokračovanie Muža z ocele obrovský trumf. A tým bol Batman. Stret dvoj najikonickejších superhrdinov však trpel problematickou výrobou.
Od začiatku preprodukcie začalo dochádzať v Hollywoode následkom obrovského úspechu MCU k zmenám a všetci chceli napodobiť ich obchodný model. Väčšina tvorcov prišla aj o tú malú kontrolu, čo mala nad svojimi dielami, do filmov sa na silu pretláčal zľahčujúci humor za každú cenu, začali sa budovať prepojené vesmíry a každá potenciálna séria musela pracovať s otvorenou seriálovou štruktúrou, čím strácali dramatické oblúky na dôležitosti a takmer každý blockbuster je tak iba časťou nejakého celku a nie svojbytným dramatickým dielom.
Tieto zmeny ešte nie sú tak výrazné, no prvé lastovičky v podobe piateho Terminátora, Jurského sveta, Rýchlo a zbesilo alebo nekonečných Transformerov už máme za sebou. Druhý klinec je v rakvy. Následkom týchto zmien sa menila koncepcia konkurečného projektu pod taktovkou Zacka Snydera. Za pochodu sa tak z pokračovania Man of Steel stal súboj s Batmanom, aby to celé skončilo ako prequel k Justice League. Na výslednom diele to bolo poznať a rozporuplné ohlasy aj tržby hlásili varovný signál, ktorému úplne podľahol ďalší projekt z dielne DC, Suicide Squad. Prestrihávaný, pretáčaný a zmätene postavený film síce má komerčný úspech, no očakávalo sa viac. Omnoho viac. Podobne dopadla zatiaľ posledná kapitola X-Men s podnázvom Apocalypse.
Tieto zmeny však neublížili samotnému MCU. Ten si veselo točí pre publikum, ktoré si vychoval a zatiaľ posledný príspevok v podobe Civil War sa už nesnaží svoju autorskú nevýraznosť a seriálovú štruktúru ani maskovať. Miliardová hranica bola opäť pokorená, diváci aj kritici spokojní, takže nie je žiadny dôvod nič meniť. Iskričku nádeje na neštandardnú komiksovú tvorbu sa však podarilo vykresať opäť v univerze X-Men.
Tvorcami vysnívaný a veľmi ťažko do produkcie pretlačený Deadpool skončil komerčným triumfom. Nízkorozpočtové, politicky nekorektné R- ko si získalo obrovskú obľubu a stalo sa finančne prekvapivo najúspešnejším dielom ságy. Kvalitatívne sa síce podobne koncipovanému Kick-Ass síce zďaleka nevyrovná, no ukázal producentom aj divákom, že upustenie od tradične koncipovaných mantinelov môže byť veľmi osviežujúce. Treba k tomu však veľká dávka drzosti a tvrdohlavosti. Uvidíme, ako sa tento úspech odzrkadlí na ďalšom vývoji žánru, ale jedna vec je už takmer istá.
Veľké osudové príbehy sú zjavne už definitívne nahradené neambicióznou zábavnosťou, vracajúce žáner späť do 90. rokov. Konkurencia sa namiesto vyšlapávania nových cestičiek a formovaniu vlastnej tváre narýchlo uchýlila k funkčnému marvelovskému modelu a filmový svet bude potrebovať čím rýchlejšie ďalšiu revolúciu, aby sme sa opäť nedočkali vtipkujúceho Batmana a štylisticky tendenčne vizualizovaných príbehov, ktoré smerujú jedine ku cliffhangeru v ďalšej kapitole populárnych hrdinov.
Viac o tom, ako Marvel vlastne Hollywoodu škodí, sa dočítate v našom rozsiahlom článku tu.
Ako ste na tom vy?
Vyhovuje vám súčasný trend alebo by ste boli radšej za návrat k ambicióznejším komiksovkám?
Vyjadriť sa môžete v diskusii.
