„Vaše telo je moje plátno,“ odkazuje jedna z najuznávanejších interaktívnych umelkýň súčasnosti.
Alexa Meade je 29-ročná interaktívna umelkyňa, u ktorej by ste len márne hľadali klasiku. Jej jedinečné umelecké počiny sú plné farieb, zábavy a skvelého nápadu. Sú šialené a geniálne zároveň z jedného jediného dôvodu - jej práce sú živými umeleckými dielami, a to doslova.
Rodáčka z Washingtonu, ktorá pôvodne vyštudovala politológiu a v roku 2008 sa ako tlačová asistentka podieľala na prezidentskej kampani Baracka Obamu, sa napokon vybrala úplne iným smerom a ako samouk sa rozhodla obvyklým spôsobom vytvárať neobvyklé obrazy. S využitím klasiky v podobe akrylových farieb a štetca si za plátno zvolila asi všetko okrem skutočného plátna a v suteréne rodičovského domu vymýšľala svoju vlastnú techniku. Experimentovala s tieňmi a tieňovaním na trochu netradičných objektoch, ako sú klobásy, pražené vajíčka a grapefruity a dospela k záveru, že nielen z dvojdimenzionálneho sa dá vyhotoviť trojdimenzionálne, ale aj naopak. Po neživých objektoch prišiel na rad jej priateľ a mladá umelkyňa pomaľovaním človeka konečne našla svoj smer.
Začala sa venovať opaku Trompe-L’oeil považovanej za umeleckú techniku optickej ilúzie majúcej na svedomí, že dvojrozmerný obraz sa nám javí ako trojrozmerný. Alexa si povedala, že na to pôjde opačne a zo skutočného 3D sveta vytvorí ilúziu obyčajného 2D obrazu. Aspoň takto opisuje techniku, ktorej sa už sedem rokov intenzívne venuje a brilantným spôsobom v nej spája inštaláciu, maľbu, fotografiu a art performance.
Tvrdí, že jej diela nie sú bezchybné, nakoľko ona sa na rozdiel od klasického maliara musí starať o pocity svojich obrazov. „Plátno nebude musieť ísť na toaletu, aby sme sa chápali a najhoršími modelmi sú ľudia, ktorí chcú byť najlepšími modelmi,“ jednou vetou vysvetlila vtipné situácie, ktoré pri jej práci neraz nastanú a zároveň dala všetkým najavo, že dokonalosť ju vonkoncom netrápi. Pre objasnenie svojej práce taktiež uvádza, že zatiaľ čo na plátno maliar zvyčajne maľuje pri izbovej teplote, na jej diela sa vzťahuje telesná teplota majúca na svedomí rýchlejšie uschýnanie farieb a s tým spojený jej svižnejší krok. Za určitú nevýhodu považuje aj fakt, že jej originály si nikto nikdy nekúpi, a tak sa dočasnosť svojho umenia rozhodla prekonať prostredníctvom fotografie. Podľa vlastných slov sa od klasického maliara odlišuje tiež nadviazaním blízkeho vzťahu so svojimi modelmi. „Hodiny sa im štetcom dotýkam šiat a pokožky, pozerám sa im z tesnej blízkosti do tváre. Občas to pôsobí skutočne intímne.“
Talentovaná umelkyňa, ktorá nemaľuje len na odhalenú pokožku, ale aj na oblečenie a pomaľované osoby umiestňuje do rovnako pomaľovaných objektov alebo do reálneho sveta, sa v roku 2013 presťahovala do Los Angeles a po viacerých úspešných výstavách v Paríži, New Yorku, Londýne, Tokiu, Mníchove, Zürichu, Madride, Toronte a iných svetových metropolách má za sebou aj rovnako úspešné spolupráce s Desigual, Ralph Lauren, Mini Cooper, Mercedes-Benz či výstup na konferencii pre Apple. Okrem umelecko-komerčných záležitostí sa venuje aj dobrovoľníckej činnosti v Inštitúte Braillovho písma v San Diegu a svojimi výtvormi najnovšie pomáha aj pri vedeckých prednáškach, napríklad tých o teoretickej a kvantovej fyzike konajúcich sa vo Waterloo a Sydney, na ktoré bola pozvaná ako prvá umelkyňa vôbec. Tak ako, páči sa vám takýto druh umenia?
