Najtajomnejšia dvojica egyptských dejín.
Keď sa povie staroveký Egypt, všetci si v mysli vybavíme vyspelú civilizáciu sídliacu v údolí rieky Níl s bohatou históriou, ktorá sa preslávila hlavne veľkolepými pyramídami. Každý vie, že na jej čele stáli faraóni, ktorí uctievali množstvo bohov, pričom sami sa po smrti bohmi stávali. Achnaton (vládol v rokoch 1353 - 1336 pr. Kr.) však rozsiahly egyptský panteón úplne zboril a spolu so svojou prvou manželkou Nefertiti patrí k najznámejším osobnostiam starého Egypta. Milujúci pár sa preslávil založením prvého doložiteľného monoteistického náboženstva – slnečného kultu – Atona.
Achnaton (pôvodne Amenhotep IV.), deviaty faraón osemnástej dynastie, bol synom faraóna Amenhotepa III. a jeho manželky Teje. Na trón však mal najprv miesto neho nastúpiť jeho starší brat Thutmose, ten však za záhadných okolností zomrel a pomyselné žezlo boha zdedil Amenhotepov neobľúbený, zženštilý a chorľavý syn, ktorý sa ocitol po jeho boku ako spoluvládca a neskorší faraón. Takýto nelichotivý obraz mal Amenhotep III. o svojom synovi kvôli jeho epilepsii, hormonálnej poruche a hlavne kvôli jeho prehnanej záľube v mystike a astronómií, čo sa neskôr prejavilo aj v jeho vláde.
Staroveký Egypt sa počas svojej existencie ocital sínusoidne v rozkvete a následnom chaose. Osemnásta dynastia faraónov vyviedla Egypt z druhého prechodného obdobia do tretieho zlatého veku založením takzvanej Novej ríše ( asi 1550- 1069 pr. Kr.) V čase, keď Achnaton, ešte ako Amenhotep IV. nastúpil na trón, nachádzala sa táto ríša na vrchole, dosiahla svoj najväčší územný rozsah, pričom sa jej klaňali a doslova sa ňu spoliehali všetky okolité štáty. Prvých päť rokov vládol „kacírsky kráľ“ v zmysle politiky svojho otca, teda v duchu pokojnej, mierovej atmosféry plnej rozkvetu a blahobytu. Krajina priam kvitla a Veset,, hlavné mesto ríše, bolo reprezentatívne a plné rozprávkového bohatstva nahonobeného zo všetkých kútov impéria. Otázka preto znie, prečo sa Amenhotep IV. rozhodol tento pokoj v ríši narušiť pokusom zmietnuť panteón bohov starého ako sám Egypt v prospech jedného jediného? Dôvoď na to mal jednoduchý, a to snahu o upevnenie si svojho vedúceho postavenia v štáte.
Amenhotep IV. sa po svadbe s krásnou princeznou Nefertiti pokúšal obmedziť vplyv kňazov Amonovho chrámu v Karnaku, ktorých moc za Amenhotepa III. prekračovala všetky hranice a väčšina zo spomenutého bohatstva Vesetu končila práve v ich rukách. Práve preto sa piaty rok jeho vlády stal zlomovým okamihom nielen pre jeho súkromný život, ale aj pre dejiny Egypta. Zmenil si meno na Achnaton (prospešný Atonovi) a začal tak kultúrnu revolúciu. Oživil kult boha Atona - slnečného kotúča, boha starodávneho mesta Héliopole. Išlo vlastne o zosobnenie Amona - Re do inej formy, čiže to neznamenalo až taký odklon od predošlého vedúceho božstva. Navyše, tento kult získaval na dôležitosti v Egypte už za Thutmoseho IV, ktorý ho označil za najvyššieho boha, zatiaľ čo ostatné božstvá ponechal súčasťou jeho stvoriteľského diela rovnako ako ľudí. Radikálnosť reformy teda nespočívala vo výbere samotného božstva, ale v tom, že zakázal ostatných bohov, zboril ich chrámy a dokonca vystaval nové hlavné mesto ríše - Achetaton (Atonov obzor dnes el Amarna). Začal tak takzvané amarnské obdobie dejín svojho štátu, čo znamenalo rozvrat predošlého náboženského systému Egypta, zmenu v umení či obliekaní.
Mesto Achetaton sa stalo centrom uctievania oficiálneho božstva, a teda aj celej ríše. Mesto vybudovali na východnom brehu Nílu na polceste medzi Memphisom a Vesetom, pričom z východnej strany ho ohraničoval kamenný masív a z juhu a severu rieka. Územie Achetatonu nechal faraón vymedziť početnými hraničnými tabuľami, na ktoré nechal vyryť hlavné zásady nového kultu boha Atona. V samotnom centre mesta stál postavený formálny palác, kde by sa mohol stretávať s úradníkmi či cudzími hodnostármi. Palác, v ktorom on a jeho rodina žili, bol na severe a s oficiálnym palácom ho spájala tzv. Kráľovská cesta. Každý deň Achnaton a Nefertiti po nej prechádzali z jedného konca mesta na druhý, a tak zároveň zrkadlili cestu slnka po oblohe. Achnaton a Nefertiti sami seba videli a zobrazovali ako bohov, len vďaka nim mohol byť Aton uctievaný. Z Achetotanu sa stalo mesto s 20 000, možno až 50 000 obyvateľmi s jednotnou výstavbou a hrobkami vybudovanými v masíve na východe mesta. Chrbticou mesta bola samostatná komunita živiaca sa poľnohospodárstvom, rôznorodými remeslami a hlavne riečnou plavbou.
Úplné zavedenie monoteizmu sa podarilo naplno dovŕšiť až o štyri roky neskôr, čo malo z veľkej časti pragmatické dôvody - posilnenie moci faraóna na úkor moci Amonových kňazov. Posilnenie Achnatonovej moci vyústilo dokonca až do toho, že ľudia sa na uctievaní jediného povoleného boha Atona mohli podieľať len skrz panovníka, jeho hlavnej manželky Nefertiti a ich dcér. Kult Atona sa od predchádzajúcej viery líšil tým, že oslavoval výhradne život a slobodu a nevšímal si smrti, nakoľko predtým sa posmrtnému životu kládol v egyptskom náboženstve najväčší dôraz. Hlavným princípom jeho učenia bola jednoduchosť. Posmrtný život nebožtíka sprevádzal iba samotný kotúč Slnka, ktorým Achnaton predstavoval Atona ľudu, čo bol všetkým zrozumiteľný symbol. Atonov kult sa uctieval v chrámoch i pod šírym nebom pomocou obradov a obety lotosových kvetov, ovocia, jedla a podobne, sprevádzanými modlitbami a špeciálnymi hymnami, čo sa nám zachovalo na spomínaných hraničných pamätných tabulách a textov piesní. Nefertiti sa tomuto kultu venovala už v mladosti, čo pravdepodobne ovplyvnilo faraóna vo výbere tohto oficiálneho božstva.
To, že Nefertiti bývala kňažkou boha Atona už pred svadbou, je zároveň jedna z mála informácií, čo o nej vieme, inak je jej osoba zahalená veľkou dávkou tajomna. Dokonca aj o jej pôvode sa vedú spory, i keď dnes sa väčšina prikláňa k jej egyptskému pôvodu, staršia a menej pravdepodobná verzia hovorí o princeznej z ríše Mitanni, ktorú na upevnenie dobrých vzťahov s Africkým impériom vydal kráľ Tušratta egyptskému faraónovi. Dnes sa však o nej vo všeobecnosti i napriek jej cudzokrajnému vzhľadu a menu znamenajúcemu „Kráska, ktorá prišla z Achmínu“ hovorí ako o dcére švagra Amenhotepa III. a jeho a vychovávateľky Teje. Vzhľadom na to sa náš kráľovský pár musel poznať od detstva a ich zväzok splodil šesť dcér. Podľa výjavov nájdených v el Amarne sa dá posudzovať, že ich manželstvo bolo šťastné, pretože okrem obrazov spojených s obetami sú často zobrazení aj v bežných situáciách ako je večera či jazda na voze a vždy sú vysmiati či dokonca v objatí. O to nepochopiteľnejší je fakt, že o Nefertiti nie je žiadna zmienka v oficiálnej korešpondencii, pričom chýbajú informácie aj o jej zmiznutí v dvanástom roku Achnatonovej vlády po tragickom úmrtí jednej z ich dcér, kedy sa akoby prepadá pod zem a nemáme zmienky ani o jej smrti alebo neskoršom živote.
Existujú štyri hlavné, ale všetky ťažko dokázateľné tézy o jej ďalšom osude:
- Stratila náklonnosť manžela, pretože mu nedala dediča po meči, a tak ju nahradila vedľajšia manželka Kija.
- Achnaton sa chcel zmieriť s Amonovými kňazmi, Nefertiti nesúhlasila, a tak bola vyhostená.
- Spáchala samovraždu v žiali nad stratou svojej dcéry.
- Pokračovala v spoluvládnutí pod menom Smenchkare, kým jej nevlastný syn Tutanchamón, ktorého Achnaonovi porodila práve Kija, bol dosť starý na to prevziať trón.
S istotou tak možno tvrdiť iba to, že vďaka buste vytvorenej sochárom v Tutmosem v Achetatone objavenej v roku 1911 sa stala symbolom krásy a jednou z najznámejších žien staroveku.
Amarnská doba priniesla okrem náboženských zmien aj pocit slobody, a to najmä v umení aj v móde. Napríklad sa zmenil spôsob zobrazovania ľudských postáv, prechádza sa k realistickému zobrazeniu, preto častokrát ukazujú nielen šťastie manželského páru, ale aj ich telesné nedostatky. Na jednom vápencovom súsoší sú zobrazené ako Achnatonove nedostatky, tak aj Nefertitine a toto súsošie nijako nepotvrdzuje jej krásu, čo ju tak preslávila. Väčšie uši či brucho ju naopak popierajú, avšak symbolom krásy v podvedomí ľudí ostane asi navždy. Okrem zachytávania nedostatkov vládnucej dvojice sa prejavila aj už spomenutými výjavmi z ich každodenného života, kde sa snažili umelci zachytiť aj bežné gestá. Ďalšími znakmi doby sú rýchlejšia výstavba, kedy postaviť chrám netrvalo celé desiatky rokov, ale len pár, a to za pomoci menších pieskovcových blokov - talatátov. Doba priniesla aj uvoľnenie v móde v podobe naberanejších a zložitejších odevov. Najväčšou zmenou však bolo väčšie sústredenie sa na prírodu a celkovú harmóniu života, než na posmrtný život.
Tým, že sa Achnaton uzavrel v novom hlavnom meste a sústredil sa viac na dianie vo vnútri ríše, než na okolité problémy, začala sa jeho zahraničná politika rúcať. Nevšímajúc si dokonca ani začínajúci úpadok svojej ríše, začal „faraón revolucionárov“ odmietať posielať spojencom zlato a iné dary na podporu diplomatických vzťahov, rovnako ignoroval aj prosby vazalských štátov o vojenskú pomoc. Toto konanie možno odôvodniť tým, že už jeho predkovia zvolili taktiku nečinného prizerania sa dúfajúc, že sa nepriatelia zničia navzájom. To však bol kardinálny omyl, rovnako ako jeho spoliehanie sa na najbližšie okolie, ktoré často tvorili bezohľadní a príliš skorumpovaní pisári a správcovia. Najčastejšie sa jednalo o zapredancov najsilnejšieho nepriateľa Egypta – Chetitskej ríše. Hranice už tak dobre nestrážili a ani zďaleka sa na hraniciach nehliadkovalo tak dôkladne ako za vlády jeho predchodcov. Situácia na východnej hranici sa stávala alarmujúcou. Chetiti všímajúc si nečinnosť faraóna scvrkli kedysi mocnú Novú ríšu za jedno desaťročie na oblasť okolo Nílu. Ku koncu svojej vlády sa faraón - reformátor pravdepodobne vzdáva aj svojho celoživotného úsilia a chce zrejme zakopať vojnovú sekeru s kňazstvom Amona, pričom si v rovnakom čase vyberá za spoluvládcu záhadného Smenchkareem, pravdepodobne jedného zo svojich bratov, ktorému dal za ženu svoju dcéru Meritaton. Svoju ďalšiu dcéru Anchesenamon (obe mal s Nefertiti) vydal za svojho syna Tutanchatona (toho mal s Kije).
Smrť Achnatona je pre nás rovnakou záhadou ako neskorší osud jeho ženy Nefertity. Čo ale záhadou nie je, je osud jeho celoživotného diela, ktoré sa začalo rúcať ako domček z karát okamžite po nástupe Smenchkareeho na trón. Poslednú bodku za návratom k uctievaniu boha Amona dal jeho syn, ktorý sa na znak toho premenoval na Tutanchamona. Definitívne pochovanie otcových snáh o náboženskú reformu je aj jediným významnejším medzníkom jeho panovania. Na rozdiel od svojho otca sa stal slávnejší vďaka svojej smrti než činmi za života, pretože zomrel príliš mladý a preslávil ho len objav jeho nevykradnutej hrobky v dvadsiatych rokoch 20. storočia.
