Víťazstvo, ktoré bolo počiatkom rozmachu mocnej Východorímskej ríše.
Bitka u Desiateho míľniku - Ad Decimum, teda desať míľ od Kartága (dn. Sidi Fatchallah) v severnej Afrike, sa odohrávala v priebehu júna 533 a patrí k najzaujímavejším bitkám histórie. Bojovala v nej Východorímska ríša (Byzantská ríša) – dedička slávy niekdajšieho svetového impéria proti Vandalskému kráľovstvu, ktoré malo svojím barbarským činom výrazný podiel na páde Západorímskej ríše, za čo ale neskôr zaplatilo rovnako vysokou cenou - zmiznutím z mapy sveta, nie však zo svetovej histórie.
Vandali patrili k jedným z mnohých germánskych kmeňov deliacich sa na rôzne vetvy, ktoré sa nakoniec spojili v jeden celok, pričom si každá z nich prešla zložitým vývojom. Pravdepodobne v 1. storočí pred Kristom opustili pobrežie Baltského mora ( pravdepodobne Jutský polostrov) a zhruba o 4 storočia neskôr sa usadili v Panonnii v Sliezku a východnom Slovensku. V rokoch 376 – 406 boli pod tlakom Hunov nútení prekročiť Rýn, prejsť cez Galliu (dn. Francúzsko) až za Pyreneje do Hispánie (dn. Španielska). Pyrenejský polostrov si so svojimi spoluputovníkmi – Svébmi a Alamanmi rozdelili losovaním a doslova ho vyrabovali, pričom niekdajšiu vandalskú prítomnosť dokazuje doterajšie pomenovanie Andalúzia, v preklade Vandalský ostrov, ani tu sa však dlho neohriali. Tentoraz ich nevyhnali Huni, ale Vizigóti a vandalský kráľ Geiserich, ktorý vládol v rokoch 428- 477, sa rozhodol v roku 429 preplaviť svojich poddaných do Afriky. Niekedy v tomto období sa začína náš príbeh silného Vandalského kráľovstva, neskôr ohrozujúce Justiniánove záujmy, a teda záujmy cisára Byzancie, čím si spečatilo svoj koniec.
Pod vedením Geisericha, svojho najväčšieho a najúspešnejšieho kráľa, Vandali postupne kúsok po kúsku dobýjali svoju novú domovinu, severnú Afriku. Na pobreží čierneho kontinentu sa vylodilo približne 80 000 ľudí, z toho asi 15 000 bojovníkov, ktorí si svoje miesto pre život vybojovali pomerne rýchlo a jednoducho, využívajúc pritom boje medzi ortodoxnými kresťanmi, teda Rimanmi a heretikmi. Samotní Vandali boli heretikmi, pretože vyznávali ariánstvo, takže ich v týchto mestách často vítali s otvorenou náručou ako osloboditeľov. Prvý významnejší úspech dosiahli dobytím mesta Hippo Regius (dn. Annaba), kde počas obliehania zomrel aj slávny Aurelius Augustinus - kresťanský teológ, spisovateľ, filozof a mystik, cirkevný Otec, predstaviteľ latinskej patristiky. Pod tlakom týchto okolností musel Rím – len slabý obraz predošlého mocného centra ešte mocnejšej ríše v roku 435 uzavrieť s Vandalmi spojenectvo a uznať ich prítomnosť v Afrike. Keď sa im v roku 437 podarilo podmaniť Sicíliu a o dva roky neskôr aj mocné Kartágo spoločne s jeho flotilou ovládajúcou prakticky celé Stredozemné more, misky váh sa definitívne naklonili na stranu nenásytných barbarov. Kráľ Geiserich začal svojvoľne brať pôdu rímskym provinciálom, aby ju ako zvrchovaný vládca prideľoval svojim najstatočnejším bojovníkom. V roku 442 cisár Západorímskej ríše, Valentinianus III, iba triezvo zhodnotil situáciu a uznal Geisericha oficiálnym vojenským veliteľom prokonzulskej Afriky. Tento okamih môžeme považovať za začiatok existencie samostatnej Vandalskej ríše, ktorá aby aspoň spolupracovala s Rímom, keď už sa nechcela dať romanizovať, musela poslať na Valentianov dvor svojho korunného princa Hunericha ako rukojemníka a zároveň snúbenca Eudici - dcéry rímskeho cisára. Vďaka tejto dohode začali dve mocné ríše spolu relatívne dobre vychádzať až do momentu, keď roku 455 Valentinianus III. zomrel.
Nástupom Petronia Maxima na rímsky cisársky stolec došlo k porušeniu vyššie spomenutej zmluvy, keďže vydal Eudicu za svojho syna nerešpektujúc jej zásnuby s Hunerichom. Po tomto očividnom opovrhnutí jeho osoby sa následne Geiserich rozhodne ku kroku, ktorý zapríčiní, že slovo vandal navždy vojde do slovníkov ľudstva ako synonymum výtržníka a bezohľadného ničiteľa kultúrnych pamiatok. Geiserich zvolal svoju flotilu a plavil sa do Italie, zakotvil v Ostii, pričom sa čo najrýchlejšie vydal do srdca Západorímskej ríše. Informovaný o tejto skutočnosti sa zbabelý senátor Petroniu rozhodol utiecť, no rímsky ľud vnímal tento čin nehodný úcty či života, a tak kedysi cteného panovníka nemilosrdne popravil. Geiserichovi v plienení nemohlo nič zabrániť, ale po príhovore pápeža Leva I. ušetril obyvateľov Večného mesta, ktorého sláva po jeho rabovaní nadobro uhasla. Geiserich dosiahol, čo chcel, pretože okrem obrovskej koristi a otrokov získal po dvojtýždňovom rabovaní manželku pre svojho syna. Zvyšné roky jeho vlády znamenajú zlatú éru Vandalskej ríše. Eudocia sa predsa len stala Hunerichovou ženou, porodila mu syna a vandalskí vládcovia tak získali prepojenie s valentiniánskou dynastiou. Vandali sa definitívne stali vládcami západného Stredomoria, kde ovládali všetky severoafrické rímske dŕžavy Sicíliu, Korziku, Sardíniu i Baleáry. S výnimkou Sicílie zostali všetky tieto ostrovy v moci barbarov až do zániku ich štátu v roku 533.
Po Geiserichovej smrti 478 nastúpil na trón jeho syn Hunerich, ale ostal v tieni svojho otca, rovnako ako všetci nasledujúci vandalskí králi. S Eudociou mal Hunerich syna Hildericha, kvôli ktorému jeho otec takmer vyhladil vandalskú šľachtu, aby mu zabezpečil nástup na trón, čo sa mu bezprostredne aj tak nepodarilo. Hilderich sa nakoniec kráľom Vandalov stal, ale až v stareckom veku v roku 523. Jeho vláda však priniesla viac nešťastia ako slávy, aj keď nepriamo. Okrem toho, že bol príčinou krvavých jatiek vandalskej šľachty už vo svojom detstve, stal sa svedkom zániku aj svojho vlastného etnika. V čase Geiserichovej smrti v Kartágu 478 patrilo Vandalské kráľovstvo k najsilnejším ríšam vo vtedajšom svete, avšak jeho sila a sláva počas vlád nekompetentných nasledovníkov už len upadala. Už od jeho vzniku v nej vládol spor medzi ariáncami a ortodoxnými kresťanmi, pričom intenzita a krvavosť zásahov voči kresťanom sa líšila od vladára k vladárovi. Neskôr sa k tomuto problému pridali opakujúce sa vzbury Berberov a Maurov. Tieto dva problémy sa v podstate sínusoidne striedali v dianí v ríši. Vandalom sa však osudným stalo ich ariánstvo, ktoré si po celú dobu existencie ríše tak urputne, aj za cenu preliatej krvi, bránili. Hunericha neúprosne prenasledoval a priam vyhladzoval katolíkov vo svojej krajine všetkými prostriedkami, syn Hilderich však po nástupe na trón jeho celoživotné úsilie úplne zmaril.
Hilderich vnuk Valentiana III. bol oveľa viac spätý s Konštantinopolom, než ktorýkoľvek jeho predchodca, kvôli čomu vnímal katolíkov tiež úplne inak. Nový vandalský kráľ obrátil náboženskú politiku naruby a katolíci tu začali obnovovať svoje inštitúcie, čo sa však nepáčilo vandalskej šľachte a ani prostému ľudu. Navyše jeho blízky vzťah s Justiniánom – cisárom Byzancie zapríčinil aj vypovedanie spojeneckej zmluvy s Ostrogótmi, pretože Justinián chcel od nich naspäť dobyté územia v Italii. To znamenalo spolu s ďalšou vzburou Berberov a Maurov sprevádzanou masakrom vandalských vojsk zrejme posledný klinec do rakvy Hilderichovej vlády. V máji 530 došlo na čele s Gelimerom (pravnuk Geisericha) k sprisahaniu, kedy bol samotný Hilderich uvrhnutý do väzenia a vodca rebélie vyhlásený novým kráľom Vandalov a Alanov. Cisár Justinián využíva zvrhnutie verného spojenca z trónu ako skvelú zámienku na vyhlásenie vojny, aby tak mohol po víťazstve získať priamu kontrolu nad severoafrickými územiami. Najprv však strategicky posiela Gelimerovi ultimátum o navrátení trónu Hilderichovi, pretože vedel, že na to Gelimer nepristúpi. Hoci nezískal podporu svojich poradcov k rozpútaniu tejto vojny, ktorí sa obávali námornej flotily nepriateľa a vyčerpanosťou armády kvôli nedávnej vojny s Peržanmi, rozhodol sa cisár trvať na svojich požiadavkách veriac, že „Boh požehná jeho vojsku, nakoľko bojuje aj v jeho mene.“
V júni 533 Belisarios, preslávený Justiniánov vojvodca, vyplával z prístavu spoločne so zhruba 500 dopravnými korábmi, 92 vojenskými loďami, 10 000 pešiakmi a 5 000 jazdcami proti omnoho mocnejšiemu nepriateľovi. Jadro vojska sa skladalo z thráckých spojencov, početnej Belisarovej osobné gardy či húnskych a herulských veteránov. Celkovo sa teda k africkému pobrežiu plavilo asi 16 000 vojakov, ktorí približne za 40 dní plavby došli do cieľa a vylodili sa asi 300 km juchovýchodne od Kartága. Ešte predtým sa však pri Sicílii dozvedeli, že v Sardínií vypuklo povstanie, pričom Gelimer vyslal na jeho potlačenie 5000 elitných jazdcov a celú svoju námornú flotilu. Na druhý deň Belisar chytil Gelimarovho posla a poslal mu po ňom výzvu, aby vrátil trón Hildderichovi a vyhol sa tak vojne. Kráľova odpoveď bola veľavravná, zabil Hildericha aj jeho rodinu a začal pripravovať plány na boj. Takto sa začala vojna, ktorá sa však viac podobala na náhodnú súhru okolností, než na premyslene strategicky vedený konflikt. Pritom o premyslenosti pôvodného Gelimarovho plánu sa nedá pochybovať, nakoľko plánoval nepriateľa pobiť pri prechode úzkou kľukatou tiesňavou – Ad decimum, pomenovanej podľa míľnika označujúceho vzdialenosť desať míľ od Kartága. Gelimer plánoval rozdeliť svoje sily na tri časti, jeho brat Ammatasa mal za úlohu vyraziť z Kartága a zdržať Belisarove vojsko v tiesňave do bodu, kým ho nepodporí synovec Givamund s 2000 jazdcami, pričom v rovnakom čase mal na tylo Byzantíncov zaútočiť aj on sám.
Človek mieni, osud však mení. Vojvodca Belisar sa snažil byť veľmi obozretný a keď dorazili k Ad decimum, postavil opevnený tábor, následne na čo vyslal prieskumnú jazdu zistiť, či niečo nehrozí. Zhodou okolností sa nachádzal v tom istom čase na tom istom mieste aj Gelimerov brat Amamatas a na prekvapenie všetkých na seba narazili. Vandali sa však zúrivo vrhli na nepriateľa a keďže boli lepšie vyzbrojení, získavali prevahu. V zápale boja ale Ammatasa zasiahol zablúdený oštep do hlavy, vandalskí bojovníci sa zmätení stratou veliteľa dali na útek a málo početná byzantská prieskumná jazda na čele s Joannesom z Arménie sa ich rozhodla prenasledovať. Začal sa zbesilý lov, kde sa počet vystrašených Vandalov stále zvyšoval, pretože narážali na svojich spolubojovníkov chystajúcich sa zoskupiť podľa plánu na druhý deň. Prchajúca početnejšia Ammatasova jazda tak vtrhla medzi svoje vlastné jednotky a v pätách sa im s revom hnala neveľká, ale hrozivo pôsobiaca eskadra Byzantíncov. Vandali sa nazdávali, že bitka, ktorá vlastne ešte ani nezačala, je už prehratá a snažili sa zachrániť si holé životy útekom k mestu. Nakoniec pred sebou 300 Byzantíncov hnalo desaťnásobnú prevahu. Tesne pred Kartágom sa Joannesovi jazdci na rovinke rozvinuli a masakrovali svojich protivníkov o to účinnejšie. Šťastena bola na strane Byzantícov aj v bitke s kráľovým synovcom Givamundom, kde podceňovaní Huni zmasakrovali záplavou šípov trojnásobnú presilu Vandalov.
O týchto bitkách nemali obidve strany ani potuchy a nič netušiac ani o tom druhom sa obaja Belisar aj Gelimer zdržiavali v blízkosti Ad decimum. Prví dorazili k miestu predošlej zrážky thrácki spojenci, kde našli mŕtvoly a z výšiny zbadali blížiaceho sa Gelimera. V poslednej chvíli sa snažili získať výhodnú pozíciu a strážili výšiny pri vstupe do tiesňavy. Kráľ Vandalov využil svoju presilu, vďaka čomu Thráckov zo strategických výšin vyhnal a dostal sa tak medzi obe hlavné Belisarove sily. Teraz ovládal celú tiesňavu a stačilo mu jedným presne miereným útokom poraziť dezorientované vojsko nepriateľa. Svoju možnosť však nevyužil, nakoľko našiel mŕtvolu svojho milovaného brata, z čoho sa psychicky zrútil. Vojsko bez velenia bolo zmätené a nemal ho kto sformovať k útoku, jeho zmätok ešte zvýšil oznam o smutnom osude Givamunda. To však dalo Belisarovi čas poslať obe časti svojho vojska znovu ovládnuť výšiny nad tiesňavou. Nasledoval tak krvavý boj, kde bolo dezorientované vojsko vandalov rozprášené a zahnané na útek.
Gelimer sa vraj na poslednú chvíľu spamätal a ušiel na koni. Samotné Kartágo však padlo popolom a osud Vandalov bol nadobro spečatený. Rimania v uliciach mesta zavraždili každého barbara, starca, ženu i dieťa, svoju nenásytnosť rovnako ukojili zlatom a striebrom nazhromaždeným z čias vyplienenia Ríma. S obrovským prídelom šťastia sa Byzantíncom – jediným pokračovateľom rímskej tradície podaril uplatniť svoju vytúženú pomstu. Neboli by to však synovia vlčice, keby k pomste vyplienenia Večného mesta a straty severoafrických území nepridali niečo navyše- úplné vyhladenie Vandalov. Tí, čo mali to šťastie a prežili, sa museli vzdať svojej etnickej príslušnosti, jazyka i náboženstva a splynúť s Berbermi a inými africkými kmeňmi. Čierny kontinent sa stal pred viac ako sto rokmi ich domovom, ale teraz zrazu bol aj ich väzením. Avšak Gelimer, ktorý svoj ľud priviedol do takéhoto nešťastia, paradoxne po ponižujúcom sprievode dožil svoj život v pokoji so svojou rodinou na statku v Galatii darovanom Justiniánom.
